Vyhľadávanie
Jeho držiteľkou je Viktória Mária Balušíková, ktorá navštevuje Bilingválne slovensko-španielske Gymnázium v Novom Meste nad Váhom.
Veľkosťou druhý najmenší kontinent na Zemi, rozmanitosťou národov a jazykov azda najbohatší. Pozerám na mapu a vidím Európu – farebný zlepenec maličkých štátikov, dokonca aj tie rozložitejšie z nich sa nedajú porovnať s mohutnosťou najväčších svetových mocností, a pritom im dokážu konkurovať, obchodne i politicky. Kolíska architektúry, kultúry, rodisko najvýznamnejších svetových objaviteľov a továreň na krvavé konflikty. Byť Európankou pre mňa znamená byť súčasťou vyspelého sveta, veľmi starého, dáva mi pocit hrdosti a prepojenia. Na druhej strane si uvedomujem, že nie tak ďaleko, hneď za našimi hranicami, sa dodnes odohrávajú bitky o územie – nenásytná ruská papuľa sa roztvára ako čeľuste čertotvarých rýb a chniape po susedoch, akoby beztak bola ukrátená o veľké územia.
Píše sa rok dvetisícdvadsať a Európa sa drží v mieri. Staroveký kontinent od dôb dávno minulých rozdeľovali vojny, odlišné jazyky predstavovali dobré dôvody na hádky a násilné pokusy o zjednotenie, európske životy ohrozovali rozporuplné idey extrémistických šialencov a náboženské vyznania spôsobovali presný opak toho, čo pokladajú za svoje rudimentárne hodnoty. Dnes stojíme na prahu ďalšieho desaťročia a usilujeme sa – aspoň tí rozumní z nás, čo nestrácajú záujem – o to, aby sa pekelné udalosti predchádzajúcich rokov, ktoré Európu viac rozdeľovali ako spájali, viac oslabovali ako posilňovali, už nikdy nemuseli opakovať.
Už to tak raz býva, že niečo staré končí a niečo nové začína. Dávno pred narodením Ježiša Krista Rimania menili politické zriadenia ako ponožky. Posledného kráľa, siedmeho v rade rímskych kráľov, sexuálneho delikventa Tarquinia Superba vyhnali za brány mesta. Vláda diktátora neprinesie krajine ružovú budúcnosť. Tobôž nie, ak nemá zakorenenú základnú ľudskú slušnosť a úctu k ženám, o ktorej sa, pravda, po dobu niekoľkých nadchádzajúcich storočí ešte ľudstvo neobtrelo. Z monarchie vznikla republika s jasnou myšlienkou – dať hlas väčšine ľudu a podporiť vznik úradov. Množstvo otrokov zajatých pri dobyvateľských triumfoch a finančná kríza neskôr prerástli cez hlavu všetkým rímskym úradníkom a na scénu prichádzajú zvučné mená, tak ako ich poznáme z príbehu o Asterixovi a Obelixovi, ale o tom potom. Republika je v háji, Oktávius sa šikovne korunuje prvým cisárom a hlas ľudu prehlušuje svojím ,,som prvý medzi rovnými“. Podkopávanie základov právneho štátu bolo, zrejme, realitou už v staroveku, nie je tomu tak len dnes na aktuálnej slovenskej politickej scéne. Hlavne teraz pred voľbami môžeme pozorovať rozbroje slovenských mačov, ktorým sa z toľkej predvolebnej vášne topí maslo na hlave. Vyťahujúc na seba nekalé praktiky aj krivé obvinenia, snažia sa uchrániť najposlednejšie suché vlásky, ktoré im ostali.
Udalostí, ktoré sa začali ideou rovnosti a mierového spolunažívania a vyústili do popierania na prvý pohľad takej ľúbeznej myšlienky, zažila Európa krížom-krážom dejinami hneď niekoľko. Príklad Rímskej ríše nasledovali mnohé ďalšie politické zriadenia: Svätopluk, jeho snaha o jednotný slovanský národ a jeho traja synovia, ktorí snahy otca zmarili v zlomku sekundy (či lepšie prútika). Písal sa rok 1789, keď si Francúzi povedali, že šľachtických papalášov majú už po krk. S vervou – takou typickou pre francúzskych občanov, hnaní heslom ,,sloboda, rovnosť, bratstvo“ započali revolúciu. Šľachta sa vzdala, ale akosi nikto nebol pripravený prebrať žezlo a nastoliť poriadok. Všetci sme predsa slobodní a rovní, a to sme chceli. Žezla sa nakoniec predsa len chopil rodák z Korziky, úspešný dobyvateľ Napoleon a na stolci cisára zadupal revolučné heslo do zeme. Život sa v okamihu môže obrátiť naruby.
Neuveriteľných tisíc rokov uhorskej snahy o obnovu Svätoplukovej myšlienky sa obrátilo v násilné presadzovanie si maďarskej a neskôr nemeckej kultúry. Prišla Prvá svetová vojna a ukázalo sa, že Rakúsko-Uhorsko oslabené vnútornými nepokojmi, snahami o centralizáciu moci a maďarizáciou národa, nedokáže konkurovať iným mocnostiam, a tak sme našim tisícročným kamarátom zamávali a pobrali sa vlastnou cestou prvej Česko-slovenskej republiky. Ani tridsať rokov spolunažívania s bratmi – Čechmi neobmäkčilo slovenské srdce bažiace po samostatnosti. Na čele s neschopným, korpulentným prezidentom s názormi jedovatými ako vetvičky samotného tisu, zato sami vo vlastnom štáte, sme 7 rokov prikyvovali fírerovi. Sprostý sa však ani z vlastných chýb nepoučí. Nie je to poslednýkrát, čo sa lúčime s ideou spoločného štátu.
