Literárny vedec, chorvatista a člen korešpondent Chorvátskej akadémie vied a umení Ján Jankovič oslávi 21. júla sedemdesia­te narodeniny. Rodák z Považskej Bystrice vyštudoval slovenčinu, dejepis a srbochorvátčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako prekladateľ, publicista, re­daktor Revue svetovej literatúry, vydavateľstiev Tatran a Veda. Od roku 1991 je vedeckým pracov­níkom Ústavu svetovej literatúry SAV a vedie aj vydavateľstvo JUGA. Písané slovo ho teda sprevádza počas celého tvorivého života. Svoje rozprávanie o kni­hách a čítaní v nasledujúcom tex­te zaujímavo prepojil aj so svojimi životnými osudmi…

Radosti i starosti s knihami ma sprevádzajú od prvej triedy ľudovej školy: na Vianoce som dostal knihu, ktorú som začal čítať pod vyzdobeným stromčekom. Netrvalo dlho a prečítal som všetky knihy, ktoré sme mali doma, dokonca aj dievčenskú knižnicu mojej sestry a otcove luteránske i technické knihy. Potom prišiel rad na knihy susedov – boli by ste prekvapení, koľko braku sa nachádzalo na povalách domov „lepších ro­dín“ . Skrátka, skôr, ako som sa „udomácnil“ v okresnej knižnici, poprečitoval som všetky knihy, čo sa nachádzali na našej ulici, ktorá menila názvy ako vlk farbu srsti: medzi dvoma vojnami bola Sokolská, v časoch Slovenskej republiky Rázusova, po vojne Stalingradská a po odhalení kultu osobnosti Volgogradská. Nateraz je Železničná, hoci sa nachádza ďaleko od železnice, ale v ob­čianskom výbore sedel sused železničiar. V tesnej blízkosti rodičovského domu bývali spisovatelia Gizela Kocoureková a Vladimír Miro – preto som redaktorke okresných novín položartom, polovážne navrhol, aby spustila kampaň na premenovanie Železnič­nej ulice. Mala sa volať Ulica slovenských spisovateľov – pravdaže, znova len dočasne, kým to nebude Ulica Jána Jankoviča, slávne­ho rodáka. (Samozrejme, na pamätnej tabuli na rodičovskom dome musí byť dlhší text:

Ulica PhDr. Jána Jankoviča, DrSc., člena korešpondenta Chorvátskej akadémie vied a umení, prekladateľa, literárneho vedca, spisovateľa, vydavateľa, publicistu, encyk­lopedistu a bicyklistu…).

Keď som vyčítal knihy z celej ulice, začal som chodiť do okresnej knižnice. Na tomto posvätnom mieste k čítaniu pre vlastné potešenie pribudlo čítanie pre potešenie iných: moje precítené čítanie rozprávok, ale aj diel slovenských autorov nesmierne tešilo detiská len o niečo mladšie, než som bol ja. Nikdy nezabudnem na ten povzná­šajúci pocit: čítaním literatúry robiť radosť iným aj sebe. Po takejto rozcvičke hlasi­viek na verejnosti som skúšal recitovať poéziu na školských súťažiach. Spomínam to len preto, aby som mohol ukázať, ako som získaval kvalifikáciu pre svoje prvé redaktorské miesto v rozhlase. Druhá časť kvalifikácie spočívala v literárnej rozhľa­denosti a skromnej autorskej činnosti.

Neustále sme čítali ako najatí. Cez pre­stávky sme z fakulty utekali do novinového stánku zisťovať, či už prišiel Kultúrny život – kto počas štúdií nespolupracoval s novi­nami a nepublikoval, s tým sme sa v Kryme ani nerozprávali. V poslednom ročníku, ako mnohí iní, som už bol redaktorom. Po vojenčine som mal to šťastie a česť, že ma prijali do vydavateľstva Tatran, ktoré bolo mimoriadne výkonnou kultúrnou inštitúciou. Veľa som sa naučil, ale ani zďaleka som nebol dobrým redaktorom – jednoducho preto, lebo som bol vetro­plach a bacil potrebný pre tento typ práce ma nedostihol. Mal som však základný predpoklad: pracovitosť, ktorá sa odborne nazýva olovený zadok. Takýto zadok som naplno využíval ako prekladateľ v slobod­nom povolaní.

Okolo Revue svetovej literatúry som sa obšmietal niekoľko rokov, spolupracoval som s básnikmi pri výbere a prekladaní poetov z bývalej Juhoslávie. Pár rokov som sa tu cítil ako ryba vo vode: s množstvom externých spolupracovníkov sme sa pre­tekali v tom, kto príde so zaujímavejším autorom, uvádzali sme novinky svetovej literatúry, mali sme veľmi slušný náklad a dobrú povesť u čitateľov. Stihol som pre­kladať pre vydavateľstvá i písať pre iné noviny – v tých časoch som bol schopný napísať recenziu v redakcii plnej návštev­níkov, s pohárom vína a cigaretou po ruke. Redakčné skúsenosti som zúročil vo Vede, vydavateľstve SAV, kde som viac než desať rokov pôsobil ako šéfredaktor a po „než­nej“ aj ako riaditeľ. I na týchto postoch som však naďalej ostal verný svojmu pre­kladateľskému a publicistickému remeslu. V priemere som mal každý pracovný deň na stole dva nové tituly, ročne sme vydá­vali viac než sto kníh a 35 vedeckých časo­pisov. Istý čas som mal na starosti aj celú výrobu: denne som riešil problémy s toalet­ným i tlačiarenským papierom a konflikty najrozmanitejšieho druhu. Pracoval som plnou parou, kým som sa nedopracoval k infarktu. Našťastie, medzičasom som si urobil kandidatúru vied a do Ústavu svetovej literatúry som sa presunul bez veľkého smútku.

Odchod nebol chvíľkovým, impulzívnym rozhodnutím, potreba zmeny pôsobiska ma nahlodávala už dosť dlho. Keď som sa po prevrate ako šéfredaktor uchádzal o miesto riaditeľa vydavateľstva (po 25 ro­koch praxe v edičnej a redaktorskej bran­dži), moju profesionálnu úroveň hodnotili kolegyne – aktivistky VPN: jedna bola tri týždne korektorkou a druhá po dvoch ro­koch práce vo vydavateľstve nepoznala rozdiel medzi autorským a tlačovým hár­kom. Pochopil som, že v novom systéme mi pšenica do neba neporastie. Posledná kvapka prišla po takomto telefonáte: „Zde koordinační centrum VPN. “ – nasledoval názov veľkej bratislavskej firmy, jej meno si dodnes pamätám. „U telefonu…“ – nasle­dovalo meno a priezvisko, ktoré som nikdy predtým ani potom nepočul, a preto si ho nepamätám. „Hele, potřeboval bych zaměstnat manželku jako redaktorku ve tvém vydavatelství…“