Ábé, Aha a spol. Rozprávky pre indigové deti

napísal Erik Jakub Groch

ilustroval Martin Groch

         Dĺžeň  

Ábé a Aha sedeli na dvoch starších monitoroch za preplneným kontajnerom. „Alebo máme málo kontajnerov, alebo priveľa vecí,“ kopol Ábé do plechového kolieska pred sebou a znova sa zahľadel na približne tri steblá trávy. Približne, pretože jedno steblo vyzeralo, akoby sa rozdvojovalo alebo štiepilo, alebo vyzeralo ako dve stebielka na jednej stopke. Už od jari ich pozoroval, ako sa predierajú cez pukliny šedivého asfaltu, a nazval ich Zelená Trojica. Skutočne, okrem Zelenej Trojice nebolo na sídlisku nič zelené.

         Ábé mal sedem rokov, mal rád počty, neprítomný pohľad a spolužiačku Aha, ktorá nosila vo vrecku fínsky vyskakovací nožík s otváračom na víno. O nožíku sa doteraz nerozprávali, pretože nožík je najužitočnejší, keď o ňom nikto nevie.

         „S takým otváračom sa prevŕtaš na dno najhlbšieho tajomstva,“ povedala raz Aha, keď sa rozvalila na šedivom kockovom monitore japonskej Toshiby.

         „Všimla si si,“ povedal Ábé zamyslene, „že dno nejestvuje? Alebo,“ pripustil rozvážne, „nejestvuje tajomstvo.“

         To bola stará otázka. Ábé ju kládol Aha najmenej raz za týždeň, a keď sa Aha nad jeho otázkou raz rozhodla zamyslieť, po chvíli jej prišlo zle a zatočila sa jej hlava. Bol krásny, zlatistý jesenný deň a Aha sa múdro rozhodla nad touto otázkou už nikdy nepremýšľať. Odvtedy jej bolo – ako sama rada hovorievala – veľmi jednoducho.

         „Radšej nebudem vedieť, či niečo má dno alebo nemá,“ povedala stručne. „Hlavne aby mi nebolo zle a netočila sa mi hlava.“

         „Zlatisto,“ zopakoval zamyslene Ábé, ale potom nepovedal asi pol hodiny nič. Sedel na priehľadnom indigovom monitore Apple, pretože sa mu veľmi páčil obrázok nahryznutého jabĺčka, ktoré svietilo na atramentovom plaste ako vykrojený rožok z Mesiaca. Z toho krásneho Mesiaca na nočnej oblohe, ktorý má oči, nos a usmiate ústa. Ábé má sedem rokov, ale už vie, že Mesiac je jediná tvár vo vesmíre, ktorá sa neprestajne usmieva. Je to jeho jediná istota.

         „Chcel by som byť Mesiac.“

         Ábé si to hovoril vždy, keď zazrel jabĺčko na počítači Apple, alebo Aha, ako sa vynára z diaľky a usmieva sa len na neho.

         „A ešte mi prezraď, načo nosí také krehké, priesvitné a ledva chodiace dievča švajčiarsky nožík?“

         „Aby som ho mohla bleskurýchlo otvoriť a ukázať ti dokonale vybrúsenú čepeľ.“

         Ábé sa na monitore zahniezdil, špičky tenisiek zaprel o asfalt a pomaly sa obrátil v smere čepele.

         V smere čepele bol obchod a pred obchodom stál automat.

         „Automat,“ povedal Ábé a vybral sa súbežne s čepeľou noža k veľkej plechovej búde.

Obrázok

         No len čo vyslovil slovo automat, ten sa rozpadol na kopu súčiastok, z ktorých každá vydávala časť z automatovho hlasu. Jedna súčiastka vydávala zvuk podobný písmenu N, ďalšia čosi ako E, kdesi pod odkvap odkotúľaná súčiastka opakovala ako verklík m, m, m, m, m, pod Ábého teniskou iná súčiastka nepretržite pískala áááááááááá – a tak ďalej, každá súčiastka svoje.

         „Zvláštne,“ povedal Ábé. „Automat ktorý je automat ktorý hovorí ako automat ktorý sa rozpadne na súčiastky hneď ako na neho povieš že je automat a ktorý tu teraz leží v tvare súčiastok z ktorých každá vydáva osobitý zvuk automatu.“

         Aha sa chvíľu dívala na drobunkú súčiastku huhňajúcu dookola čosi ako dĺžeň, zvuk, ktorý nevedela napodobniť, a z ničoho nič po nej dupla. V tej chvíli sa súčiastka rozpadla na kúsočky malinké ako prášok do pečiva a ľahký prievan ich rozfúkal do vzduchu, takže po nich nezostalo celkom nič.

         Lenže keď sa Ábé a Aha pohli, počuli za sebou zvuk podobajúci sa na dĺžeň. Zvuk, ktorý sa nepodobá na nijaký iný zvuk na svete. Zvuk, ktorý sa nedá vysloviť.

