Vyhľadávanie
Zorientovaný v českej avantgardnej poézii a rozhľadený vo francúzskej poézii V. Reisel začal ešte ako gymnazista uverejňovať prvé básne a preklady v časopisoch Rozvoj, Svojeť, Pero, Elán, Slovenské pohľady a i. V roku 1937 pripravoval na vydanie zbierku Dotyky, ktorá mala svojou kompozíciou vyjadriť autorovu cestu k nadrealistickej metóde, takže jej podstatnú časť tvorili symbolistické básne písané sylabotonickým metrom a viazaným veršom. Zrejme na radu M. Bakoša z úmyslu zišlo. Niektoré z týchto textov obsiahol výber Láska na posledný pohľad (1963), ucelene vyšli v súbore Trpké plánky (1988) a v prvom zväzku spisov Temné rozkoše (1989).
Debutom V. Reisela je zbierka Vidím všetky dni a noci (1939), ktorá zahŕňa básne z rokov 1936 – 1938. V čase vydania najrozsiahlejšia poprevratová básnická kniha znamená z historiografického hľadiska konštituovanie nadrealizmu ako básnického smeru. Druhá zbierka Temná Venuša obsahuje texty z obdobia 1938 – 1940, ale po problémoch s jej vydaním a následnej strate rukopisu vyšla až v roku 1967, keď pripomenula avantgardné ukotvenie autora. Vývinovo relevantná bola teda len prvá kniha, spoločne však predstavujú najdôslednejšie realizovanie ideových a estetických princípov nadrealizmu. Polytematické básne s motívmi detstva, zmyslových (najmä erotických) senzácií, lásky, sna, smrti etc. exponujú mnohonásobné a v podstate paradoxné vzťahy medzi kontrastnými veličinami života. Sú tak výrazom potreby vyslobodenia moderného človeka zo strnulých a zväzujúcich racionalistických konštrukcií sveta prostredníctvom ponoru do mnohorakosti a ambivalencie života. Reiselovým osobným špecifikom v rámci nadrealizmu je pritom úzka väzba medzi princípom túžby a melancholickým životným pocitom, medzi senzualistickou dravosťou a romantickou nostalgickosťou. Reisel je aj autorom viacerých textov, ktoré sa pre svoj programový charakter stali emblémami nadrealizmu. Patria k nim aj viaceré básne venované autoritám avantgardy. Pásmo Neskutočné mesto (1943) je lyricko-epická báseň z 18 častí, ktoré spája refrén. Skladba disponuje epickou kostrou, ktorú tvorí príchod subjektu do veľkomesta, jeho tamojšie zážitky a skúsenosti (najmä príbeh lásky) prerušené dvoma návratmi domov a vynútený odchod z mesta, ktorý znamená aj definitívne ukončenie ľúbostného vzťahu. Tieto dejové peripetie sú však podriadené monologickému lyrickému charakteru skladby, ktorým sa subjekt vyznáva z melancholickej očarenosti životom, stierajúc hranice medzi minulosťou a prítomnosťou, realitou a snom, spomienkou a predstavou. Prúd rozmanitých epických zlomkov z mestského života a na ne nadväzujúcich premenlivých psychických stavov subjektu tak postihuje nielen fascinujúco-odcudzujúcu atmosféru veľkomesta, ale vyjadruje aj vedomie o ambivalencii života. Reisel kompozične aj tematicky produktívne nadväzuje na V. Nezvala (Podivuhodný kouzelník, Edison, Pražský chodec, Věštba) a ustupuje z pozícií ortodoxného nadrealizmu (P. Winczer). Kniha V zrkadle a za zrkadlom (1945) v prvej časti pokračuje v tematizovaní vnútorných rozporov, do ktorých človeka ženie túžba po láske, pričom posilňuje pól existenciálneho utrpenia a úzkosti z nestálosti a nedosiahnuteľnosti harmónie, šťastia. Istým vyvážením týchto pocitov je pokus ironicky nadľahčiť frustráciu z neúprosného plynutia času v cykle Kalendár. Druhá časť knihy je postavená na kontraste expresívneho apokalyptizmu vyjadrujúceho zdesenie z vojnového ničenia a historického optimizmu agitačných a oslavných básní s tematikou Povstania a oslobodenia, ktorými zbierka kulminuje. Týmto dielom zavŕšil Reisel nadrealistickú etapu svojej tvorby.
