Aj Terézia Mičechová získala prémiu v Eseji Jána Johanidesa

Študentka navštevuje Gymnázium bilingválne v Žiline. 

Uteč, otec!

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: Mysleli sme si, že sme schopní vytvoriť skutočnú lásku, a keď sa konečne vytvorila situácia, v ktorej sme ju mali realizovať, zistili sme, že to nedokážeme. Začali sme byť iba zlí.
(Novela Nie, Súborné dielo Jána Johanidesa, zväzok 1, vydal Koloman Kertész Bagala, Bratislava 2014, str. 266)

Pamätáte si na to obdobie, keď ste boli malí? Mali ste pocit, že sa svet točí len okolo vás a vaši rodičia urobia prvé aj posledné len preto, aby mohli vidieť, ako sa z toho tešíte. Mama bola tou, ktorá sa o vás vždy bála najviac z celej rodiny a otec zas tým, kto videl aj v tom najbolestivejšom páde z bicykla niečo pozitívne a poučné do života. Teda, aspoň z rozprávania kamarátok viem, že to tak otcovia zvyknú robiť. Prečo len z rozprávania? Pretože ak svet točiaci sa okolo dieťaťa predstavujú rodičia, mojím svetom bola len mama. A jej úžasní rodičia.

Viete, práve moji rodičia si mysleli, že sú schopní vytvoriť skutočnú lásku, a keď sa konečne vytvorila situácia, v ktorej ju mali zrealizovať, zakrátko zistili, že to spolu jednoducho nedokážu. A tak šli od seba. Vždy ma fascinovalo, koľko úsilia niektoré dvojice vkladajú do vzťahov, ako ich budujú, ako spolu kráčajú k oltáru a neskôr sa v noci striedajú pri vstávaní k bábätku, no nakoniec to aj tak celé zakončia podpisom na rozvodovom papieri a začnú si robiť prieky, začnú byť na seba zlí. A prečo vlastne? Pravdepodobne len z princípu. Nedostali to, čo si vysnívali a potrebujú si to nejakým spôsobom vyventilovať, prípadne hodiť vinu za pokazený vzťah na niekoho iného.

Aj napriek tomu, že s otcom som nevyrastala a dobrých dvanásť rokov som ho nevidela, mojím mužským vzorom sa stal starý otec. Nezažila som s ním také zážitky, aké mali moje kamarátky so svojimi otcami. Moje boli lepšie. Kto je pre malé dievčatko väčším hrdinom ako starý otec, s ktorým ráno súťaží o to, kto vstane z postele posledný? A ktorý sa podelí o instantnú rezancovú polievku a kŕmi ju hliníkovou lyžicou? Pre mňa teda nikto. Starký ma naučil písať, čítať, hrať žolíka a zbožňovať filmy s Angelinou Jolie, ktorá sa v piatich rokoch stala mojím dievčenským vzorom. Mám pocit, že ma naučil všetko, čo vedel, no predsa je jedna vec, o ktorej sme spolu nikdy nehovorili. Určité veci sú proste tabu aj medzi spriaznenými dušami - a tými teda rozhodne sme. Tou tabu témou sú vzťahy.

Je trochu iné budovať vzťah a hľadať lásku, keď na to máte vzor. Keď v praxi a doma vidíte, ako funguje harmónia medzi dvoma ľuďmi a viete, čo môžete očakávať od opačného pohlavia. Samozrejme, starí rodičia majú dodnes pekný a harmonický vzťah, no chápete, ako som to myslela. Ja som celý život vnímala vzťahy cez odraz zväzku svojich rodičov. Neviem, ako rozmýšľajú muži. Dodnes som to nepochopila. A nie, nebudem sa opierať o to, že milujú prehry v súťaži Kto vydrží spať dlhšie a gastronomickým vrcholom je pre nich nezdravá kuchyňa a pohár koly. Snažím sa ich pochopiť, no mám dojem, že sa mi to nikdy nepodarí.

