Aj on bol utečencom

Nositeľom Nobelovej ceny za literatúru 2021 je Abdulrazak Gurnah. Za jeho „nekompromisné a súcitné preniknutie do účinkov kolonializmu a osudu utečenca v priepasti medzi kultúrami a kontinentmi“, uviedla Komisia Nobelovho výboru.

Pamäť a spomínanie sú ústrednou témou románov Abdulrazaka Gurnaha, ktoré vedie túžba zviditeľniť históriu/ie východného pobrežia Afriky a konkrétne obyvateľov jeho rodného Zanzibaru. Pomocou pamäti marginalizovaných jednotlivcov dekonštruuje oficiálne historické naratívy a dramatizuje napätie medzi individuálnym a kolektívnym vnímaním minulosti. Zachytáva pocit vykorenenia, ktoré exil spôsobuje tým, čo nútene alebo dobrovoľne opúšťajú svoje domovy. Jeho príbehy sú nepochybne inšpirované vlastnou skúsenosťou afrického migranta vo Veľkej Británii 60. rokov, ktorá sa odzrkadľuje najmä v pocitoch odcudzenia jeho hlavných hrdinov, keď sa stretávajú s latentným rasizmom. Gurnahove príbehy zároveň decentralizujú európsku históriu a pozerajú sa na udalosti 20. storočia z pohľadu Afričanov. Čo to znamená, ak niekto prežije obidve svetové vojny pod koloniálnou nadvládou? A ako je možné pamätať si vlastnú minulosť, ak kolonializmus zámerne vymazal z archívov africký uhol pohľadu? Ako rekonštruujeme svoju minulosť, ak nevieme, čo bolo vymazané?

Abdulrazak Gurnah sa narodil v roku 1948 v Zanzibarskom sultanáte, ktorý bol vtedy britským protektorátom. Jeho rodným jazykom je swahilčina. Navštevoval britské koloniálne školy a bol svedkom revolúcie v roku 1964, ktorá zhodila sultána a nastolila socialistickú republiku. Represie proti obyvateľom arabského pôvodu, ku ktorým Gurnah patril, ho v roku 1967 donútili z krajiny utiecť. Odišiel do Británie, kde študoval anglickú literatúru a stal sa odborníkom na postkoloniálnych autorov ako Salman Rushdie či Wole Soyinka. Hoci jeho romány pravidelne dostávajú pozitívne recenzie, Nobelova cena je prvým významným ocenením, ktoré bolo Gurnahovi udelené.

Z vlastných skúseností

Jeho debut Memory of Departure (slov. Pamäť odchodu, 1987) je fiktívny memoár Zanzibarčana Hassana, v ktorom spomína na svoju mladosť počas zanzibarskej revolúcie. Príbeh sa končí jeho listom sesternici Salme z paluby lode smerujúcej do Madrasu v Indii, kde si našiel prácu ako nemocničný zriadenec. V tomto románe Gurnah nastolil niekoľko tém, ku ktorým sa neskôr opakovane vracal: heterogenita kultúr východoafrického pobrežia, nenávisť Swahilčanov voči Arabom, iracionálny africký nacionalizmus, emigrácia, potláčanie negatívnych spomienok a nevyhnutnosť vyrovnať sa s vlastnou minulosťou.

Jeho druhý román Pilgrim’s Way (slov. Pútnikova cesta, 1988) zreteľne čerpá zo životných skúseností autora ako mladého študenta v Británii konca 60. rokov. Daud, ktorý pracuje ako nemocničný zriadenec v juhoanglickom meste (pripomínajúcom Canterbury, kde autor študoval), je stelesnením afrického migranta, ktorý je konfrontovaný s britskými rasistickými stereotypmi, vytvorenými storočiami imperiálnej minulosti. Ako vysvetľoval Gurnah, jeho zámerom bolo ukázať belošským čitateľom, že nereprezentujú akúsi normu, od ktorej sa ostatné etniká odkláňajú, že belosi majú tiež rasu, etnicitu a kultúru, ktorá je pre iné národy cudzia. Rasové napätie, otázky identity a domova sú ústrednou témou aj románu Dottie (1990), príbehu čierneho britského dievčaťa, ktoré sa snaží nájsť svoje miesto v britskej spoločnosti 60. rokov. Jej poznaním je, že históriu čiernych Britov budú musieť napísať oni sami, pretože belosi o ňu nemajú záujem.

Paradise (slov. Raj, 1994) je ďalší Bildungsroman, ktorý rozpráva príbeh mladého Zanzibarčana na začiatku 20. storočia, keď sa Európania intenzívne zaujímali o východoafrické pobrežie. Zároveň otvorene vykresľuje aj spoluúčasť Swahilčanov na obchode s otrokmi a rôzne vnútorné boje v rámci Zanzibaru, ktorý nie je žiadnym tropickým „rajom“. Gurnah tvrdí, že postkoloniálna literatúra má často tendenciu zamlčiavať fragmentáciu pôvodných spoločností, lebo sa sústreďuje na odpor voči európskej kolonizácii a jej odsúdenie.

V románe Admiring Silence (slov. Obdivovať ticho, 1996) sa zanzibarský muž ožení s Angličankou a píše romantické príbehy o tom, ako si pamätá Afriku. Až keď sa vráti do Zanzibaru, zistí o svojej krajine a o sebe nepohodlné skutočnosti. Gurnaha zaujímajú psychologické procesy, ktorými si migranti vytvárajú svoje identity – represia, sebaklam, selektívna pamäť – a ktoré im pomáhajú prežiť v novej krajine a vyrovnať sa s rozpormi imigrantskej skúsenosti.

