Nefalšovaná, skutočná, rýdza poézia opierajúca sa o solídne základy ľudskej, životnej, osobnostnej, emocionálnej i špecificky lyrickej skúsenosti.
Pavol Janík
Vertikalita a vrstevnatosť je v poézii Zlaty Matlákovej nielen sémantickým a hodnotovým princípom, je i zdrojom – v jej poézii síce zriedkavých, no o to pôsobivejších – zmyslových obrazov: „Vysilený holub / padá do bridlicového zrázu, / hrdlo sa mení na pás zvukov, / obtáčajú perie, / v najhlbšej hĺbke / vchádzajú do kameňov.“
Ivana Hostová
Fragment tvorí základný princíp sebavyjadrenia i stavebnú tehličku významového navrstvovania. Pilotná báseň Neskorojesenná (zo zbierky Nečakané veci) stojí mimo troch cyklov zbierky, no zároveň sa vzťahuje ku každému textu – je akoby indikátorom náznaku, parfumom subtílnosti i viacrozmernosti. Tri cykly zbierky sú hravé i lyricky nežné, no najväčšmi majú príchuť rezonujúcej trpkej skúsenosti, z ktorej vyvstáva katarzia ako nástroj pokory, ako jediná možná cesta vyrovnania sa s prežívaným. Smútok je pláštikom celej zbierky, i keď texty odkazujú neologizujúcou lexikou k odľahčeniu, zjemneniu, k významovému uvoľňovaniu. Súvisí to s autorkinou stratégiou, v popredí ktorej však stojí intenzívne emocionálne prežívanie lyrického subjektu. Dochádza k splývaniu lyrického subjektu s autorským a spomínaná stratégia napomáha kvalitatívne hodnotnejšie prežívanie. (...) K harmonizácii textu prispieva voľný verš, ktorý vyznieva veľmi prirodzene, niekedy s miernym naračným ladením. Autorka využíva biblické i prírodné kalendárové motívy pre introdukčné podchytenie básní. Jej poézia je plná biblických motívov, i konotácií z náboženského života. Nevtieravo vypovedajú o duši kresťana, no paradoxne duchovnejšie vyznievajú práve tie bez prítomnosti kresťanských insígnií. Práve ony potvrdzujú, že Zlata Matláková právom patrí do Panteónu súčasnej duchovnej poézie na Slovensku. Autorka sa vyrovnáva s metafyzickými pravdami s patinou smútku, subtílnym úprimným vyjadrovaním sa pokúša pomenovať nevyjadrované, a tak z týchto básní ľahko odčítame životné krédo odovzdanosti, viery, lásky a odpúšťania.
Jozef Brunclík
Kytica za dverami je pôvabné dielko, ktoré oslovuje dušu i oči a teší srdce. Najsilnejšie je však v slove, metafore. Na malom priestore dokáže autorka vytvoriť pôsobivý obraz, načrtnúť niečo, čo by sa dalo označiť za filmovú scénu alebo novielku v niekoľkých riadkoch. Je v tom láska, spomienky, bolesť i strach o najbližších, literárne i životné reminiscencie, prach ciest i hviezda snov.
Elena Ťapajová
