Zlatu Matlákovú charakterizuje abstraktná poézia písaná ako imaginatívna projekcia. Stretáva sa v nej vonkajší svet so svetom vnútra/duše, pričom tieto strety majú produkovať originálne videnie a viacvrstvové prerozprávanie chvíľkovej situačnosti, ktorá sa však vymaňuje z vlastnej chvíľkovosti práve tým, že autorka v nej vždy vie nájsť druhý plán. Ten vyplýva z uvedomovania, z nevyslovenej predstavy bytia a diania preniknutého vedomím – tento rozmer dodáva Matlákovej poézii duchovnosť. Autorka často skicuje (jej básne často pôsobia ako zátišia, akoby boli v momente písania zároveň maľované, výtvarná rezonancia témy je jeden z najdôležitejších aspektov básnického inštrumentária), naznačuje, že prežívanie nikdy nie je definitívne uzavreté, naopak, neustálym reformulovaním, najmä metaforickým, nadobúda nové ontologické odtienky. Autorka do svojich predstáv inštaluje zmyslové vnemy a pocity, tie však nie sú východiskové a čitateľ vníma skôr motivačne samu výberovosť (komponovanie), z ktorej pramení súkromná verzia sveta – teda autorská lektúra seba. Poetika Matlákovej básní ostáva od jej debutu bez zásadných zmien a je daná dostredivou prioritou subjektu, ale nie tým, čo doňho vchádza zvonka, alebo tým, čo z neho vychádza. Dôraz nie je na počte zážitkov a ich intenzite, hoci textovo sú bohato zachytávané – rozhodujúca je estetizácia, spôsob videnia, ktorý referenčne odkazuje na sám subjekt. Preto túto poéziu možno vnímať ako intímnu a nie reflexívnu, ako by sa mohlo zjednodušene zdať. Intimita duševných poryvov, vlastné portréty ako pečiatky v čase, momentálne absolutóriá, neopakovateľné milieu bezvýznamnosti, ktoré vždy speje k nejakému významu, to je prežívanie Zlaty Matlákovej v básni, to sú jej vyslovené i umlčané pointy (týmto má v súčasnej poézii najbližšie k Anne Ondrejkovej). Významové dianie jej textov je podobné práci s významom v haiku, no formálne, samozrejme, tieto básne na haiku neašpirujú. Autorkino krédo i jej básnický program sú azda najvýstižnejšie vyjadrené v básni Poézia z jej prvej zbierky Všetky blízke bytosti. Pre jej relevantnosť z hľadiska uchopenia autorského naturelu ju odcitujem celú:
Poézia
Vidieť neobyčajné v obyčajnom,
v slabučkom náznaku.
Niekedy je to iba záblesk
medzi ťažkým a každodenným,
čo sa na mňa zosúva.
Zapisujem to pre iných;
lebo strápené dni sa v nás rovnako navrstvili
a báseň dokáže
zdvihnúť oči
aspoň k mraku,
pod ktorým preletela pinka.
Náznak a záblesk sú sémanticky nosné slová v prvých piatich veršoch. Evokujú rýchly vnem, špecifický impulz a čo je dôležité, jasne vyznačujú hranicu: to o ne sa zaujíma Zlata Matláková, aby ich vyčlenila z množstvami obyčajnosti a každodennosti, ktoré sú tu reprezentované syntakticky oveľa rozsiahlejšie, proporcionálne presne ako v bežnom živote. Zároveň sa týmto začína odvíjať ďalšia textová vrstva básne, a to v intenciách slov ťažký a zosúva. Náznak a záblesk sa tak spätne dostávajú do vertikálnej konfigurácie, kde nadobúdajú miesto hore, v protiklade k tenzii onej ťažkej každodennosti, ktorá má miesto dole. Nečudo, že v druhej polovici básne sa tieto postuláty rozvinú a zároveň vyústia do krásnej a jemnej pointy. Druhú polovicu básne otvára verš s jednoznačným zadefinovaním smerovania vlastnej poézie: Zapisujem to pre iných. Vyčítame v ňom však dôležitú skrytú líniu, líniu dôležitosti vlastnej tvorby a spomenutej dostredivosti básnického subjektu, pretože verš zrkadlovo znamená: Prežívam to sama. V každom prípade dôležitá zostáva ochota komunikovať v rámci ľudskej spoluúčasti, ako to stojí v ďalšom verši: lebo strápené dni sa v nás rovnako navrstvili. Tu autorka zosúladila seba s ostatnými, teda s nami, čitateľmi, čím si v procese čítania básne veľmi šikovne získava čitateľovu dôveru. Záver tvoria štyri posledné verše, ktoré by aj samy osebe mohli byť básňou. Personifikačne použité slovo báseň (báseň dokáže / zdvihnúť oči) je rozhodujúce, kľúčové, pretože sa doň skryla sama autorka: ona je totiž sama básňou, keď ju tvorí (znovu dostredivosť), je to substanciálna väzba. Záver nás vracia na začiatok, k vertikále: od navrstvovania strápených dní sa totiž zdvíhajú oči aspoň k mraku. Zdvíhanie očí je metonymia s veľavravnými významovými odtienkami, aby však báseň nekončila lacno, autorka nenechala zdvihnúť oči podľa očakávania vertikály až niekde k slnku, ale aspoň (!!!) k mraku. Aspoň kamsi hore – tu treba upozorniť, že náboženské/duchovné motívy sú u autorky ďalším typickým prvkom. V tomto zmysle je zaujímavý posledný verš, ktorý celú vertikalitu završuje hravo a nápadito, akoby náznakom, zábleskom, teda preletom pinky. Táto báseň je esenciou tvorby Zlaty Matlákovej, vyjadruje jej typickú prácu s témou a významom, je to zároveň jej modelová báseň, takže s podobnými aspektmi možno rátať v celej jej tvorbe. Treba ešte podotknúť, že toto estetizovanie (zdvíhanie očí) pôsobí so zreteľom na celok básne niekedy násilne, cítiť v ňom skôr želanie autorky, že to tak môže byť, avšak nevyplýva to dôsledne z dispozícií textu, teda z jeho významu a výrazovosti. Zlata Matláková je autorka čitateľsky prístupnej intímno-duchovnej lyriky.
Radoslav Matejov
