Zuska Kepplová photo 1

Zuska Kepplová

6. 1. 1982
Bratislava
Žáner:
próza
Vlastné meno:
Zuzana Kepplová

Komplexná charakteristika

Tri knižky Zusky Kepplovej Buchty švabachom (2011), 57 km od Taškentu (2013) a Reflux (2015) artikulujú generačnú skúsenosť „mileniálov“ – teda ľudí narodených v období rokoch 1980 – 1995, pre ktorých nie je už voľný pohyb po zjednotenej Európe naplnením utopického sna ich rodičov, ale každodennou realitou, tak ako aj vzťahy s blízkymi, udržiavané najmä prostredníctvom online technológií.
Kepplovej postavy opúšťajú svoje domovy, zbavujú sa väzieb na „provinčné“ svety svojich rodičov a túžia sa presadiť v globalizovanom svete: nájsť si tu prácu, partnera a vytvoriť si novú, úspešnejšiu identitu („vymyslieť sa nanovo“), resp. „novú každodennosť“. Platí to pre východoeurópskych „expatov“, ktorí odchádzajú do zahraničia za štúdiom či prácou (postavy z próz prvej knihy Buchty švabachom, Trianon Delta či titulnej prózy druhej knihy 57 km od Taškentu), ale aj pre dobrodruhov zo Západu, ktorí v deväťdesiatych rokoch prichádzajú sledovať transformáciu systému v postsocialistických krajinách a prispievať k nej  (Vera, Henryk a Mick z prózy Slo_oda). Ženie ich vidina slobody, slobody neviazať sa, kedykoľvek sa pozbierať a objaviť nové miesto, ktoré poskytne čerstvé zážitky. Postupom času sa pre nich tento spôsob života – nazvime ho romantizujúco nomádstvo či „expatovstvo“ alebo prozaicky migrácia – stáva jediným možným.
Autorkina verzia tejto cesty sebarealizácie, sebauskutočnenia rozhodne nie je idylická. Jej postavy sa snažia presadiť v prostredí, v ktorom sú aj napriek formálnej spoločnej európskej identite považovaní za cudzincov. Zároveň ich pobyt „vonku“ odcudzuje pôvodnému prostrediu. Výsledkom tohto postavenia je ich uviaznutie medzi dvoma kultúrnymi svetmi. Zabývaní sú iba ak vo svojej nostalgii, ktorá sa stáva trvalým príznakom ich existencie.
Práve moment „cudzosti“ v rodnom prostredí, nenápadne prítomný v prvých dvoch knihách, sa stáva hlavnou témou poslednej Kepplovej prózy Reflux, ktorá je asi zatiaľ autorkinou najdeziluzívnejšou knihou. Jej hrdinkou je študentka africkej literatúry, ktorá sa vracia z americkej univerzity domov, do malého slovenského mestečka, aby pomáhala pri opatere chorej starej matky. Kým na štúdiách sa konfrontovala s neprekonateľnými kultúrnymi rozdielmi, doma sa stretáva s predsudkami a duchovnou vyprahnutosťou, takže v konečnom dôsledku zostáva uviaznutá v neschopnosti zapadnúť a s nutkaním utiecť z domu.
Zuska Kepplová nezviditeľňuje vo svojich knihách iba generačnú skúsenosť dnešných tridsiatnikov, ale zasadzuje ju do kontextu kultúrno-civilizačné fenoménov, ktoré charakterizujú realitu súčasného globalizovaného kapitalizmu – či už je to kult prosperity, životného pragamtizmu, odvrátená strana migrácie, európskej integrácie alebo postupný nárast xenofóbnych nálad doma i vo svete. Práve toto razantné prepojenie individuálneho a spoločenského ju zaradilo medzi tie originálnejšie hlasy súčasnej slovenskej prózy.   

 Ivana Taranenková, 2017