K aktívnej participácii na vývine slovenskej poézie sa Reisel vracia v roku 1951. Odvtedy jeho tvorba reaguje na premeny kritérií, ktoré boli postupne kladené na ideologicky angažovanú tvorbu.
Prvú, schematickú podobu poézie socialistického realizmu možno v Reiselovom prípade vymedziť lyricko-epickou skladbou Svet bez pánov (1951) a zbierkami Doma (1953), Dobrí vtáci (1954), Milovaní milujúci (1954), Spevy sveta (1955), Ďakujem ti (1957) a More bez odlivu (1960). Tematicky, žánrovo aj výrazovo tieto knihy zodpovedajú dobovej mocensky presadenej predstave o agitačno-výchovnej funkcii poézie. Žánrovú skladbu napĺňajú modelové balady, elégie, panychídy, selanky, ódy, hymny, fejtóny a pamflety s tematikou triedneho boja, Povstania, oslobodenia, industrializácie, združstevňovania, vlastenectva, internacionalizmu a pod. Propagandistická intencia sa odrazila aj vo výstavbe Reiselových textov. Presadzuje sa tradičná strofika, viazaný verš, pravidelný rytmus, aktualizovanie figúr a postupov literárnej periférie (publicistika, rétorika, folklór, sentimentálna literatúra), kolektivizácia subjektu, zjednodušenie obraznosti a pod. Reisel v tomto období zanecháva reflexiu rozpornosti života a dáva sa do služieb vysvetľovania, obhajovania a propagovania ilúzie o historickej nevyhnutnosti nastolenia diktatúry proletariátu, jej bezproblémovom realizovaní a utopických perspektívach. Namiesto exponovania paradoxnosti života pri zobrazovaní sveta dôsledne aplikuje a rozvíja ideologicky determinovaný systém protikladov vychádzajúci z triedneho základu. Reisel sa idylický obraz prítomnosti snaží budovať aj v oblasti osobnej lyriky. Aj svoju poéziu detstva, domova a rodiny zbavuje problémového vnímania, ako o tom svedčí štylizácia subjektu do funkcie zodpovedného potomka, manžela a rodiča. Erotizmus, taký dôležitý v básnikovej predchádzajúcej tvorbe, nateraz len dotvára obraz harmonickej prítomnosti v budovateľských bukolikách a folklórnych ponáškach.
V súlade s celkovým vývinovým trendom slovenskej angažovanej poézie sa postupne, od zbierky Spevy sveta, v Reiselovej tvorbe práve cez básne s osobnou tematikou objavujú aspoň stopy problémovejšieho vnímania života. Reštitúcia ideológiou vyvlastneného lyrického subjektu prebieha v spomienkových básňach na rodičov a v básňach návratov do rodného kraja, ďalej v revitalizovanej erotickej poézii a napokon v textoch venovaných mŕtvym priateľom z avantgardnej generácie. Vzniká tak aspoň v náznakoch ľudsky plnší, zložitejší, a teda autentickejší obraz života. Rodný kraj a jeho príroda subjekt upomínajú na hodnotu elementárnych zmyslových a citových zážitkov. Cez erotiku a sexualitu sa presadzuje jeho hedonizmus. Smrť rodičov, starých rodičov a priateľov zasa subjekt konfrontuje s konečnosťou života. Tak sa do Reiselovej poézie dostáva senzualizmus, pocity sklamaní, dezilúzie a úzkosti, no aj nadhľad, irónia a provokácia, ktoré nie sú motivované ideologicky, ale osobnými potrebami a skúsenosťami subjektu. Pre tieto básne platí, že transparentnú ideologickú determináciu obrazu sveta príznačnú pre priamo angažované texty v nich strieda aplikácia dialektickej logiky na osobnú životnú skúsenosť s tým, že Reisel namiesto vyjadrenia dramatickosti života sústavne so znepokojujúcimi faktami narába ako s materiálom, na ktorom môže manifestovať svoj nezlomný optimizmus. Vyjadruje teda ilúziu o racionalistickej zvládnuteľnosti života. V rámci konkrétnych kníh aj v rámci celej tejto etapy Reiselovej poézie „temné“ prvky predstavujú len kontrapunktické zložky inak optimisticky konceptualizovanej osobnej aj spoločenskej skúsenosti. Dosvedčuje to skutočnosť, že významovo zvlášť zaťažené miesta (pointy básní, rámcujúce texty zbierok) zakaždým obsadia manifestačné vyjadrenia radosti, nadšenia a lásky k životu.