Keď sa nad tým zamyslím, Johanides vo svojom citáte dával láske nádej. Ja v ňu ale zatiaľ neverím. Prečo by som sa mala opäť emočne viazať na niekoho, kto odo mňa môže len tak z ničoho nič odísť a nechať ma samu? Ako mám vedieť, kto ma chce ľúbiť a kto ma chce zraniť? Nebude lepšie, ak od ľudí a vzťahov nebudeme nič očakávať? Keď sa nepodaria, raní nás to menej. Nemuseli by sme plakať nad rozliatym mliekom, lepiť zlomené srdce alebo dezinfikovať dušu. A nemyslite si, tiež som už párkrát stretla človeka, pri ktorom som si myslela, že sme schopní vytvoriť skutočnú lásku, no keď sa vytvorila situácia, v ktorej sme ju mohli zrealizovať, cúvla som. Donútila ma k tomu nedôvera k mužom a prílišná ostražitosť. Nedokázala som preliezť múr, ktorý sa okolo mňa nejako sám od seba postavil.

A či niekedy začnem veriť na lásku tak, ako v ňu veril Johanides? Myslím si, že niekedy áno, ale bude to beh na dlhé trate. Zatiaľ som však nezačala byť zlá, čo považujem za dobré znamenie, takže mám šancu, že raz v nej dokážem uspieť. Ale kým sa v mojom živote objaví niekto, pri kom už nebudem chcieť cúvnuť, s najväčšou radosťou na svete si privlastním ešte nejaké prvenstvá v súťaži o to, kto vydrží spať dlhšie, a nepohrdnem hrdinským obedom s hliníkovými lyžicami.

 

 

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Terézia Mičochová prečítala Johanidesovu myšlienku ako nádej na skutočnú lásku, ktorá existuje – a pointu o zle sa snažila viac vylúčiť ako rešpektovať. Píše o fungujúcej matke, obetavých starých rodičoch – a nejestvujúcom otcovi, ktorý spolu s matkou nevytváral online vzorec partnerstva, pretože rodinu opustil. Na prahu dospelosti naráža na rozmanité otázky vyvierajúce z nezažitej kompletnej rodiny. Rodičia sa rozviedli a vzťahy boli tabuizované napriek tomu, že o žiarivé zážitky nebola núdza. So starým otcom súťažili, kto vstane neskôr z postele a zábavné boli aj instantné polievky jedené hliníkovými lyžicami.

Jadrom eseje je chýbanie mužského/otcovského vzoru, trhlina vo vzorci fungovania páru. Podpisuje sa to na neistote a nevyhranenosti vo vytváraní obrazu o jej vlastnom budúcom partnerovi. Na konci tínedžerského veku je to skúška, pred ktorou sa cíti byť nepripravená. Nevie „ako myslia muži“ (sú nepochopiteľní), nevie, „podľa čoho má rozpoznať, kto ju chce ľúbiť a kto zraniť“, je zaťažená nedôverou k opačnému pohlaviu, prílišnou ostražitosťou.

Podľa psychologických výskumov si volíme partnerov podľa toho, s akým typom mali predchádzajúce generácie najdlhšie skúsenosti. Tento model si prenášame do vzťahov intuitívne, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Buď ho prijímame alebo sa s ním konfrontujeme, hoci je paradoxné, že aj tak sa napokon ukáže, že si vyberáme rovnako.

Je zaujímavé, že Terézia Mičochová nazvala svoju esej Uteč, otec! Vyjadrila tým svoju rozporuplnosť v uvažovaní o otcovi, ktorý jej na jednej strane chýbal, ale na strane druhej akoby ho chcela vyhnať do vlastnej slobody a tak zachrániť akúsi ideálnu predstavu o partnerskej láske, ktorú nedokázal naplniť. Páči sa mi, že otca tak pomyselne vracia do nového počiatku, ktorý sa neuskutočnil, ale akoby jestvovala možnosť opravy rodinnej línie budúcich väzieb tak, aby sa zachovala dedičná línia krvi, vzor a fungovania v partnerskom móde in futuro.