Predtým, ako Vladimíra Komorovská vydala tri prozaické publikácie (Všivavé osudy, 2008; Papendeklová idylka, 2009; Bonvivánske chiaroscuro, 2010), vyšiel jej tucet prekladov z francúzskej literatúry (najnovšie J.-P. Sartre, J. J. Rousseau, J. M. G. Le Clézio). Intímny vzťah k jazyku očividný v prózach má nepochybne pôvod v prekladateľskej praxi. Tým sa však podiel prekladovej aktivity na prozaických prácach Vladimíry Komorovskej nevyčerpáva. Do viacerých príbehov autorka vpletá literárne analógie z prečítaného a preloženého, ktoré majú funkciu skultúrnenia drsného príbehového podložia, chcú dávať príbehom ďalšiu dimenziu, až na to, že sú príliš vzdialené, a tak nezapadajú organicky do kontextu.
Literatúra je svet v jazyku. U Komorovskej si tento fakt čitateľ zreteľne uvedomuje. Jazyk Komorovskej próz je šťavnatý, expresívny, metaforický, plný vulgarizmov, ktoré sa pre súčasnú literatúru stávajú normou. V jej prozaických textoch sú vulgarizmy funkčné, adekvátne vyjadrujú pocitovú intenzitu, na ktorej sú jednotlivé príbehy založené. Jazyk je tu základňou výrazovej podoby próz, z neho vyrastá osobitný štýl ako nositeľ významových zložiek. Má charakter prúdu vedomia a jeho vonkajším znakom je nepretržitosť. To znamená, že text sa nečlení na formálne vetné celky, ale plynie bez prekážok od začiatku do konca každého príbehu. Autorka tak dosahuje to, čo chcela: spontánne chrlenie slov, vyjadrujúce expresivitu nálady ako výraz emocionálne vzrušeného vnútra tej-ktorej postavy (najmä ženskej). Všedné až banálne príbehy dostávajú sa tu do silového poľa nadsadenej citovosti a exaltovanosti a získavajú tak na intenzite a osobitosti. Pôsobia teda autenticky a životne pravdivo.
Aké príbehy sú tu v jazyku skryté? Ide o náš, bohužiaľ, obyčajný život, oné ťažkosti zo zlých rozhodnutí, vzťahov, rozchody, nevery, zničené manželstvá atď., takýchto príbehov je náš život plný. No pokiaľ ide o postihnutých, banalita sa veľmi rýchlo mení na životnú tragédiu a dostať sa z nej je takmer nemožné. Ide predsa o individuálny ľudský osud, teda o všetko, čo tu na svete má pre nás cenu. Jedinou a stále opakovanou témou všetkých próz (žánrovo sú to poviedky, rozličným spôsobom poprepájané, takže miestami môžeme hovoriť aj o románovom tvare) je vzťah medzi mužom a ženou či, presnejšie povedané, medzi ženou (tá je tu dominantná) a mužom. To, čo je v každom príbehu osobitné (konkrétne), je len jednou z variácií tejto základnej pozície (v tomto prípade najmä opozície). Fakt, že ide vždy o nevydarený (zbabraný) vzťah predurčuje jeho dramatickú osnovu. Aj tento ustavične sa opakujúci moment (ak sú tu zvyšky niečoho harmonického, čo zaváňa láskou, prezentujú sa len ako dávnominulé, prítomnosť je vždy disharmonická) spája všetky prózy do jedného celku, ba vytvára z nich akoby jeden príbeh. Aj keď majú všetky osobitného rozprávača (vždy v prvej osobe singuláru, takže výsledný dojem je dojem intenzívne artikulovanej spovede), skôr splývajú, ako by sa navzájom odlišovali. Tento dojem zosilňuje aj okolnosť, že mená postáv (figúr) prechádzajú z jednej prózy do druhej, hoci všade pôsobia len marginálne, no keďže sa na ne nazerá vždy z iného uhla, nadobúdajú konkrétnejšie črty.
Mená postáv sú symbolické (Suverén, Zúrivec, Čaptavec, Askét, Chudera, Mudrlantka, Fiškálka, Trpiteľka a pod.) či skôr symbolicky nadsadené a to tiež určuje (predurčuje) polohu, v ktorej sa dianie realizuje. Za symbolické by sme preto mali považovať aj vlastné príbehy. Určite v nich (alebo za nimi) badať individuálnu životnú skúsenosť, ale tá je stále tá istá, a preto sa stráca v univerzálnosti; tu sa konkrétne mení na všeobecné. Skôr ako o realistické deje (hoci tak pôsobia) ide o morality, teda všeobecne známe podoby vzťahov, ktoré u Komorovskej majú konkrétne črty naturalistických výjavov ako výrazu sklamania, čo však tiež nemusí mať vždy korene len v individuálnom zážitku. Skrátka, všeobecné tu prevažuje nad konkrétnym a postoj toto je môj prípad sa mení na postoj takto to vždy medzi ženou a mužom chodí. A vtedy v tom nájdeme aj kus schválnosti. Na dne všetkého je skepsa, ba mohli by sme hovoriť aj o pesimizme ako prevládajúcom životnom pocite, keby sme zanedbali fakt, v tomto prípade dosť výrazný, že tu naozaj nejde o život, ale o literatúru. Teda o čosi, čo sa síce rodí zo zažitého, ale smeruje k fikcii a potom už žije v procese fabulácie vlastným životom, sledujúc zákonitosti tvorby, nie životnej reality.
Náplňou, no nie zmyslom sa Komorovskej prózy blížia literatúre, ktorú sme zvykli označovať ako literatúru pre ženy. Z tohto kontextu ju však vytŕha antiidealizácia a drsná triezvosť vytrvalo sledujúca žensko-mužské vzťahy. Vladimíra Komorovská sa pohybuje na druhom brehu rieky. Avšak je to tá istá rieka, ona jej len dáva inú dimenziu.
Vladimír Petrík
