Zuza Cigánová photo 1

Zuza Cigánová

23. 6. 1947
Bratislava
Žáner:
dráma, próza

Napísali o autorovi

 
Je originálna, lebo vie povedať nepovedané a nedopovedané vynikajúco naznačiť. Napriek tomu, že Cigánovej próza sa dotýka aj morálnych otázok, niet v nej ani kvapky moralizátorstva. A napriek tomu, že niekde jej rozprávanie pripomína mlyn, ktorý melie všetko možné, pri pozornom čítaní sa človeku podarí rozlíšiť použitý materiál. Je to typ medziriadkovej prózy, ktorý si zaslúži aj pozornosť kritiky.

Jozef Bžoch (o knihe Šampanské, káva, pivo)

Príjemným prekvapením sú texty Zuzany Cigánovej, ktoré majú vo svojom motivačnom poli štandardné problémy ženskej prózy, no pristupujú k nim navýsosť neštandardne. Autorkino rozprávačstvo v  knihe Šampanské, káva, pivo Š(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) nebaží po veľkých príbehoch, a predsa ich rozpráva: s vtipom, so švihom a noblesou. Načo by autorka potrebovala zložité dejové zauzlenia, vraždy, psychické kolapsy, keď aj cez šampanské, kávu a víno (nápoje rôznych spoločenských vrstiev) dovidí na tie obyčajné veci, ktoré hýbu svetom, ľuďmi a ich citmi?

Alexander Halvoník
 
Kniha plná krásnych, svižne plynúcich viet — ako keby ste autorku počuli a nie čítali. V podstate sú to tri príbehy o láske. Uveriteľné, odpozorované zo života. Zuza Cigánová je herečka, ktorá vie rozprávať. Aj písať.
Juraj Kušnierik (o knihe Šampanské, káva, pivo)

 
„V literárnom prostredí dovtedy nie veľmi etablovaná autorka postavila svoje rozprávanie na pomerne jednoduchej dejovej osnove: každá z troch na seba nadväzujúcich noviel prináša príbeh jedného z členov pôvodne aspoň navonok súdržnej rodiny, ktorá sa postupne rozpadne (syn, ktorému matka rozbila vzťah, utečie pred jej nekritickým zbožňovaním, otec sa ocitne na ulici ako bezdomovec). Viac ako samotnou témou zaujala Cigánová spôsobom stvárnenia, ktorému dominuje spontánne rozprávačstvo nadväzujúce na výdobytky modernej prózy.
Protagonisti jednotlivých noviel, navzájom viacnásobne zviazaní spoločnou minulosťou, sú aj personálnymi sprostredkovateľmi diania. Všetko, čo sa tu odohráva, vidíme pohľadom niektorého z nich – prvý príbeh očami matky a syna, druhý v sprostredkovaní synovej milenky a tretí tak, ako ho prežíva dovtedy marginálny (a marginalizovaný) otec. Striedanie stanoviska, z ktorého vnímame dianie, rytmizuje prózu na úrovni vyšších výpovedných celkov; vo vete má túto funkciu frekventované anaforické priraďovanie spojkou a, ktorá sa zároveň – ako najjednoduchší, až detsky naivný a zároveň vzrušene naliehavý spôsob nadväzovania i ako signál „vôle k rozprávaniu“ – významne podieľa na expresívne hovorovej a emočne príznakovej modalite vysloveného.“

Vladimír Barborík: Vývin slovenskej prózy po roku 1989

 
Knižka Zuzany Cigánovej Šampanské, káva, pivo zaujala a očarila rozprávačskou ľahkosťou, spontaneitou, ktorá sa zaujímavo kombinuje s premyslenou a zvládnutou technikou rozprávania. Autorka udržiava, vďaka odstupu a jemnej irónii, nad záplavou hravých a rozšafných viet a slov, na ktoré, povedané z jednou z protagonistov, „sa dá tancovať“, neustálu kontrolu. Práve preto vie miestami rozšafne a hravo rozprávať aj o nie práve najvľúdnejších záležitostiach.
Cigánovej rozprávanie sa skladá z drobností –  z dotykov, pohľadov, pocitov a drobných vnemov. Všetko podstatné sa tu deje uprostred kolobehu banálnej každodennosti a pod povrchom slov – tie napokon iba klamú a predstierajú, často nám ich vkladajú do úst tí druhí (prvá časť Šampanské), sú príliš veľké a nesadnú (Káva) a strácajú sa (Pivo).
Postavy tejto knižky charakterizuje intenzívne prežívaná telesnosť a viac či menej kultivovaná zmyslovosť až zmyselnosť. Práve spontánna telesnosť je tým jediným, čo nie je vo svete prózy Z. Cigánovej komplikované. Komplikácie nastávajú, keď sa k slovu dostáva rozum a racionálna kontrola, ktoré uvádzajú všetko do strnulosti, strojenosti a slúžia svetu „tam vonku“, svetu, ktorý neváha protagonistom neprestajne pripomínať, „ako sa čo patrí“.  Na tomto mieste môžeme pripomenúť napríklad epizódne postavy kolegyne-susedy, či dámu zo samoobsluhy so psíčkom –  no rovnako jednoznačne môžeme skonštatovať, že kráľovnou tohto sveta je Zita, monštruózna osôbka z prvej časti prózy – subtílnejšia sestra pani Rafikovej, či, aby sme zostali verní naladeniu sugerovanému názvom Šampanské – malomestská variácia na madam de Merteuil z de Laclosových Nebezpečných známostí. Pre Zitu sú telesnosť, dotyky, gestá prostriedkami nielen neustále kontrolovanej sebaprezentácie, ale aj manipulácie blízkych – a práve toto ju okrem jej cynizmu, unavenej „orazenosti“ diskredituje. Stáva sa stvoriteľkou príjemného, čistučkého, voňavučkého svetíka, ktorý však len maskuje zvrátenú manipuláciu a z ktorého „jej chlapi“, každý na svoj spôsob, unikajú. Jeden z nich uniká dokonca až extrémne, na spoločenskú perifériu, kde vône sú vystriedané pachmi – no práve tu sa mu, aspoň na chvíľku, trochu romantizujúco, podarí nájsť priestor slobody, „vyšmyknúť sa“, precítiť, že naozaj je,  a prekvapivo aj prísť do kontaktu s elementárnou ľudskosťou v postave „Toho Človeka“.
Ak už je reč o hľadaní útočiska, či úniku pred „hlúpymi nezrovnalosťami“ a „nezrovnateľnými hlúposťami“ – takéto miesto – „novú dimenziu v priestore a čase“, ktorá môže vzniknúť v chladnom priestore pracoviska, neosobnom výťahu, kancelárii, či na „bezdomoveckej“ lavičke v parku – nachádzajú hrdinovia knižky prostredníctvom neštylizovanej intimity, v zmysle nesprostredkovaného prežívania a blízkosti. Intimita sa totiž stáva aj možnosťou, ako sa môžu dopracovať k, s prepáčením, autentickej spolupatričnosti. A hoci túto „dimenziu“ postavy prevalcované neúprosnou realitou strácajú, pocit malého zázraku pretrváva. 

Ivana Taranenková