Vladimír Reisel photo 1

Vladimír Reisel

19. 1. 1919
Brodzany
—  1. 9. 2007
Bratislava
Pseudonym:
Janko Vladimírov
Žáner:
literárna veda, odborná literatúra, poézia, pre deti a mládež

Napísali o autorovi

Reiselovo Neskutočné mesto je vlastne výkladom jeho predchádzajúcich zbierok a súčasne výkladom poézie jeho vrstovníkov. (...) Všetko padá ako meteory do nenávratna: milované oči žien, všetky stretnutia, všetky dni. Kráčame, zanechávajúc za sebou priepasť tmy a pred sebou strach a beznádej. Poézia noci sa tu  nikdy nestratí. Tak ako sa nestratí ani môj nevyspytateľný strach z ľudstva... (str. 25). Takto rozpráva Vladimír Reisel svoju púť neskutočným mestom. Prvá časť Nezvalovho Edisona, ako i epilóg, má tu svoj podiel. Víťaziaci motív Edisona-svetlonosa zanikol. Pri tom všetkom je to spoveď, o úprimnosti ktorej nemožno pochybovať, znie prvotným, nezaťaženým lyrizmom. Jeho veta je pokojná a pravidelná, bez jedinej inverzie, bez jediného násilia na syntaxi. Keby dosiaľ Reisel a jeho druhovia neboli nič iné dosiahli, len túto voľnú lyrickú vetu, ich úsilie nebolo daromné. Na tejto vete možno stavať. Je prostá, hovorová, neznáša násilnosť a vynucuje si opravdivosť zážitku, spovedi. Môžbyť, že časom prijme rámec pravidelného verša, ale zachová si svoj pokojný, nenásilný vetný poriadok. Touto vetou sa možno prihovárať všetkým ľuďom, možno ňou všetko vysloviť, možno rozvinúť všetko lyrické i epické bohatstvo modernej slovenčiny, možno na nej rozvinúť nový svetonázor, prepálený a očistený v tejto kataklizme, lebo je ako čistý papier, pripravený na písanie.

Milan Pišút

Reisel zakotvil v idyle. Idyla, intímna, rodinná, domácka a zápecná stala sa mu na celé desaťročie trvalou lyrickou témou i schémou. (...) V knihe Žiarivá v súhrne vidno, ako sa schéma v námete, v tvare i v kompozícii navracia a opakuje. Tak z devätnástich básní zbierky Doma (r. 1953), okrem úvodných dvoch oslavných a politických, námetom piatich básní je domov, dve básne venuje matke, jednu otcovi a tri dcére. Nasledujúca zbierka Milovaní milujúci (r. 1954) je prevažne občianska a budovateľská (Reisel si ňou zrejme vyrovnáva krok s Fabryho Kyticami tomuto životu), no sú tu aspoň v závere dve básne o domove a jedna o dcére. Toto zanedbanie rodiny, i keď pre vyššie veci občianske a pospolité, plne nahradzujú bezprostredne nasledujúce Spevy sveta (r. 1955). Po niekoľkých úvodných básňach občianskych a politických, ktoré sa idylizmom neveľmi odlišujú od Sveta bez pánov, všetko sa opäť točí okolo domova, detstva, rodiny, okolo koláčov a papúč. Tak rodný domov, túto svoju hlbinu najbezpečnejšiu, opisuje Reisel v ôsmich spomienkových básňach, otca v dvoch, matku v dvoch, dcéru a syna v troch, manželku v šiestich básňach. A tak to ide s menšími-väčšími  tematickými obmenami a bez vážnejších tvárnych obmien (tradičný sylabotonizmus, strofický a rýmovaný je Reiselovou trvalou formou). Po niekdajšej nadrealistickej obraznosti, nonkonformnosti a odbojnosti vo forme i v obsahu ani stopy. Všetko uhladené a vyleštené, pristrihnuté a nalinajkované ako na prehliadke.

Viktor Kochol

Neskutočné mesto Vladimíra Reisela v súčasnej básnickej produkcii zaiste znamená hodnotný umelecký prínos, a to z dvoch príčin. Po prvé, báseň Reiselova postráda také zložky, ktoré boli odmietané literárnou kritikou ako experimenty, a preberá z tvárnych prínosov nadrealizmu iba tie, ktoré poznáme už zo staršej lyriky, pritom však nie je napodobeninou starších básnických klišé, a po druhé, osobitné umelecké znaky Reiselovej poézie, smerujúce k čistému lyrizmu, sú dôkazom, že máme skutočne tu do činenia s ozajstnou básnickou individualitou.

Michal Považan

Jednako treba povedať, že Reisel vykonal poslovenčením Pásma v podmienkach našej literatúry na začiatku štyridsiatych rokov čin základnej povahy. Po prvé preto, že rozšíril poznatky o Apollinairovej tvorbe, a po druhé preto, že pomohol týmto prehľadom konštituovať tie umelecké postupy, ktoré sa dnes považujú za samozrejmosť. Mám na mysli najmä prekonanie vykonštruovaných poetizmov staršej básnickej tvorby (tzv. umelé poetizmy) a syntaktickú prestavbu verša v duchu hovorového jazyka.