Akoby jeden príbeh

Tento príbeh migranta Gurnah opakuje znova v románoch By the Sea (slov. Pri mori, 2001),  Desertion (slov. Opustenie, 2005), The Last Gift (slov. Posledný dar, 2011) a Gravel Heart (slov. Srdce zo štrku, 2017). Dá sa povedať, že Gurnah celý život píše jeden príbeh, ktorý je nekonečne rôznorodý. V románe By the Sea sa Omar a Mahmud, dvaja zanzibarskí imigranti do Británie, snažia pochopiť svoje rodinné histórie a rozporuplné naratívy zanzibarskej porevolučnej identity. Desertion sa sústreďuje na ambície a frustrácie troch súrodencov, Amina, Rashida a Faridy. Najambicióznejší Rashid zloží skúšky na univerzitné štúdium v Británii, kde začne nový život: vyštuduje, začne akademickú kariéru, ožení sa s Angličankou. Až keď ho po rokoch jeho manželka Grace opúšťa, Rashid si pospája rébus svojho života a pri návrate do rodnej krajiny sa postaví tvárou v tvár svojim démonom. Hlavným hrdinom románu The Last Gift je šesťdesiatnik Abbas, zanzibarský migrant usadený v Británii, ktorý sa na smrteľnej posteli priznáva k minulým hriechom. Abbasovo priznanie jeho deťom umožní, aby znovuobjavili svoje stratené kultúrne dedičstvo Zanzibar. V románe Gravel Heart autor vytvoril hlavnú postavu Salima, ktorý uniká od svojho nešťastného detstva v Zanzibare do Londýna. Ako dospelý sa vracia do rodnej krajiny, aby našiel príčinu rozchodu svojich rodičov, ktorý ho prenasleduje.

Vo svojom zatiaľ poslednom románe Afterlives (slov. Životy po živote, 2020) Gurnah tematizuje nemeckú kolonizáciu východnej Afriky, ktorá sa začala po Berlínskom kongrese v roku 1884. Deutsch-Ostafrika zahŕňala súčasnú Namíbiu, Kamerun, Togo, časti Tanzánie a Kene, Rwandu a Burundi. Román sa odohráva na pozadí násilia, páchaného nemeckými kolonizátormi  na pôvodných obyvateľoch, napríklad genocídy etnických skupín Herero a Nama, ktoré sa postavili proti kolonizátorom. Príbeh sa sústreďuje na mladomanželov, ktorí tieto násilnosti prežili, čo však neznamená, že sa ich nedotkli. Ako jedna postava poznamená, „Nemci zabili toľko ľudí, že krajina je posiata lebkami a presiaknutá krvou.“ Nemci však zároveň založili misijné školy, v ktorých učili africké deti históriu svojej krajiny z nemeckého pohľadu. Román si kladie otázku, čo sa stane, keď jedinú históriu krajiny píšu kolonizátori. Kam sa stratí pohľad Afričanov na svoju minulosť? Je možné ho znova nájsť? A čo sa stane, keď sú Afričania ochotní páchať ukrutnosti na svojich vlastných ľuďoch v mene nemeckého impéria?

Poetický jazyk

Tieto stručné zhrnutia Gurnahových príbehov neposkytujú priestor jeho mimoriadne poetickému jazyku, v ktorom sa snúbi krása a hrôza, humor s tragédiou a irónia s romantikou.

V reakcii na správu o udelení Nobelovej ceny Gurnah prejavil radosť, že témy ako utečenci a kolonializmus budú predmetom diskusie: „Tieto témy sú s nami každý deň. Ľudia zomierajú po celom svete a my na to musíme reagovať s empatiou.“

„Prišiel som do Británie v čase, keď slová ako žiadateľ o azyl neznamenali to, čo dnes, keď oveľa viac ľudí uteká z tzv. teroristických štátov. Vo svete je dnes oveľa viac násilia ako v 60. rokoch, takže je tu viac tlaku na krajiny, ktoré sú bezpečné, lebo nevyhnutne priťahujú oveľa viac ľudí.“

 

Abdulrazak Gurnah (1948)

 

Narodil sa a vyrastal na ostrove Zanzibar, ktorý sa stal súčasťou Tanzánie. V roku 1967 pre represie z krajiny ušiel, prvýkrát sa tam mohol vrátiť až v roku 1984. Písať začal po anglicky v exile vo Veľkej Británii, kde žije. Pôsobil ako profesor anglických a postkoloniálnych literárnych štúdií na University of Kent v Canterbury. Je autorom desiatich románov, v slovenčine zatiaľ nijaký nevyšiel.

 

Dobrota Pucherová (1977)

Pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV a na Viedenskej univerzite, kde vyučuje africkú a postkoloniálnu literatúru. Študovala na Mount Holyoke College v USA a na Oxfordskej univerzite, kde obhájila doktorát o afrických autoroch. Je autorkou monografií The Ethics of Dissident Desire in Southern African Writing (WV Trier, 2011) a Feminism and Modernity in Anglophone African Women‘s Writing: A 21st Century Global Context (Routledge, 2022).

 

  • Aj on bol utečencom  - 0
  • Aj on bol utečencom  - 1
  • Aj on bol utečencom  - 2
  • Aj on bol utečencom  - 3
  • Aj on bol utečencom  - 4