Vladimír Puchala

26. 11. 1967
Krompachy
Žáner:
poézia, pre deti a mládež, próza

Stručná charakteristika

     V. Puchala začal publikovať básne na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov uplynulého storočia a po J. Urbanovi, I. Koleničovi a T. Lehenovej sa zaradil k básnikom-rebelom. Puchalova revolta už nesmeruje voči kanonizovanej socialistickej literatúre, ale proti doktríne autorít (politická moc, školstvo, cirkev) a meštiackej plytkosti. Najmä hlas subjektu v prvej zbierke Anjeli na špičke ihly je plný nepokoja, hnevu a nenávisti, z ktorého sa konštituuje tvrdý, miestami až cynický postoj. Puchalova sugestívna metaforika sa často skladá do neadresného nihilistického gesta, odráža básnikovu kritickú reakciu na svet, ktorý sa subjektu zdá byť absurdný a nezmyselne krutý. V básňach odkazuje na smrť mladých ľudí na vrchole ľudských síl, na nehody, choroby, tragické hrdinské úmrtia aj groteskné obete ľudskej hlúposti. Základnou tonalitou je existencialistický pocit márnosti, keď sa ľudský život každým uplynutým momentom blíži k prirodzenému alebo neprirodzenému zániku. Subjekt v Puchalovej poézii pôsobí ako zahnaný do kúta, uvedomuje si, že svet sa nezmení, ostáva už iba odmietavé gesto, ktorým sa dištancuje od všetkého ostatného. Nie je tu zaznamenané typické doznievanie detskej nádeje a snov, zbierka zachytáva až ďalšiu fázu – istotu sklamania a prehry: „Ponúkam ti spánok, prikryjem ťa nenávisťou / a nepokojom – to sú jediné / strechy, ktorým sa nedá utiecť“ (z básne Priemerné malé mesto).
     Tonalita sa výrazne nemení ani v nasledujúcich zbierkach Voľné ticho, obsahujúcej dlhšie básnické skladby, a Ihly v kope sena, do ktorej zaradil krátke básne. Tematickým posunom je prijatie novej sociálnej roly muža a otca, ktorá determinuje básnikovu výpovednú pozíciu. Naďalej je zreteľný pesimizmus pri vnímaní sveta a okrem zúrivosti či hnevu sa k emóciám pridružuje aj strach, hlavne strach o tých, na ktorých človeku záleží. Bol to predsa on, kto priviedol deti do tohto nedokonalého sveta. Len miestami sa v básňach objavujú záblesky nádeje či prekvapenie z krásy, no aj za zmierlivým tónom badať trpkú odovzdanosť, na ktorej konci je stroskotanie: „Vtedy mi / zdvihni hlavu a povedz – vstávaj! / More je pokojné, pôjdeme, / kam až budeme vládať“ (z básne Do stratena).
     V. Puchala patrí k najinvenčnejším básnikom svojej generácie a krikľavo nápadnou obraznosťou rozvíja zhodne obrazový a zvukový spôsob percepcie. Využíva podobnú stratégiu ako poézia J. Stacha, v ktorej časť obrazov plní samoúčelný estetický cieľ a ďalšia časť posúva logické smerovanie výpovede. Pre Puchalove knihy je charakteristická dynamika. Myšlienkový a obrazový spád podporujú metafory so slovesami, vnútorný monológ, krátke vety, ale aj heterogénnosť slov tvoriacich komplexné, viacúrovňové básnické obrazy. K dynamickému vyzneniu Puchalovej poézie výrazne prispieva aj fakt, že jednou z ústredných tém je čas a jeho rýchle plynutie.

Ján Gavura, 2012