Stalo sa tak v bratislavskom kníhkupectvo Artforum, kde sa stretli Eva Štolbová, spisovateľka a milenka Dominika Tatarku, jeho priatelia  - publicista Martin M. Šimečka, kňaz Anton Srholec a Miroslava Vallová, riaditeľka Literárneho informačného centra. Zaspomínali si naňho 14. marca - v deň jeho nedožitých stých narodenín.

Eva Štolbová

Anton Srholec

 

Eva Štolbová  hovorila o živote s Tatarkom, o jeho jedinečnom videní sveta, ale aj o tom, ako vznikli Navrávačky – jej rozhovory so spisovateľom nahraté na magnetofón. Prepisy týchto rozhovorov redigoval Martin M. Šimečka s Jánom Langošom. Podľa Šimečku bol Tatarkov osud fenomenálny v tom, že poňal všetky kľúčové spoločenské a politické udalosti 20. storočia. Na spomienkovom večere nechýbal ani Anton Srholec, ktorý s Tatarkom strávil posledné chvíle jeho života a napokon ho aj pochoval.   

Martin M. Šimečka

Miroslava Vallova

Miroslava Vallova

 

Na Tatarkovej „storočnici“ predstavili aj dve jeho knižky: Písačky pre milovanú Lutéciu z dielne LIC a Navrávačky z vydavateľstva Artforum.

Obálky kníh    Obálky kníh    Kytica a Písačky

Písačky pre milovanú Lutéciu odhaľujú intímne duchovné hľadanie vnútri ženského sveta na pozadí dobových reálií. Ide o  biografickú autofikciu erotickej intimity Bartolomeja Slzičku a femme fatale Lutécie – Natálie, údajnej pravnučky dvornej dámy a milenky cára Mikuláša II. Pre Tatarku je božský eros nástrojom sakralizácie tela, novej kultúry vzťahu medzi mužom a ženou a hlavnou obranou proti moci. „Utopený v posvätne“ autor nachádza novú dimenziu slobody ako podmienky duchovného jestvovania na pozadí dobových reálií. Texty knihy Písačky pre milovanú Lutéciu vznikali v rokoch 1976–1978. S názvom Písačky vyšla časť z textov začiatkom roku 1979 v samizdatovej Edici Petlice, vydávanej českým spisovateľom Ludvíkom Vaculíkom. V roku 1984 vyšli texty s rôznymi doplnkami v neautorizovanej podobe pod názvom Písačky v exilovom vydavateľstve INDEX v Kolíne nad Rýnom. V roku 1999, zásluhou nakladateľa Joachima Dvořáka, kniha Písačky pre milovanú Lutéciu (prvýkrát po roku 1989) vyšla v slovenčine v Prahe, v edícii Granada nakladateľstva Labyrint.

Navrávačky zase vznikli z prepisov magnetofónových záznamov rozhovorov, ktoré s Dominikom Tatarkom v osemdesiatych rokoch viedla Eva Štolbová. Doslovný prepis zvukového záznamu edične spracoval Norbert Gašaj a roku 2000 vydalo Literárne informačné centrum ako Navrávačky s Dominikom Tatarkom. Súčasné vydanie Navrávačiek z dielne Artfora vychádza z upravenej verzie, ktorá vyšla dosiaľ len časopisecky. Knižka je spomienkovou spoveďou karpatského pastiera – ako sám seba Tatarka nazýval – ktorá bola sprvu určená len sluchu jednej ženy. Tatarkove postoje a svojrázne názory na lásku, ženy, zbožnosť, či komunizmus ho predstavujú ako originálneho slovenského intelektuála, ktorého je radosť čítať i radosť s ním vnútorne polemizovať a nesúhlasiť.