Radosti i starosti s knihami ma sprevádzajú od prvej triedy ľudovej školy: na Vianoce som dostal knihu, ktorú som začal čítať pod vyzdobeným stromčekom. Netrvalo dlho a prečítal som všetky knihy, ktoré sme mali doma, dokonca aj dievčenskú knižnicu mojej sestry a otcove luteránske i technické knihy. Potom prišiel rad na knihy susedov – boli by ste prekvapení, koľko braku sa nachádzalo na povalách domov „lepších rodín“ . Skrátka, skôr, ako som sa „udomácnil“ v okresnej knižnici, poprečitoval som všetky knihy, čo sa nachádzali na našej ulici, ktorá menila názvy ako vlk farbu srsti: medzi dvoma vojnami bola Sokolská, v časoch Slovenskej republiky Rázusova, po vojne Stalingradská a po odhalení kultu osobnosti Volgogradská. Nateraz je Železničná, hoci sa nachádza ďaleko od železnice, ale v občianskom výbore sedel sused železničiar. V tesnej blízkosti rodičovského domu bývali spisovatelia Gizela Kocoureková a Vladimír Miro – preto som redaktorke okresných novín položartom, polovážne navrhol, aby spustila kampaň na premenovanie Železničnej ulice. Mala sa volať Ulica slovenských spisovateľov – pravdaže, znova len dočasne, kým to nebude Ulica Jána Jankoviča, slávneho rodáka. (Samozrejme, na pamätnej tabuli na rodičovskom dome musí byť dlhší text:
Ulica PhDr. Jána Jankoviča, DrSc., člena korešpondenta Chorvátskej akadémie vied a umení, prekladateľa, literárneho vedca, spisovateľa, vydavateľa, publicistu, encyklopedistu a bicyklistu…).
Keď som vyčítal knihy z celej ulice, začal som chodiť do okresnej knižnice. Na tomto posvätnom mieste k čítaniu pre vlastné potešenie pribudlo čítanie pre potešenie iných: moje precítené čítanie rozprávok, ale aj diel slovenských autorov nesmierne tešilo detiská len o niečo mladšie, než som bol ja. Nikdy nezabudnem na ten povznášajúci pocit: čítaním literatúry robiť radosť iným aj sebe. Po takejto rozcvičke hlasiviek na verejnosti som skúšal recitovať poéziu na školských súťažiach. Spomínam to len preto, aby som mohol ukázať, ako som získaval kvalifikáciu pre svoje prvé redaktorské miesto v rozhlase. Druhá časť kvalifikácie spočívala v literárnej rozhľadenosti a skromnej autorskej činnosti.
Neustále sme čítali ako najatí. Cez prestávky sme z fakulty utekali do novinového stánku zisťovať, či už prišiel Kultúrny život – kto počas štúdií nespolupracoval s novinami a nepublikoval, s tým sme sa v Kryme ani nerozprávali. V poslednom ročníku, ako mnohí iní, som už bol redaktorom. Po vojenčine som mal to šťastie a česť, že ma prijali do vydavateľstva Tatran, ktoré bolo mimoriadne výkonnou kultúrnou inštitúciou. Veľa som sa naučil, ale ani zďaleka som nebol dobrým redaktorom – jednoducho preto, lebo som bol vetroplach a bacil potrebný pre tento typ práce ma nedostihol. Mal som však základný predpoklad: pracovitosť, ktorá sa odborne nazýva olovený zadok. Takýto zadok som naplno využíval ako prekladateľ v slobodnom povolaní.
Okolo Revue svetovej literatúry som sa obšmietal niekoľko rokov, spolupracoval som s básnikmi pri výbere a prekladaní poetov z bývalej Juhoslávie. Pár rokov som sa tu cítil ako ryba vo vode: s množstvom externých spolupracovníkov sme sa pretekali v tom, kto príde so zaujímavejším autorom, uvádzali sme novinky svetovej literatúry, mali sme veľmi slušný náklad a dobrú povesť u čitateľov. Stihol som prekladať pre vydavateľstvá i písať pre iné noviny – v tých časoch som bol schopný napísať recenziu v redakcii plnej návštevníkov, s pohárom vína a cigaretou po ruke. Redakčné skúsenosti som zúročil vo Vede, vydavateľstve SAV, kde som viac než desať rokov pôsobil ako šéfredaktor a po „nežnej“ aj ako riaditeľ. I na týchto postoch som však naďalej ostal verný svojmu prekladateľskému a publicistickému remeslu. V priemere som mal každý pracovný deň na stole dva nové tituly, ročne sme vydávali viac než sto kníh a 35 vedeckých časopisov. Istý čas som mal na starosti aj celú výrobu: denne som riešil problémy s toaletným i tlačiarenským papierom a konflikty najrozmanitejšieho druhu. Pracoval som plnou parou, kým som sa nedopracoval k infarktu. Našťastie, medzičasom som si urobil kandidatúru vied a do Ústavu svetovej literatúry som sa presunul bez veľkého smútku.
Odchod nebol chvíľkovým, impulzívnym rozhodnutím, potreba zmeny pôsobiska ma nahlodávala už dosť dlho. Keď som sa po prevrate ako šéfredaktor uchádzal o miesto riaditeľa vydavateľstva (po 25 rokoch praxe v edičnej a redaktorskej brandži), moju profesionálnu úroveň hodnotili kolegyne – aktivistky VPN: jedna bola tri týždne korektorkou a druhá po dvoch rokoch práce vo vydavateľstve nepoznala rozdiel medzi autorským a tlačovým hárkom. Pochopil som, že v novom systéme mi pšenica do neba neporastie. Posledná kvapka prišla po takomto telefonáte: „Zde koordinační centrum VPN. “ – nasledoval názov veľkej bratislavskej firmy, jej meno si dodnes pamätám. „U telefonu…“ – nasledovalo meno a priezvisko, ktoré som nikdy predtým ani potom nepočul, a preto si ho nepamätám. „Hele, potřeboval bych zaměstnat manželku jako redaktorku ve tvém vydavatelství…“