Medzitým, čo Európu zahaľoval mrak zo západu hnedastý, z východu červený a my sme sa ocitli presne v strede (asi ako väzbový elektrónový pár jednoduchej väzby sigmy), príliš slabí na to, aby sme nepodľahli jednej z ideológií, sa na druhom konci Európy, v zemi pomarančovníkov a údenej bravčovej šunky, odohrávala kľúčová revolúcia. Republikáni mali jasno: chceli spravodlivejšiu republiku. Nacionalisti na čele s Franciscom Francom mali zahmlené: chceli tvrdú diktatúru. A tak obidva tábory dostali to, po čom ani jeden netúžil: občiansku vojnu. Krajina slnka a tepla nasledovala príklad krajiny croissantov a jej občania namiesto lepšieho života zakúsili kapitalizmus najhrubšieho zrna. Niekto musel počas Druhej svetovej vojny nakŕmiť hladné krky Európy, a tak Španieli prelievali pot na poliach, zatiaľ čo zvyšok Európy prelieval pot (a krv) na bojisku. V snahe uniknúť Francovmu diktátu či v túžbe zanechať za sebou stopu, boli španielski junáci vyslaní na najrôznejšie fronty Európy. Je len náhoda, že ostreľovač sa v španielčine povie ,,FRANCOtirador“?
V osemdesiatych rokoch sme boli svedkami v histórii azda najjasnejšieho príkladu potlačenia idey, ktorá mala priniesť rovnosť a dostatok pre všetkých. Niekoľko desaťročí privinutí k „velikému dubisku“ sme boli ukrátení o nárok na súkromné vlastníctvo o možnosť slobodne sa vyjadrovať, o schopnosť orientovať sa vo svete nezávislého obchodu. Na počiatku stála myšlienka, že všetci sa budeme mať rovnako. Nebudú bohatí ani chudobní. Každý bude mať prácu. V obchodoch bude všade rovnaký tovar cenovo dostupný pre každého. Nebude existovať konkurencia. Tlač bude prechádzať prísnou štátnou cenzúrou, takže pôvodná a teoreticky poškodzujúca informácia pre vtedajší systém sa k čitateľovi buď nedostane vôbec, alebo zmenená na nepoznanie. Dokonca aj politická strana bude iba jedna, ale bude sa voliť demokraticky. Čo to bude tentoraz – komunistická strana alebo komunistická strana? To aby ľudia nemali dilemu, koho voliť. Všetko bolo majetkom štátu, takže jediní, kto sa mohol nabaliť, boli stranícki vrchní. Červených sme nakoniec tiež pochovali pod ťarchou múrov, vyštrngali kľúčami, potopili pod množstvom letákov s revolučnými heslami.
Pretože nie je v poriadku prísť o slobodu. Slova, voľby, majetku, vierovyznania...
Nie je to tak dávno, čo sme hromadne odhodili kosáky a kladivá. Nie všetci červenú etapu dejín pokladajú za prehnitú. Pozostatky zvráteného režimu napádajú aj dnešné vlády a získavajú si neustálu podporu voličov. Takmer celej Európe hrozia extrémistické smery. Británia opúšťa po štyridsiatich siedmich rokoch Európsku úniu. V maďarských novinách si prečítate len to, čo predseda vlády uzná za vhodné. Na Ukrajine vládnu nepokoje. Bojím sa, že nikdy nebudeme dosť odolní, aby sme sa nenechali strhnúť ich lahodivými, populistickými heslami. História je na to, aby sme sa z nej poučili, a nie opakovali omyly minulosti. Preto si želám a dávam nádej do mladej generácie, že bude vidieť dostatočne dopredu a nebude sa báť zmeniť smer, ku ktorému sa schyľuje. Aby sme po stáročia zachovali Európu mierovú a rôznorodú, s miestom pre každého bez ohľadu na jeho farbu pleti, náboženské vyznanie či sexuálnu orientáciu. Práve tieto individuálne črty bývali dôvodom pre najvášnivejšie udalosti, ktoré po stáročia rozdeľovali európsky kontinent.
Esej hodnotí spisovateľka Soňa Uriková:
Esej sa vyznačuje značne expresívnym jazykom, ktorý vyčnieval popri ostatných prácach v súťaži. Písať esej, z môjho pohľadu, neznamená iba kľučkovanie medzi jazykovými mantinelmi a používanie eufemizmov, často nejasných a abstraktných, ale aj akurátne pritlačenie na pílu na správnych miestach. Text prezentuje jasné názory, kritizuje populizmus, novodobý imperializmus niektorých štátov a reaguje na dianie v 21. storočí spôsobom, ktorý sa hodí pre 21. storočie. Autorka pritom nezabúda na kontext z minulosti. Esej vyzdvihuje angažovanosť a prejavovanie záujmu o súčasné dianie, zbytočne sa však nevyvyšuje a nedidaktizuje. Text sa vyznačuje dôvtipom a vnútornou logikou, má premyslenú štruktúru a neodbieha od témy. Esej Viktórie Márie Balušíkovej je dôstojným i drzým vyjadrením pocitov dnešnej mladej generácie.
