Od publikovania prvej básne som si kládla otázku, prečo mi všetci nerozumejú rovnako dobre. Jedno z mojich tvorivých období charakterizujú metafory. Akoby boli cieľom poézie, a nie prostriedkom. Riadne som to s nimi preháňala. Básnici aj recenzenti „ponúkali“ návod, ako čítať (presnejšie: dešifrovať) moju poéziu, ktorá ani teraz nie je na rýchle čítanie. Nechcela som miasť zložitým básnickým jazykom. Úporne som sa snažila vyjadrovať jasnejšie, hoci čitateľ nemusí celkom rozumieť každému slovnému spojeniu. To nie je prvoradé. Dôležitejšie je, že verše vníma, a báseň v ňom zanechá určitý pocit. Môže byť úplne odlišný od autorovho. Každý človek má svoj vlastný komunikačný profil a iné hranice porozumenia. Autora nevynímajúc.
Patrím tiež k obyčajným smrteľníkom, necítim sa výnimočná. A schopnosť poeticky vysloviť to, čo iní vyjadrujú hovorovým jazykom, považujem skôr za dar. Nesmierne si vážim slovo. Hoci nie je bytosťou, načahuje z mojich veršov pomyselnú ruku v snahe dotknúť sa a porozumieť si s čitateľom vo veciach prostých a pritom takých dôležitých. Predpokladám, že prijímateľ textu má predsa len istú intelektuálnu základňu. A tak neponúkam hotové riešenia. Naznačujem, pochybujem, tajím i odkrývam, používam symboly, ale porozumieť nemusí vždy znamenať súhlasiť. Nevylučujem teda ani vzájomné nepochopenie.
V prvej básnickej zbierke sa neženiem za veľkými nadosobnými témami – zo skúsenostného komplexu staviam poetický svet. Dôraz kladiem na pointy. Mnohokrát sú otvorené i graficky – nielen sémanticky. V zbierke Všetky blízke bytosti nie sú predkladané hotové riešenia ani návody, čitateľ je rovnako tvorivý element ako ja. Básne mnohé naznačia, no zároveň sú plné pochybností, tajomstiev, záhad predurčených na osobné a osobnostné riešenie. Nečakané veci hlboké výpovede zjasňujú, očisťujú a rozhrešujú svet. Bolestivé zádrapky života sú posunuté k pochopeniu, k odpúšťaniu. Kytica za dverami: básne iskria, pretepľujú studenejúci čas. Je v nich nahota ľudského citu a túžby, erotický nádych ako chvála životu v radikálnom kontraste s tým, čo sa mnohokrát pod túžbou, láskou, citom či nahotou ponúka. Rozopnutá duša je priesečníkom podvedomia a krajiny vedomia, do ktorej možno prenášať informácie v znakoch, obrazoch a symboloch rovnako ako sny. Básne rozpomínajú základné ľudské inklinovanie ku kráse a k tajomstvám. Nepoznaná: k väčšej, skôr podvedomej ako cielenej stručnosti, ma možno viedli v zbierke použité aforizmy Miroslava Danaja. Táto voľba prináša jednoznačnejšie vyjadrovanie a menej komplikovaný jazyk. Menej zastiera a viac odhaľuje, než skrýva.