         Ábé a Aha sa nehybne pozerali na seba a odrazu obaja privreli pery a načúvali, ako zvuk najdlhšieho dĺžňa na svete krúži okolo nich a nikto na svete ho nikdy nevysloví.

Ďateľ

Z okna knižnice hľadeli na tmavomodré nebo bez jediného mraku, bez jediného letiaceho tvora s rozprestretými krídlami, so spevom škovránka, s ohlušujúcim čvirikaním vrabcov. Vo vzduchu sa pohybovali len listy stromov, zdrapy, neplatné lístky na autobusy, električky, trolejbusy, na záchod, do kín a do divadla.

         „Stretneme sa v Knižnici,“ povedala Aha, keď vyšli s Ábém z odpornej školy.

         „Nezabudni sa naobedovať. Lebo ti znova bude škvŕkať v žalúdku a ja znova nebudem počuť upokojujúce ticho Knižnice.“ Ábé sa na chvíľu zastavil a zamyslel. „Nie škvŕkať,“ opravil sa. „Vrešťať. Tebe v žalúdku vreští.“

         „Daj sa vypchať,“ odvetila Aha ako zakaždým a vyliala zvyšok vody z desiatovej fľaše na horúci asfalt. Voda sa ihneď vyparila do maličkého obláčika. „Vypchaný budeš veľmi milý. Vedel si o tom?“

Ábé a Aha chodievali do Knižnice pozerať v knihách obrázky vtákov.

         „Pozri na ten milý chvostík,“ ukázala Aha na čiernomodrý chvostík sojky.

         „S chvostom keruje,“ povedal Ábé a zavrtel na stoličke chudým zadkom.

Kedysi boli sojky, holuby, vrabce, vrany a mnoho iných vtákov aj v Meste, kým ho celé nezaasfaltovali spolu s trávou a spráchnivenými kmeňmi vyrúbaných stromov. Na námestí neskôr vysadili niekoľko stromčekov, lenže ich koruny boli len o čosi väčšie ako basketbalové lopty a nebezpečne nízko pri zemi, kde na vtáčikov striehli vyhladované mačky. Na obzore holých hrebeňov za mestom sa týčili blyšťavé mrakodrapy, oslepujúce hory sklenených bánk a poisťovní, nič, čo by pripomínalo krajinu z prastarých kníh, aké videli v Knižnici. V knihách boli na obrázkoch všelijaké okrídlené bytosti, obrovské jastraby, sýkorky, rýchlo sa pohybujúce lastovičky, vyjavené sovy a škovránky letiace vysoko k vychádzajúcemu slnku. Lenže vtáky sa už dávno odsťahovali ďaleko od Mesta, na strmé vŕšky s niekoľkými roztrúsenými stromami a tlačili sa jeden vedľa druhého. Jastrab hneď vedľa vrabčeka, sova driemala s lastovičkou na hlave a všetky vtáky sa držali pokope, ako keby ich navrhol nejaký nevynachádzavý programátor.

         Ale tak to nebolo.

         Kedysi jastrab zjedol niekoľko vrabčekov na raňajky a sova by ani chvíľočku nezniesla lastovičku na hlave. Lenže keď ľudia kúpili, vyrúbali a predali väčšinu lesov, museli zvieratká držať pokope, aby sa navzájom nepozabíjali a nezostali nakoniec samy.

         „Sama by som tu nezostala,“ povedala raz sova tak nahlas, aby to všetci počuli. „Ani za svet.“

         Vtáky a vtáčiky prikývli a odvtedy sedeli na strome ako bratia a sestry, tí najmenší ako bračekovia a sestričky. Len havranov a straky poverili zbierať potravu z velikánskych smetísk okolo Mesta, pretože havrany a vrany to robili odjakživa veľmi dobre. Potravu si vždy spravodlivo rozdelili, aby nikto nezahynul. Ábé a Aha zavreli knihu a zahľadeli sa z okna. Cez okno bolo pekne vidieť von, na vzduch, na modré nebo, na blyštiace sa okná na horizonte.

         No ako zakaždým, až po horizont bol vzduch prázdny, bez jediného vtáčika, okrem sovy s otvorenou knihou, namaľovanej nad dverami vysokej školy. Ale namaľovaná sova sa nikdy ani len nepohla a po mnohých rokoch jej dažde zmyli jedno oko, takže vyzerala ako Čítajúci Pirát.

         Po chvíli Ábé otvoril a zapol skener pred sebou. Z knihy opatrne vyrezal obrázok slávika a skopíroval ho v skeneri. Potom kópiu slávika skopíroval do počítača, takže ho mal hneď za sklom monitora. Slávik sa vystrašene pozeral na podsvietenú bielu plochu naokolo, na nevľúdne okienka s menami súborov a počítačových programov. Jedna ikona vyzerala zvlášť nebezpečne, pretože sa volala video.macka.vlc a slávik vedel dobre, čo by sa stalo, keby na ikonu náhodou stúpil. Rýchlo sa presunul na opačnú stranu počítačovej plochy a v kúte obrazovky sa triasol od strachu.

