Zuzana Mojžišová

Autorka nám dáva návod na jeden zo spôsobov, ako hovoriť o veciach, ktoré idú proti srsti, a to takým jazykom, ktorý je neopotrebovaný, ale nejde proti srsti. A keď jej jazyk nestačí, pokojne ho obíde a vyberie si z neho to, čo by človek nečakal. A ono to zázračne sedí.

 
Napriek ťaživej téme nie je Bon voyage ladená depresívne. Skôr možno hovoriť o tichej melanchólii či ťaživom smútku. Ambíciou autorky, čitateľnou už v úvodnom motte, je snaha odľahčiť pochmúrnu tému, experimentovať, humorne a sebaironicky zľahčovať dianie, ku ktorému využíva najmä hyperbolu, karikatúru, prvky absurdity. Mojžišová je majsterkou skratky, bravúrny je opis detstva vtipne zhustený do pár viet.

 
Bon voyage je nenápadná knižka, v ktorej ide o veľké veci. Láska, zrada, materstvo, priateľstvo. Všetko naplno a intenzívne. A v tom všetkom odvaha kráčať krok za krokom, hoci často netušiac, čo kráčajúceho čaká za najbližšou zákrutou. A k tomu ešte sarkastický humor, vlastný ľuďom, ktorí sami seba nevnímajú ako stred vesmíru.

 
V základnom pláne ide o vydarené sprítomnenie detstva v medzivojnových Košiciach vychádzajúce z rodovej pamäti, o sériu idylických, miestami sugestívne a jazykovo nápadito podaných výjavov zaniknutého sveta oživovaného v neprajnom čase päťdesiatych rokov. Pamäťová vrstva diela v niečom nadväzuje na Ballekovu evokáciu detstva; hoci Mojžišovej rozprávanie nedisponuje takou senzuálnou mohutnosťou ako knihy o Palánku, jej poňatie rodiny ako priestoru elementárnej úcty a priazne, ako citového útočiska – ale aj jej poňatiedobrej rodiny ako základného kameňa kvalitnej sociálnej stavby – sa približuje tomu, ktoré poznáme z Južnej pošty. (O knihe Genius loci.)

 
Hlavná postava retrospektívne komponovaného príbehu doktorská dcéra Jelena spomína na detstvo prežité v medzivojnovom období v prostredí psychiatrickej nemocnice v Košiciach, meste na vzdialenom východe vtedajšieho Československa, kam jej rodičia prišli „budovať republiku“. Z. Mojžišová tento rodinný príbeh vybudovala na dobre spracovanom napätí medzi miestami až idylickým pohľadom malého dieťaťa na zvláštny, dôverne známy svet, ktorý ho bezprostredne obklopoval (psychiatrická liečebňa), a konfliktným svetom dospelých, kde sa odohrávajú osobné tragédie a aj celá spoločnosť smeruje ku katastrofe druhej svetovej vojny. V podobnom napätí tu funguje aj vzťah „malých“, rodinných dejín a „veľkých“, spoločenských zmien, ktoré rodinu donútia mesto opustiť a urobia z neho len kulisy nostalgických spomienok na dávno minulé detstvo.(O knihe Genius loci.)

 Knižka Zuzany Mojžišovej Genius loci je v kontexte súčasnej prózy ďalším príbehom búrlivých dejín 20. storočia, ktoré osudovo poznamenali obyčajné ľudské životy. Autorka prostredníctvom spomienok Jeleny sprítomňuje „staré dobré časy“ situované do obdobia existencie prvej republiky. To je tu prítomné ako éra akéhosi „oddychového času“, keď história dopriala ľuďom chvíľu pokojne žiť a hľadieť do budúcnosti s nádejami.

Jelena je dcérou českého psychiatra Stoklíka, ktorý v roku 1919 odchádza na východ novej republiky, do „Mesta“, zakladá tam psychiatrický ústav a ako absolvent najlepších európskych škôl, stretávajúci sa so S. Freudom a inými kapacitami dobovej psychiatrie, entuziasticky prináša na perifériu pokrok a moderné časy. Životné osudy Stoklíkovcov sú inšpirované reálnymi ľuďmi, rodinou psychiatra Jaroslava Stuchlíka, pôsobiaceho medzi vojnami 20 rokov na poste primára nervového a psychiatrického oddelenia Štátnej nemocnice v Košiciach. Jeho dcéra Ňuta Červeňanská, autorka odborných publikácií z dejín medicíny, prežila väčšiu časť svojho života v Bratislave. 

Práve Košice sú prítomné ako ďalší hrdina Mojžišovej rozprávania. Raz je to mesto, ktoré sa postupne mení na moderný európsky priestor, neskôr ako fragmentárna pripomienka sveta, pretrvávajúca len v pamäti. Nostalgický kontrast medzi tým, čo je nenávratne preč  a tým, čo ostalo, poznamenané excesmi 20. storočia, autorka posilňuje perspektívou rozprávania. Jelena si na detstvo, keď so sestrou vyrastala v „blázinci“, vedeného jej otcom, spomína ako dospelá žena na začiatku päťdesiatych rokov, v období, keď svet „prestal napredovať a prepadol sa naspäť“. Namiesto dievčatka je tu matka, manželka. Za sebou má otriasajúce skúsenosti druhej svetovej vojny a pred sebou zužujúcu sa perspektívu života v komunistickom štáte. Návrat do priestoru domova nenávratne uzavretého v minulosti je pre ňu istou terapiou, pokusom prekonať obavy z toho, čo  v neistej dobe ešte len príde: „Vie, že tento návrat do Mesta nie je zvedavosť. Je to jej vlastný vnútorný boj o budúcnosť. Budúcnosť, z ktorej má hrôzu. Celú ju premkýna. Hanbí sa, ale nevie si pomôcť“.

K spomienkovému optimizmu pri pohľade do minulosti prispieva detská perspektíva rozprávania, ktoré sa dôkladne pridŕža opozície tu dnu a tam vonku. Blázinec Jeleniných spomienok je azylom pre vystrábenie sa z tráum, uzavretým priestorom, kde vládne vzájomná empatia a porozumenie a kde je možné prečkať to najhoršie: „Lebo blázinec môže byť tým najlepším miestom na svete, oázou uprostred nedozernej púšte, srdcom neprehľadného sveta. Že každému by priala žiť v takom blázinci, ako bol ten ich, v spoločnosti takých ľudí, takých bláznov. Tam vonku za hradbami sa totiž potulujú onakvejší šialenci.“

Je pre túto prózu príznačné, že princípy narúšajúce pokojný priebeh ľudského života a vnášajúci do neho tragédie, sú abstraktné  – Vojna (prvá aj druhá), komunizmus, Február. V prípade traumy Stoklíkovho kolegu sú to neurčití „démoni“, mátajúci ho od jeho pobytu na fronte.

Mojžišovej nostalgické hľadanie stratených „dobrých časov“, ktoré určuje tón jej rozprávania, sprítomňuje medzivojnové Československo ako azda jednu z mála spomienok, vynárajúcou sa z  pamäti tohto spoločenstva, ku ktorej sa možno bez hanby a s hrdosťou vzťahovať. Reálne historické fakty by zrejme toto obdobie podali menej uhladene, no asi je dôležité, a možno aj práve dnes, takéto obdobie v kolektívnej pamäti mať.