Kovalčík sa hneď od svojho vstupu do poézie vyhranil ako meditatívny básnik existencialistickej orientácie, ktorý si nepretržite kladie otázky o najzákladnejších problémoch ľudského bytia. Potreba klásť otázky, pýtať sa, sokratovské skúmanie vlastnej duše, pocit úžasu z bytia, to všetko je trvalo prítomné v Kovalčíkovej poézii, ktorá má po formálnej stránke až podobu filozofujúcej eseje. Napriek kritike, znižujúcej často poéziu na "slúžku prítomnosti", ktorá prijímala Kovalčíkovu lyriku s ideovými až ideologickými výhradami, básnik si udržal hľadačskú a reflexívnu líniu svojej tvorby. Práve ňou vzdoroval i skryto polemizoval proti jednostrannostiam vo významovom sploštení básni, proti "čoraz plytšiemu zrkadlu" slovenskej poézie najmä v období 70. rokov. Jeho básnická zbierka z konca 80. rokov Vytrvalosť k otázkam sa znova dotýka hlbinnej, bytostnej problémovosti človeka a sveta. V tomto zmysle je pre Kovalčíka báseň cestou, ktorá zvýznamňuje a usmerňuje krok toho, kto sa na túto cestu vydal. Pravda poézie sa mu znova otvára vo forme otázky. Schopnosť klásť otázky, "vytrvalosť k otázkam" sa v Kovalčíkovej koncepcii tvorby viaže so schopnosťou prenikať k esenciálnym problémom ľudskej existencie. Aj vo svojej zatiaľ poslednej básnickej zbierke Odraz ohňa prichádza Kovalčík s lyrikou mysliteľskej a básnickej zrelosti. Slovenská poézia nemá veľa básnikov, ktorí by sa tak substanciálne ponárali do filozofie, najmä do ontológie. Záhada bytia sa vinie celou Kovalčíkovou poéziou: a nie je to len jeho osobné bytie, či bytie jeho rodiny, ale rovnako aj otázky bytia jeho krajanov v Zamagurí, najmä kartuziánov a kamaldulov, ktorí žili celé stáročia v Červenom Kláštore. Básnik cíti ich ustavičnú prítomnosť v duchovnom odkaze, ktorý sa mu stal trvalým zdrojom básnickej a filozofickej inšpirácie – o čom svedčia aj dve knihy Kovalčíkových esejí: Na severnom prahu a Pod erbom severu.
Anton Baláž