         „Hm,“ zamyslel sa Ábé. Potom zapol vstavané reproduktory a započúval sa, lenže okrem tichého hučania ventilátora v počítači nič nepočul.

         „Možno je nemý,“ povedala Aha.

         Ábé sa zahľadel na slávika v rohu monitora a niekoľkými príkazmi na klávesnici zmenil sivú plochu počítača na zelenú a obkolesil ju obrázkami rozkvitnutých stromov, ktoré sám na jar nafotil a uložil do počítača. Slávik sa opatrne rozhliadol, roztvoril krídelká a pokúsil sa vyletieť von z obrazovky, lenže v tom okamihu narazil na tvrdý plast plochého monitora a zrútil sa na zem. Chvíľu bezvládne ležal na ploche, túžba dostať sa von z monitora však bola oveľa väčšia ako rany, ktoré nárazom utŕžil. Zdvihol sa, roztvoril krídelká a znova sa rozletel smerom von z monitora. No znova narazil do tvrdého plastu, tentoraz oveľa prudšie ako predtým. Chvíľu trvalo, kým sa pozbieral z plochy a smutne sa zahľadel na Aha.

         „Hrozné,“ rozplakala sa Aha, keď hľadela na bezmocného slávika.

         V tej chvíli namaľoval Ábé uprostred plochy horizont so žltým slnkom, presvitajúcim cez husté zelené konáre stromov. Zároveň pustil z reproduktorov počítača vtáčí spev a šumenie listov. Myšou nežne ťukol do slávika, ktorý vyzeral ako bezduchá kôpka peria. Slávik sa pomaly zdvihol na roztrasené nôžky, opatrne sa otočil smerom k horizontu a započúval sa do spevu vtákov. Odrazu roztiahol krídelká a rozletel sa opačným smerom, k lesu a vtáčiemu spevu v pozadí plochy. Ábé a Aha hľadeli na slávika, ako sa ustavične zmenšuje, kým z neho nezostala malilinká bodka, ktorá napokon tiež zmizla kdesi v útrobách monitora.

         Ábé a Aha chvíľu bezradne hľadeli na prázdny horizont, ktorý po slávikovi zostal.

         „Už viem,“ ťukol si odrazu Ábé po čele, vytiahol obrázok slávika zo skenera a opatrne ho prilepil priesvitnou páskou späť do knihy. Potom obracali listy s kolorovanými obrázkami, dokiaľ neobjavili obrázok ďatľa. Ďateľ sedel na konári a dlhým tvrdým zobákom dlabal do kmeňa stromu okrúhlu dieru, cez ktorú sa napokon prepchá dovnútra a ubytuje sa v bútľavom strome.

         „Toto je náš vták,“ usmial sa Ábé, skopíroval ďatľa do počítača a nástrojom guma vymazal ďatľovi strom, na ktorom stál a hĺbil dlhým zobákom dieru do vráskavej kôry kmeňa. Ďateľ sa chvíľu bezradne otáčal uprostred podsvieteného monitora, potom sa nahol a zobákom opatrne ťukol znútra do tvrdej plochy.

         „Klop,“ ozvalo sa odrazu spoza žiariacej tabule pripomínajúcej zamrznutú vodu. A potom znova, klop. Klop.

         Najprv sa Ábému a Aha videlo, že ďatľov tvrdý zobák nemôže monitoru uškodiť a že jeho námaha je zbytočná. No po chvíli sa na druhej strane monitora zjavila tenučká prasklina podobná vlásku, takže ju takmer nevideli.

         „Ideeeš!“ zakričala Aha, ako keď sa vysoký čierny basketbalista rúti s loptou cez obranu vysokých bielych basketbalistov.

         Po chvíli vytrvalého ďobania sa prasklina rozširovala, zväčšovala, kľuvanie bolo počuť čoraz hlasnejšie a hlasnejšie. Nakoniec sa obrazovka s veľkým hrmotom rozletela na milión drobných kúsočkov a zrútila sa ako črepiny rozbitého výkladu na stôl pod počítačom. V tej chvíli ďateľ prudko mávol krídlami a vyletel cez dieru v monitore a cez otvorené okno von.

         Ábé a Aha hľadeli za vtákom, ktorý naradostene letel čoraz vyššie a ďalej, kým nezmizol nad sklenenými mrakodrapmi na zrkadliacom sa horizonte a neprisadol si medzi ostatných vtákov a vtáčikov na strome, vysoko, vysoko na strmom skalnom výčnelku.   

Rozprávky sú z knižky, ktorá začiatkom decembra vyjde v OZ Slniečkovo.