Štelbaská už napísala niekoľko titulov pre začínajúcich čitateľov. V nich sa ukázala ako autorka, ktorá hľadá s dieťaťom kontakt. Jej prózy pre deti sú charakteristické tým, že rozprávanie má aj priznanú poznávaciu funkciu. Napríklad v knihe Filipko sa detský čitateľ prostredníctvom rozprávania zoznamuje so životom zvieratiek v lese a pri vode. V istom zmysle preniesla tento postup aj do textov dvoch nových knižiek. Ponúka pútavé témy, ktoré majú potenciál vytvoriť silný príbeh. Nejde jej však o to, aby strhla pozornosť čitateľa na dej, ale na myšlienkový odkaz, z ktorého vychádza a ku ktorému jej rozprávanie smeruje. Osloviť čitateľa témou znamená v jej podaní osloviť ho problémom, ktorý je natoľko závažný, že stojí nielen za „čítanie“, ale aj za úvahu. Týmto spôsobom sa usiluje navodiť v mladých ľuďoch potrebu zaoberať sa témami a hĺbať nad nimi. Ak by sa zdalo, že je to samozrejmá požiadavka pre každé literárne dielo, poznamenávam, že dnes to už, žiaľ, nie je pravidlom, preto som si túto črtu dovolila zdôrazniť. Poviedky v obidvoch zbierkach (Filipko, Trinásťroční) sú žánrovo i tematicky rôznorodé. To umožňuje príjemcom vyskúšať si rôzne typy rozmýšľania a prístupov k textu. A, samozrejme, autorke to ponúka priestor osloviť širšiu škálu adresátov.
Timotea Vráblová
Autorka upriamuje pozornosť na problémy vyprázdnených vzťahov, na komplikovanú životnú situáciu mladých ľudí v rozpadnutých rodinách, na životy dospievajúcich, ktorých rodiny sú postihnuté dôsledkami zmien a hodnotovej nestability v porevolučnej transformácii spoločnosti (Oliver zo zbierky Trinásťroční). Hoci ide o náročné problémy, Štelbaská nezaťažuje čitateľa hromadením negatívnych príznakov. V jej rozprávaní sú vždy aj prvky konštruktívnej analýzy a snaha povzbudiť čitateľa, aby uvažoval o tom, čo môže v danej situácii preniesť hrdinu k riešeniu, alebo o tom, čo mu pomôže udržiavať životnú stabilitu.
Timotea Vráblová
Posolstvo jednotlivých príbehov udrie dospelému do očí na prvý pohľad. Pre mladších čitateľov je to však len vedľajšia línia príbehu, a tak to má aj byť. Zžívajú sa s jednotlivými postavami, hľadajú podobnosti a záchytné body, ktoré ich utvrdia v tom, že ich problémy nie sú ojedinelé, a tak nachádzajú svoje miesto na tomto svete. To posolstvo v nich musí dozrieť. Možno si naň nikdy nespomenú, ale je v nich už zasadené ako semienko. A ak budú naďalej dostávať prísun dobrých príbehov s posolstvami (ktoré koniec-koncov sú univerzálne), zakorení sa to v nich.
Veronika Pizano, 2017
V knižke Zuzany Štelbaskej Trinásťroční je päť rozprávačov, ktorých spája vek – majú trinásť rokov: Darina, Oliver, Sväťo, Šarlota a Viola. Každý má v publikácii aj svoju realistickú kresbu, takmer portrét, takže si ich čitateľ dobre predstaví. Majú rôzne problémy – napríklad závislosť od sociálnych sietí, tučnota, emigrácia, vášne a chyby rodičov či hľadanie zmyslu života. Rozprávanie je moderné, miestami je text až futuristický a všetko sa odohráva na Slovensku – v konkrétnych mestách a na pekných miestach. Zuzana Štelbaská vie písať sviežo a rozumie svojim postavám. Svet trinásťročných je zaujímavý pre všetky generácie, ale kniha bude baviť asi najmä tínedžerov. Je v nej aj veľa prírody a budujú sa vzťahy, čo je vždy zaujímavé.
Robert Hüttner
V knihe Filipko (...) si čitateľ uvedomuje javy, ktoré si doteraz vôbec nevšimol: že v prírode sa nedeje nikdy nič len tak. Že všetko je vo vzácnej rovnováhe, ktorú by človek nemal narušiť, lebo je jej súčasťou. Naučí sa v prírode správať ohľaduplne, lebo je v nej len na návšteve, ako hovorí Filipkov ocko. Text je silný svojou náučnou zložkou, ktorá je však podaná ľahko, vtipne (škriatkovia Brmbolíček, Stromočíček, Trboľa a Prdoľa), hravo, so zmyslom pre slovné hračky (vlnebo, obrenica).
Marta Hlušíková