Snaha inovovať schematický model socialistického realizmu sa dobovo prejavovala aj v oprašovaní avantgardnej minulosti básnikov. Reisel sa od zbierky Spevy sveta snaží aktuálnym námetom prispôsobiť žáner pásma, pracuje s asociatívnosťou, prípadne v básňach z kapitalistických miest dá popri osvedčení triedneho vedomia svojho subjektu cez civilizačné a exotické motívy aspoň na moment zaznieť aj poetistickému očareniu životom. Priamo do zbierky Ďakujem ti začlenil aj skladbu Neskutočné mesto. V 60. rokoch sa ešte intenzívnejšie hlási k svojej nadrealistickej minulosti, keď vydáva stratený rukopis zbierky Temná Venuša (1967) a súbory Láska na posledný pohľad (1963, 2. vydanie 1964) a Prvé smutné rozkoše (1968).
Návrat k parametrom nadrealistickej poetiky signalizujú aj názvy dvoch nových autorových zbierok Básne o sne (1962) a Smutné rozkoše (1966). Exponovanie protikladov a paradoxov zasa sľubuje problémovejšiu reflexiu života. Túto tendenciu naznačujú už básne prvej zbierky, ktoré sa týkajú formujúcich životných skúseností subjektu (sociálna, erotická etc. iniciácia). Na post určujúcej životnej sily básnik znova kladie princíp túžby a cez stret sna a skutočnosti dokáže vyjadriť nielen potrebu radosti zo života, ale aj pochyby a strach spôsobené skúsenosťami a vedomím nevyhnutnej smrti. V konečnom dôsledku však aj teraz bytostné ľudské problémy harmonizuje príklonom k nadosobným hodnotám (kolektivizmus). Záujem o rozpory sa predsa len odráža v tvarovej premene Reiselových básní. Znova oživuje genitívnu metaforu a paradox, pracuje s detailom, inklinuje k asociácii, montáži, náznaku a významovej skratke, opiera sa o fragmentarizované príbehy či dialogický princíp, tenduje k aforizmu a gnóme, uplatňuje iróniu aj sebairóniu. Snaha koncentrovať tvar básne na princípe téza – antitéza sa však sústavným aplikovaním mení na stereotypný nástroj racionalistického manipulovania dramatickým životom. Nehovoriac o tom, že účinok je limitovaný aj benevolenciou autora voči improvizácii a jeho slabšou kontrolou nad niektorými prostriedkami (paronomázia). Mení sa aj charakter Reiselovej angažovanej poézie. Už v zbierke More bez odlivu sa pridal k trendu diagnostikovať a komentovať z pozícií socialistickej morálky nedostatky svojich súčasníkov, a prispieva tak k formovaniu socialistickej občianskej poézie: konštruuje výstražné exemplá, cez ktoré s neúprosnou iróniou pranieruje a karikuje ľudskú bezcharakternosť, a sentimentálne balady, ktorými apeluje na súcit s jej obeťami.