Miloš Tomčík

V skladbe Neskutočné mesto sa uplatňujú i epické zložky. Patrí sem dejový rámec (príchod do mesta, pobyt v ňom, návštevy doma, definitívny odchod z mesta), lyricky komentované momentky z ulice (neznáma pri hrobe, pouličná nehoda, slepci, jednoruká žena). Ďalej je tu referovanie subjektu o vlastných činnostiach (dívam sa dlho za vami; dnes večer idem v parku nad riekou), niekedy s prvkami zovšeobecnenia dosahovanými použitím druhej osoby, podobne ako v Pásme alebo u Nezvala (Odrazu si v strede zaľudnenej ulice / Nevieš kam sa najprv pozrieť). Ojedinele sa v texte vyskytujú prvky didaxie a autodidaxie, pravdaže, oslabené reflexívnosťou (Jediný pomýlený krok a zahynieš v melanchólii / To je potom strašný pád / A preto sa nezastavuj). A napokon sú tu aj dramatické prvky, napr. oslovenie colníkov a básnikov, ako aj úryvok z pomyselného dialógu, oslovovania a odpovedí stretnutej žene (Choďte stále rovno až k oblúku mosta / Nezastavujte sa a choďte stále rovno). Medzi dramatické prvky treba rátať aj rozprávanie sa subjektu so samým sebou. Dielo sa teda vyznačuje protodejovosťou a má markantnú lyricko-epickú kompozíciu. Tvorí ju refrén, záverečná invokácia mesta, opakovanie výjavu cesty vlakom na začiatku a na konci skladby, etapy a epizódy deja v jednoduchej časovej postupnosti. To približuje Neskutočné mesto k väčším Nezvalovým poetistickým skladbám, v ktorých sa podobne silne hlási aj prvok spomienky a konfesie. Druhou dominantou diela je však celkom jednoznačne lyrickosť. Celý text je totiž lyrickým monológom adresovaným sebe samému, epické a dramatické zložky tvoria len jeho súčasť. Tým je vysvetlená aj ústnosť, asociatívnosť a najmä začínanie kapitol i celej skladby spojkou kdesi uprostred, na zdanlivo náhodnom mieste: je to súvislý prúd, kontinuum vedomia. Aj tým zapadá skladba do surrealizmu, hoci sa tu slabo uplatňujú podvedomé vrstvy. Pravda, prvý vývinový krok týmto smerom spravil Cendrars Veľkou nocou v New Yorku a Apollinaire Pásmom.

Pavol Winczer

Zbierka Temná venuša je časovo, výrazovo a ideovo priamym pokračovaním zbierky Vidím všetky dni a noci. Aj v nej dominuje pól sna a skutočnosti, aj v nej je autor miestami verbálne preexponovaný, textovo redundantný. To však nič nemení na skutočnosti, že je predovšetkým zbierkou o láske a jej protirečeniach. Na empirickej rovine kolíše medzi opojením z lásky a rozčarovaním z poznania prchavosti ľúbostného citu. V tejto rovine nájdeme celú plejádu obrazov ženy prinášajúcej záchranu i zatratenie. Výrazovo tým vhodne zapadá do nadrealistického spôsobu konštruovania obrazov založených na asociáciách často až takmer absurdného rázu. Ich logika však spočíva práve v tom, že zodpovedajú logike skutočnosti, jej protirečivým stránkam, nevysvetliteľným logickými prostriedkami. Reisel sa neustálymi návratmi k základným motívom usiluje odhaliť skryté tajomstvá ľúbostného vzťahu. Aj keď sa zväčša pohybuje v kolotoči rovnakých otázok a odpovedí, jeho snaha vymaniť sa z pocitu samoty je esteticky evidentná. Filozofický princíp surrealizmu, že opakom samoty je láska, že iba láska je tou silou, ktorou môže človek prekonať osud, rozvádza Reisel aj ako dôsledok vlastnej životnej skúsenosti, aj ako svetonázorový princíp.

Pavol Plutko

Spomedzi básnikov nadrealistickej skupiny Reisel najdôslednejšie a bez kompromisov sledoval vo svojej tvorbe básnický surrealizmus. (...) Výrazne prispel nielen k presadzovaniu koncepcie modernej, postsymbolistickej poézie u nás, ale aj k sebauvedomeniu samotných nadrealistov a k vnútornej konsolidácii a utvrdeniu nadrealizmu ako hnutia. (...) Vďaka tejto zámernej a rozvinutej aktivite vyspel Reisel pomerne rýchlo v zrelého básnika a vypracoval sa svoj básnický svetonázor a poetiku nadrealizmu. Slovenská nadrealistická skupina sa konštituuje v pravom zmysle až vtedy, keď prichádza po Rudolfovi Fabrym druhý básnik. A tým bol Vladimír Reisel.

Mikuláš Bakoš