Vlado Janček photo 2

Vlado Janček

10. 2. 1974
Myjava
Žáner:
poézia, pre deti a mládež, próza

Komplexná charakteristika

Vlado Janček je známy nielen ako básnik, ale tiež ako hudobník, (spolu)textár skupiny Saténové ruky, prekladateľ a dramaturg. Jeho básnické dielo tvoria tri zbierky: Motýľov (1999), Kocúrov (2009) a Ahoj krv (2019). Všetky tri zbierky vyšli v roku 2019 spoločne s jednotnou vizuálnou úpravou v edícii Literárny cirkus (KK Bagala), ktorej názov popisuje, ako sa aj po dvadsiatich rokoch vníma poézia Vlada Jančeka v literárnej obci.

 

Celkovo možno poéziu Vlada Jančeka charakterizovať ako funkčnú paródiu tzv. vážnej literatúry, jej zaužívaných postupov, tém a motívov. Čosi podobné konštatuje aj Michal Jareš, keď sa priznáva, že Jančkova tvorba pre neho predstavuje „vyvážení toho příliš vážného a zatěžkaného slovenského básnění, co se leckdy jen vydává za poezii“. Recesia či nonsens ako základné kamene autorského rukopisu sú prítomné už od debutovej zbierky Motýľov: „Ako skrotiť motýľa: // prikradnúť sa od tyla, / zatajiť dych, / zobrať lesný med... // Uletel? Tak potom // sa to nedá.“ (báseň na prebale; cit. podľa reedície z roku 2019). Rozdelená je na tri časti, ktoré predznamenávajú široký tematický záber – Veriť, Milovať, Pracovať –, aby následne, prostredníctvom kratučkých a zdanlivo banálnych básničiek-rýmovačiek, Janček persifloval práve tieto tri hlavné piliere človečenstva. Neustále zľahčovanie osciluje medzi iróniou a paródiou, oboje však majú vo svojej implicitnosti zakorenený vzťah ku „karikovanej“ predlohe a tam kde je vzťah, nie je ľahostajnosť. Jančekova poézia ukazuje aj túto empatickú tvár svojho smiechu – zaujíma sa, pozoruje veci a javy okolo seba, zamýšľa sa nad nimi, pretvára a „prevracia“ ich zmysel, čím postihuje paradoxy života rovnako poctivo, ak nie ešte hlbšie, ako jej vážne pendanty.

 

Niektoré básne pripomínajú svojou stručnosťou aforizmy, štruktúrou (nastolenie problému a prekvapivé riešenie v podobe vtipnej pointy) zase epigramy. Ako však opäť poznamenáva M. Jareš, Jančeka by označil „spíš za pohrobka nonsensu, k těm, co navazují na řádění poetistů, na recesi i na absurditu písňových textů od Olympiku přes novou vlnu až k dnešním dnům“. Z tejto kategórie by bolo možné doplniť piesňové a iné texty Karla Plíhala (básne zo zbierky Jako cool v plote), ktoré, podobne ako tie Jančekove, oscilujú medzi „skutočnou“ a „úžitkovou“ poéziou. Dôležitým momentom Jančekovej poetiky je improvizácia nastolenej komiky – tá ho zas zbližuje napríklad s odkazom Lasicu a Satinského. Improvizácia jednak ako dôkaz Jančekovho umeleckého talentu, ale tiež ako už vyššie spomínaný záujem voči svetu okolo (zahŕňajúc spoločenské otázky, ale i intímny priestor jednotlivca a jeho každodenné problémy), alebo, povedané s Umbertom Ecom, ako číra láska k písaniu.

 

V zbierke Kocúrov sa spriaznenosť s debutom naznačuje už slovotvorbou jej názvu. Inštrukcia na prebale (cit. podľa reedície z roku 2019) sa aj tentoraz nesie v duchu improvizácie a zaujatého vzťahu k predlohe: „Ako kresliť kocúra: 1) najprv treba pekný chvost, 2) tuha má byť horúca, 3) ruka má byť uvoľnená 4) fúzy kresliť od srdca.“ Citovaná ukážka naznačuje, že sa dostávame viac k pólu detskej literatúry (ako konštatovala Ivana Hostová aj v súvislosti s jej ilustráciami, tie spolu s textom „knižku naoko posúvajú do detskej literatúry“), resp. literatúry pre teenagerov, ktorá, najmä čo sa poézie týka, výrazne v literatúre pre deti a mládež absentuje. V tomto prípade by sme mohli uvažovať o nadväznosti na hravú poéziu Viliama Klimáčka (napríklad na jeho zbierku Karamelky), s ktorou ju spájajú viaceré prieniky (hudobná stránka, smerovanie ku groteske, nadhľad a sebairónia, demonštrovanie naivity subjektu a pod.). Pokým ale Klimáček dotoval svoju výpoveď viac hudobnou improvizáciou (džezové a iné koreláty), čomu zodpovedá aj jej vizuálne experimentálna podoba, Janček, hudobník, kladie predsa len väčšiu váhu na slovo, hoci rýmované, ale obsahom nadradené nad formou.