V 70. rokoch Reisel na základe normalizačnej objednávky opätovne posilňuje ideologickú angažovanosť básnickej výpovede, keď vydáva zbierky Oči a brezy (1972) a Moja jediná (1975). Prvá reflexiou rozmanitosti spoločenského života a prírodného bohatstva ZSSR sugeruje harmonickosť tamojšej prítomnosti. Zároveň cez pripomínanie obetí protifašistického boja vyslovuje vzťah vďaky a družby k sovietskemu ľudu. Druhá zbierka je zasa výchovno-apelatívnym návratom k obetiam a hrdinom Povstania a oslobodenia. Propagandisticky konformný obraz prítomnosti aj historických udalostí, pri ktorom sa znova uplatňujú prekonané postupy politickej lyriky (schematický systém protikladov), sa Reisel pokúša autentizovať prvkami životnej empírie (garancia výpovede osobnou skúsenosťou subjektu v prvej, štylizovaná príbehovosť textov v druhej zbierke). Vo výsledku majú obe zbierky len dokumentárnu hodnotu. Reiselovu funkciu spoľahlivého režimového básnika v tomto čase potvrdzuje aj výber z jeho politickej a vlasteneckej lyriky z 50. rokov Žiarivá (1974).
Nasledujúce knihy U nás (1977), Rozlúčky (1980) a Žena a muž (1983) zachovávajú tematické aj výrazové parametre autorovej poézie, ako ich vytvoril v 60. rokoch. Hoci v nich posilňuje reflexiu univerzálnych ľudských problémov (smrť, láska), v prvých dvoch je osobná situácia subjektu úzko spojená s reflexiou spoločenského života z oficiálnych pozícií. V zbierke U nás (1977) chronologická kompozícia textov, ktoré od evokovania prevráteného poriadku vecí smerujú k nastoleniu harmónie, vyjadruje nielen otrasenie sa subjektu z existenciálnej beznádeje uvedomením si príslušnosti k prírode, rodnému kraju a vlasti, ale je aj subjektivizáciou procesu tzv. konsolidácie spoločenského poriadku po roku 1968. Zbierka Rozlúčky (1980), ako naznačuje už názov, je bilančná. Polohe osobnej životnej súvahy zodpovedá prvá časť, ktorá od počiatočnej trpkosti subjektu smeruje k triezvej, dokonca až cynickej vyrovnanosti pred nezvratnou logikou života, zatiaľ čo druhá sa viaže na spoločenskú realitu a je manifestom básnikovej ideovej zásadovosti. Kým v prvej má miesto aj lakonickosť či sebairónia, v druhej sa k slovu dostáva agresívna dogmatickosť z čias schematizmu.
Reiselovu sústavnú tematickú doménu predstavuje problematika vzťahov medzi mužom a ženou. Jej podanie prešlo vnútornými premenami, ktoré zodpovedajú premenám celkovej ideovej a estetickej orientácie autora. Od konca 70. rokov sa snaží udržať v čitateľskom povedomí práve hojnými výbermi ľúbostnej, erotickej poézie Lásky stolisté (1976), Premeny milovania (1979, 2. vydanie 1980), Taká si, taký som (1985), výber z juvenílií Trpké plánky (1988), S tebou bez teba (1988). A táto téma je aj v centre jeho (zrejme) poslednej pôvodnej knihy Žena a muž (1983). Nesie podtitul Vnútorné dialógy a jednotlivé jej texty tvoria repliky pomyselnej dišputy medzi partnermi, takže dostáva charakter dialogickej básnickej skladby. Predmetom dialógu sú dennodenné radosti a starosti partnerského spolužitia, takmer úplne je vylúčená nielen spoločenská či verejná sféra, ale napríklad aj rodičovská rola oboch protagonistov. V autorovej tvorbe po roku 1948 má tak zbierka osobité postavenie. Dialógu dodáva dynamiku a dramatickosť to, že sa realizuje formou vzájomných vyznaní, výziev a žiadostí, ale aj výčitiek, výstrah a napomenutí. Ich zmyslom pritom nie je exponovať neriešiteľnú krízovosť vzťahu, naopak, sú to prostriedky jeho utužovania. Zaujímavou apóriou je pritom antiromantický, lakonický, ale aj hovorovo expresívny či až drsný výraz apelovania na vľúdnosť, nehu, trpezlivosť či zmierlivosť. Skladbu možno vnímať aj ako nadľahčujúcu formu básnikovej sebareflexie, v ktorej časť výrokov o sebe štylizuje ako prehovor partnerky, dávajúc tak priestor aj sebairónii.
