Najosobnostnejšie posolstvo Zuzky Zgurišky je zakomponované nielen do mestečkovskej trilógie, ale nachádzame ho aj v klasickom kopaničiarskom románe a drobných žánrových poviedkach o ľuďoch myjavského kraja. Možno si ho vydedukovať na základe ich označenia "ľudia dobrej vôle", ako svojich rodákov pomenovala a ako to rozviedla na začiatku kronikárskeho románu Mestečko na predaj. Biblické označenie nie je u nej neurčitým zahmlievaním, ale naširoko zrozumiteľným obrazným zovšeobecnením životnej empírie. Sú to ľudia reálne jestvujúci, s celkom konkrétnymi vlastnosťami. Skúmaním uplatňovania jej komického prístupu sa dozvieme, že majú predovšetkým také eticko-spoločenské prejavy, aké umožňujú ľudské súžitie, spokojnosť i šťastie, ako predpoklady života vtedy, teraz i v budúcnosti. Sú to ľudia ešte vždy celiství, psychicky nenarušení civilizačnými procesmi a rozpormi natoľko, aby prestali byť prirodzenými optimistami. V kopaničiarskom etniku si Zuzka Zguriška vážila pracovitosť, rozumnosť, obratnosť, hrdosť a statočnosť, otvorenosť, ochotu pomôcť, žičlivosť, srdečnosť a smiech, smelosť, rozhodnosť, bojovnosť a cieľavedomosť. A potom všetko, čo vyplýva z ľúbosti, lásky, zdravej erotiky, priateľstva a kamarátstva. Od začiatku uznáva súdržnosť: etnickú, sociálnu, národnú aj takú, akú pociťujú nevdojak práve ľudia dobrej vôle.
Ľudmila Rampáková