 

Napokon, nie je potrebné zbierku jednoznačne priraďovať k vekovej kategórii, jej „recesistická energia“ (Jaroslav Šrank) patrí všetkým, mládeži i dospelým. Istá viacvrstvovosť Jančekovej komiky sa ukazuje už v témach – básne venované deťom, ale s podtextom, ktorý pochopia dospelí (Básničky pre pokorné deti) a naopak, básne pre dospelých, pripomínajúce vtipy-anekdoty s čiernym (morbídnym) humorom z detských časopisov. „Kreovanie“ mikro-príbehu je v nich rovnako vystavené na postupnej gradácii zobrazovaného nešťastia až k pointe: „Všetci mali mobily. / Dobili ma / v obilí.“ Tento typ básní tvorí väčšinu zbierky (napr. Bá-sen, Prvá výstraha, Psie kusy, Strmhlav, Chlapíci, Prvá výstraha).

 

Znova sa v zbierke objavujú „veľké“ témy, ako náboženstvo (Druhá pomoc, Odpusť, Básničky pre pokorné deti), láska (Látky čas, Návnada, Celý) či aktuálne problémy spoločnosti (Ľudstvo, Bankʼs not dead, Trhovisko), ale nájdeme v nej aj akési mimovoľné postrehy, založené na glosovaní umenia, s predpokladom kultúrnej encyklopédie recipienta (Záhada okolo Beethovena, Otelo, Kanibali). Mnohé z nich majú potenciál zľudovieť a objavovať sa v rôznych situáciách a diskurzoch. Nadčasovosť im zaručuje už samotný prototext, Janček vyberá notoricky známe frázy a frazémy, ktoré samy o sebe patria k ľudovej kultúre (Všade depre, doma najväčšia, Hravou ľavou, Aká, taká).

 

Na teraz posledná zbierka autora Ahoj krv je v tomto zmysle popretím „tvrdo“ budovanej tváre autorského subjektu. Ľahkosť podania, príznak improvizácie a z neho prameniacej komiky sú tu zastreté snahou o demonštráciu „skutočných“ problémov lyrického subjektu. Od všeobecných tém sa dostávame k intímnemu vnútru lyrického hrdinu, ktorého ústredným problém sa stáva kríza stredného veku. Názov zbierky potom odkazuje práve na tento „smer“ pohľadu – pozdrav k sebe. Napriek signalizovanému nadhľadu („ahoj“ možno chápať ako zamávanie, stotožnenie sa s daným problémom a jeho následné karikovanie) si ho subjekt nedokáže udržať konštantne na celej ploche zbierky. Emblémová je v tomto zmysle najdlhšia báseň s názvom Stará s nostalgickou atmosférou. Lyrický subjekt sa v nej situuje do polohy martýra: „Starý muž sedí v ešte staršom kresle. / Na staré časy, keď sa veľa pilo, spomína. [...] S iskričkou v oku spomína / na zlaté šesťdesiate. / Naproti nemu sedím ja / a píšem.“ Ak sa však Jančekovi podarí udržať hranicu sentimentu v prijateľnej miere (Jemne, Obyčajný deň, Krátko z domova, Nastav mi dlane), čítame texty, ktorých subjekt sa prejavuje ako citlivý pozorovateľ, estét a výsledok je potom scitlivenie i na strane recipienta: „Krehké telá / teplých hviezd / v mäkkých rukách / jemne niesť.“ 

 

Janček ani tu neupúšťa od detských motívov – ale detstvo sa objavuje ako dávno stratená minulosť s nádychom pesimizmu (Koniec detstva). Implicitné v textoch nahrádza explicitná snaha pomenovať dané stavy autenticky, často ale s opačným efektom: „Vidím seba, ako starnem. [...] Som sám.“ Spomínanú „ecovskú“ radosť z tvorby striedajú smútok a pochybnosti: „Mohol som čakať, že to celé takto skončí. // Všade sú kilometre káblov mojich / zauzlených viet.“, čítame v príznačne nazvanej básni Zrútil sa mi svet. Na líniu úspešných básní z predošlých zbierok nadväzujú najmä jej kratšie texty. V takýchto básňach zaznieva úderný, strohý až „infantilný“ tón, ktorý tlmočí zdanlivo nedôležité veci, aby ich dôležitosť nechával tušiť: „Znova si ľahnem a pozerám na mraky. // V trúbe mám prázdno / a v duši / zemiaky“ (s. 27).

 

Eva Urbanová, 2021