Zuzka Šulajová vstúpila do slovenskej literatúry v roku 2007 prózou, ktorú pôvodne písala pre seba. Krátko po jej vydaní sa Džínsový denník, dievčenský román s pätnásťročnou protagonistkou Paulou, stal hitom násťročných slečien. S myšlienkovými pochodmi a pocitmi čerstvej stredoškoláčky sa rýchlo stotožnilo množstvo adolescentiek a rodičia boli spokojní, že ich deti čítajú. Bez irónie. Generácia vyrastajúca na Šulajovej knihách ešte pozná netrpezlivé hľadanie v policiach všetkých knižníc, do ktorých prenosný preukaz povoľoval vstúpiť a ešte netrpezlivejšie čakanie pani knihovníčok na vrátenie titulov. Horšie to bolo s hodnoteniami Šulajovej literárnej tvorby odbornou verejnosťou.
Dievčenský román možno považovať za vcelku vďačný žáner z hľadiska čitateľskej atraktivity. Nevďačný je z hľadiska udržania literárnej kvality a istých hodnôt, ktoré by mal (mohol) svojim čitateľkám verbalizovať. Žiaľ, v súčasnosti samy autorky znižujú jeho status. Dej knižnej série Džínsových denníkov začína spomínaným príchodom hlavnej postavy Pauly na strednú školu. Prirodzene tematizuje najčastejšie problémy dospievajúceho dievčaťa, v centre ktorých stoja vzťahy: kamarátske i ľúbostné, marginálne rodinné. Nemôžeme však hovoriť o hlbšej psychologizácii postáv, v zápiskoch absentujú reflexné pasáže, veku primerané úvahy o láske (pričom stredoškoláčky obľubujú siahodlhé rozhovory o vzťahoch na internátoch, počas prestávok alebo aj v baroch, tiež tajné zápisky o svojich citoch), chýbajú vnútorné zápasy a pochybnosti, ktoré sú pre adolescentov rovnako vlastné ako túžba po dobrodružstve, uznaní a intimite. Profil životných hodnôt sa premieta na konaní postáv, ktoré je poznačené, prirodzene, istou dávkou naivity, nezrelosti, prchkosťou a odmietaním autorít na ceste pri hľadaní samého seba a svojho miesta - najprv v rovesníckej skupine, v škole, neskôr na trhu práce, v rodine. Konanie postáv sa vo veľkej miere upína na riešenie vzťahov a materializmus, čo vzhľadom na uvedenú nerovnováhu prózam u niektorých čitateľov znižuje hodnotu.
Zatiaľ čo iné dievčenské romány ustrnú pri jednej až troch na seba nadväzujúcich častiach, Šulajovej šesť dielov spolu s Lukášovým pohľadom sa stali najdlhšou slovenskou knižnou sériou tohto typu. Keďže ich autorka vydávala s istým časovým odstupom, čitatelia dospievali spolu so svojimi literárnymi hrdinami a miera stotožnenia sa mohla ostať zachovaná, azda aj v rovnakej intenzite ako pri Šulajovej debute, čo možno považovať za sympatickú črtu autorkinej tvorby. Tou kritizovanou stránkou je isté rutinérstvo vo forme i obsahu, z ktorých sa trochu vymyká Džínsový denník Lukášovými očami. Prináša nečakané osvieženie v zmene optiky na už známe a prežité udalosti, pozorný čitateľ zaznamená aj zmenu v štylistike prispôsobenej chlapčenskému mysleniu.
Čo nemožno celkovej tvorbe Zuzky Šulajovej uprieť, je uchovanie istej kultivovanosti vo vyjadrovaní a konaní hrdinov. Jej prózy tvoria protipól zahraničným dievčenským a ženským románom preplneným párty, erotikou hraničiacou s pornom, vulgarizmami a protagonistkami utápajúcimi žiaľ v alkohole alebo v náručí mužov s dokonalými telami. Áno, aj v Šulajovej denníkoch hrdinovia oslavujú, pijú a začínajú či ukončujú vzťahy, ale stále si zachovávajú istý spoločenský status a kritický úsudok.
Čo možno pri Zuzke Šulajovej oceniť, je rozprávačský talent. Nekomplikovaný, dynamický dej podporený denníkovou formou vyhovel mladšej vekovej kategórii preferujúcej rýchlu komunikáciu bez frazeologizmov, metafor a opisnosti. Tento štýl autorka zachovala aj pri prózach Dievča z minulosti a Ako z románu. Kompozične i tematicky zaujme hlavne prvá zo spomínaných, v ktorej prelínanie minulosti (obdobie anglickej kráľovnej Alžbety I.) a súčasnosti sa pohybuje v tajomnej rovine sna, vyvoláva niekoľko záhad a neistôt. Tu, na rozdiel od denníkov, je charakter ženskej protagonistky vyobrazený o čosi sofistikovanejšie, menej sentimentálne ako povaha Pauly v akomkoľvek denníkovom pokračovaní.
Aj keď tvorba Zuzky Šulajovej nezriedka podlieha tvrdej kritike, jedno treba priznať. Na jej denníkoch a románoch odrástla celá generácia adolescentiek, ktorým práve tieto prózy s prisudzovanou nízkou hodnotou poslúžili ako cesta k ďalším dielam rôznej kvality a žánrov. Úryvky z denníkov si svoje miesto našli aj v školskej praxi pri testovaní čitateľskej gramotnosti a v zozname mimočítankovej literatúry. Vďaka vysokej miere autenticity sa osvedčujú na hodinách výchov implementujúcich prvky biblioterapie. Ciest, ako interpretovať Šulajovú, zdá sa, pribúda, rovnako ako jej čitateliek. Kým jedni Šulajovú hania, iní ju chvália. Argumentov na oboch stranách ostáva dosť. A to je dobre.
Alena Štrompová, november 2018
