Ak neprídem s básňou, tak s čím potom?

Peter Šulej: Rotácie

Bratislava: Drewo a srd, 2020

Názov recenzie (bez španielskeho otáznika na začiatku vety) kopíruje výrok sformulovaný v zbierke Petra Šuleja Rotácie (báseň vii., s. 57). Osobne je pre mňa táto otázka (hoci vyhodená z kontextu) zásadná a konštantná pri čítaní Šulejovej poézie.

Akokoľvek ironické sú totiž gestá lyrického subjektu, a to už od debutovej zbierky Porno (1994), akokoľvek rebelsky a deštrukčne znejú, akokoľvek Šulejova poézia (efektne, ale najmä sofistikovane) nastavuje zrkadlo meniaceho sa sveta, presnejšie (kyber)svetov, aj tak je ešte v onej beznádeji prítomné presvedčenie, možno by bolo na mieste (vzhľadom na úvodný magický štvorec odkazujúci na kresťanský kryptogram) povedať aj viera, v poéziu, v jej zmysel, hoci zaznieva za zvukov klavírneho sprievodu skladby „alla fine del mondo“ (Koniec sveta – poznámka E. U., s. 15). Subjekt je teda ,štandardne‘ ambivalentný, provokačne „matematický chaotický / kontinuálno-diskontinuálny / vonneguteskno-danteskný“, ale „stále na ceste bojovníka“. (s. 20) 

Medzi riadkami

Rotácie v sebe ukrývajú množstvo nálezov, medzi riadkami tušíme niekoľko ,databáz‘, z ktorých básnik vyberal, usporadúval a prekrýval svoje verše (od náboženských – kresťanských, budhistických, hinduistických a iných, literárnych, hudobných, filmových a mnohých ďalších, až k zásobárni osobných, nostalgických spomienok). On je ten staroveký „rozsievač, ktorý pevne riadi svoj pluh na kolesách“, ako znie jedno z možných riešení posolstva magického štvorca v motte zbierky.

Na konci tohto reťazca je však čitateľ, ochotný čitateľ, ktorý by mal túto poéziu nielen dokázať čítať – v tom najširšom možnom doslovnom i metaforickom význame –, ale v prvom rade pristúpiť na náročnú úlohu lúštenia a hľadania jej významov. Recipienti skutočne hrajú úlohu akýchsi archeológov, ktorí vkladajú svoje objavy do ,správnych‘ kontextov a prechádzajú všetkými možnými smermi – aj tými slepými či zavádzajúcimi.

Na mnohých miestach nachádzame ironické poznámky práve smerom k recepcii poézie, najmä k jej zastaranému chápaniu v zmysle pasívneho prijímania krásnych veršov. Napríklad, jeden z textov je koncipovaný ako návod na uchovávanie a používanie knihy podľa vzoru manipulácie so zbierkovým predmetom, ktorým sa v budúcnosti môže stať (opäť zdôrazňovanie knihy ako dôležitého artefaktu).

Čaká ťa veľké poď...

 Do popredia vystupuje komika vypovedaného („¡pozor! Prvý rok knihu čítajte len pomalšie / nepreháňajte to ináč sa vám skrútia strany“, s. 36), ale v samotnej podstate tohto pastiša zaznieva aj dôležitý podtext – koľko (ne)zmyslu do textu vložíme, toľko z neho získame: „knihu nezabudnite čítať od stredu (...) má to tú výhodu že môžete kamkoľvek zasiať / a samozrejme kdekoľvek aj zožať“. (s. 36)

Komika je napospol dôležitým prvkom celej zbierky, nie však vždy rovnako vydareným. Predierame sa od prvoplánových narážok („z celej únie máme (±) najďalej k slanote práve my“, s. 31; „keď nastalo skladanie rubikovej kocky svet sa kurva zmenil“, s. 23) cez efektnú prácu s gýčom (napr. v podobe imitácie ,veľkej‘ lyriky: „ruža za ružou vlna za vlnou rondel za rondelom / epizeuxy २ako v najlepších dadadesiatych / tak poď vlna tak poď čaká ťa veľké poď“, s. 10), po iróniu a jazykovú komiku („ale more ostáva navždy vo mne / ešte aj dnes vyťahujem jeho kúsky z päty“, s. 32; „dovolenkári / plážou postupujú s tieňom podobne životom“, s. 32) atď. Je tu šulejovsky príznačná práca s nostalgiou a hra so sentimentom.

Našťastie, autorská ruka dokáže včas zakročiť, usvedčiť ,samého seba‘ a pointu smerovať do ,autu‘: „pri stop-balle treba loptičku pekne zabaliť / kraťas je potom nepolapiteľný / ako poriadny príval nostalgie“. (s. 72)

Efektné snímanie masiek

Za takýmto postupom čítam však i čosi viac ako len obratnosť básnika; napríklad, snahu o relativizáciu osobnej i nadosobnej pamäti. Nostalgia je totiž častá výhovorka, je zjednodušením minulosti, je obrazom nášho lipnutia na nej, ale i dôkazom našej (ešte stále celkom neumŕtvenej) emocionality: „záblesky šťastia zabije budúca nostalgia“. (s.52) Dôležité je však uvedomenie si potreby prehodnocovania, kritickej (seba)reflexie.