Písanie poézie má v tvorivej aktivite V. Reisela dominantné postavenie. Viaceré jeho diela boli zhudobnené modernými slovenskými skladateľmi (Ján Cikker, Tibor Frešo, Ivan Hrušovský). Vyskúšal si aj písanie a prekladanie poézie pre deti. V počiatočnej etape svojej činnosti sa ale intenzívnejšie zaoberal literárnou teóriou a sústavne sa realizuje ako prekladateľ prózy a poézie.
V. Reisel nie je spolutvorcom nadrealizmu len svojou básnickou tvorbou. Významný podiel na sformulovaní princípov nadrealistickej poetiky, vnútornom uvedomení skupiny a jej presadení v slovenskej literatúre majú aj jeho viaceré recenzie, teoretické, polemické a popularizačné verejné vystúpenia (rozhlasová prednáška Prečo nerozumiete modernej poézii, 1937; esej Ako vzniká moderná báseň, 1939; leták Nová poézia a verejnosť, 1940). O tom, že Reisel sa v tomto období teoreticky nezapodieval len poetikou nadrealizmu, ale overoval si štrukturalistickú metodológiu aj na inom básnickom materiále, svedčí monografia Poézia Laca Novomeského s podtitulom Rozbor básnickej štruktúry (1946).
Druhou sústavnou a ťažiskovou sférou Reiselovej tvorivej aktivity sa stal preklad. Reisel sa v tejto oblasti prejavuje už roku 1936 a postupne sa vyprofiloval na kľúčového prekladateľa nadrealistickej generácie. Orientuje sa najmä na francúzsku literatúru. (Sporadicky prekladal aj z iných jazykov, napríklad z gréčtiny.) Hoci sa venuje aj prekladaniu klasickej prózy, v jeho portfóliu dominuje predovšetkým moderná a avantgardná poézia. Jeho preklady v užšom zmysle pomáhali etablovať nadrealistickú poetiku v slovenskom literárnom živote. Ich dosah je však oveľa väčší. Slovenskému čitateľovi v mnohých knižných prierezoch a časopiseckých sondách predstavujú významné básnické osobnosti modernej a avantgardnej francúzskej poézie prvej polovice 20. storočia (najmä Apollinaire, Breton, Eluard, Char, Reverdy, ale aj mnohí iní). Od 60. rokov sa opakovane vracia najmä k dielu J. Préverta.
Reiselovo básnické dielo príznačne ilustruje vývin veľkej časti slovenskej poézie 20. storočia. Kým krátkou nadrealistickou etapou svojej tvorby sa zapísal do dejín modernej slovenskej poézie ako dôležitý aktér vývinovo aj esteticky produktívnej antropologicky orientovanej avantgardy, jeho rozsiahla produkcia po roku 1948 len konformne prispieva k presadeniu a udržiavaniu línie ideologicky angažovanej poézie. Ak vezmeme do úvahy, že literárna historiografia za najzávažnejšiu časť Reiselovej tvorby konsenzuálne považuje jeho striktne nadrealistickú poéziu, je istým paradoxom, že autorovým najvydávanejším dielom je pásmo Neskutočné mesto. Bolo zaradené do zbierky Ďakujem ti (1957) a do výberov Láska na posledný pohľad (1963), Prvé smutné rozkoše (1968), S tebou bez teba (1988) a Temné noci rozkoše (1989). Z druhého obdobia básnikovej tvorby si istú príťažlivosť zachováva len osobná a erotická lyrika zo zbierok Smutné rozkoše, U nás, Rozlúčky a Žena a muž. Trvalý Reiselov prínos a vklad do slovenskej literatúry predstavuje prekladateľská aktivita.
Jaroslav Šrank