Platí to i pre vzťah k tradíciám, k histórii, čo je vôbec veľká téma Šulejovho písania. V tomto duchu vnímam aj metódu palimpsestovania ako možnosť prepisovať, reinterpretovať či poéziou nasvietiť ,veci‘ inak: „v tomto texte sa rozhodne neskúma história / len kúsok mesta vtesnať do básne / zmeniť ho na nepoznanie“. (s. 28)

Hovorila by som dokonca o výzve  tvoriť vlastné dejiny: „históriu napíšu ako vždy / / víťazi / kovotokári / my /  ¿ oni ?“ (s. 62) S vypovedaným korešponduje aj rozdelenie Rotácií na 2 hlavné časti – Kniha miest a Kniha zázrakov (evokujúce názvy ,veľkých‘ kníh), plus ďalšie dve nečíslované časti, pôsobiace ako dodatky (k Nódom) či dozvuky: s názvom zrotované a Kľúčové slová a poznámky.

Neváhala by som zbierku označiť aj slovom angažovaná, či už v jej útržkovitých, zdanlivo nedôležitých poznámkach („sveti roko oroduj za nás / z tvojich morí vylov / všetky naše plasty / amen“, s. 32), ale aj v ,povahe‘ subjektu, ktorý sa, podobne ako napr. ten habajovský v zbierke Caput mortuum, štylizuje do polohy akéhosi hlásateľa pravdy („sme chod i nechod zemeplochy / nexus i plexus zrazu medián / zvestovatelia / varovatelia“, s. 50) národa, využívajúc pri tom slang a hovorový jazyk: „¡ mesto pomóóóc ! my cépečkári / trpiaci štokholmským syndrómom / ťa žiadame...“ (s. 17); „¡ hej, hej ! / petržalku si džentrifikovať nedáme / zabudnite“ (s. 19). Efektné snímanie masiek funguje teda aj v tejto Šulejovej zbierke. Sloveso rotovať tu potom vyznieva aj ako vír, pohyb, čin: „rýchlostná páka do polohy drive / zrotujeme“ (s. 10, zvýraznil P. Š).

Značky, šifry, symboly

Objavujú sa tu konštantné literárne vzory Petra Šuleja ako Saint-John Perse či Sylvia Plath, ale aj prienik textov a kontextov autorov a autoriek, vydaných vydavateľstvom Drewo a srd. Sú to nánosy, ktoré básnikova tvorba prirodzene a priznane obsahuje. Môžeme ich vnímať ako postmoderný výsmech artikulovať čokoľvek nové („všetky knihy sťahuje k sebe (moja) privátna umelá inteligencia“, s. 54), ale i pripustenie jednotného zmyslu týchto textov, možno akúsi vyššiu snahu priniesť poéziou čosi mystické práve ich paralelizáciou: „texty roztrúsené  po svete / ¡ spojte sa! / konečne.“ (s. 49)

Čo sa týka formálnej stránky, tá vytrvalo kladie prekážky (či skôr nároky). Povedala by som, že má bližšie skôr k filozofickému (či náboženskému) než poetickému výstupu. Verše sú na okraji označené ich počtom, čo okrem už spomenutého môže evokovať aj akési vrstevnice (v zmysle stúpania, ale i vrstvenia). Ďalšie ,kódy‘ poézie predstavujú značky a symboly (napr. invertované otázniky a výkričníky, lomky, matematické symboly, piktogramy a pod.), ale i ďalšie šifry (pokus o zvukovú poéziu na strane 17 – 18?) podávané s vážnosťou a na širokej ploche, takže ich nemožno úplne ignorovať.

Čítať rotácie teda znamená robiť si poznámky, prekladať rôzne jazyky (na strane 65 sa nám, napríklad, zídu znalosti sanskritu), analyzovať a interpretovať každé prevzaté spojenie, vracať sa k predošlým zbierkam, a najmä, tvoriť si vlastnú koncepciu, vkladať vlastné významy. Vybrané paratexty autor neukladá ,len‘ vedľa seba, ale aj ,na seba‘, aby sa rôzne dezinterpretovali a subverzne dopisovali. Vznikajú tak komplikované palimpsesty a koláže, ktoré nie sme v stave úplne odkryť (ale to zrejme nebude ani cieľom zbierky). Navyše, pri opätovnom čítaní sa dostáva do popredia vždy čosi iné.

Všetko závisí od uhla pohľadu, od toho, ako dané slová pretočíme – ako s nimi rotujeme: „jeden svet mnoho literatúr“ alebo „jedna literatúra mnoho svetov“? (s. 9)

Eva Urbanová (1986)

Literárna kritička a redaktorka literárnej kritiky v časopise Fraktál. Odborné texty uverejňuje v zborníkoch a časopisoch (Vertigo, Glosolália, Vlna, Platforma a Fraktál). Niektoré jej recenzie boli tiež vybrané do antológií (Kritická ročenka 2018, 2019). Pracuje ako literárna kurátorka v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici. Píše a časopisecky uverejňuje svoju poéziu. Je redaktorkou literárneho časopisu Fraktál a autorkou detskej knihy Jeleňatý a Kravatý (2019).

Foto: Petra Fornayová