Keďže žijem vo Fínsku, bežne sa mi do rúk dostane len zopár nových slovenských titulov ročne. Moja znalosť súčasnej slovenskej literatúry je teda, úprimne povedané, úbohá a vždy, keď je mi položená otázka tohto typu, začne sa mi od nervozity zvierať žalúdok ako za študent­ských čias, keď som vedela skutočne len to, že nič neviem. Kvôli hlúpemu pocitu zo svo­jej neznalosti, zaváňajúcej až ignorantstvom, kvôli presvedčeniu, že je minimálne slušné oboznámiť sa prinajmenšom s dielami ostatných finalistov Anasoft litery a najmä kvôli profesionálnej potrebe byť aspoň ako­tak v kontakte so súčasným dianím v slovenskej lite­ratúre, sa snažím svoje resty doháňať.

To, čo som zatiaľ prečítala, mi neumožňuje zasadiť súčasnú slovenskú literatúru do jej šir­šieho vývinového ani do svetového kontextu. Postrehla som však, že v porovnaní s Fínskom sa u nás píšu omnoho útlejšie knižky: autori zjavne – na svoje šťastie – nie sú stresovaní pocitom, že opus kratší než tristo strán sa neráta ani v radoch kritiky, ani čitateľskej obce. Takisto nie je hanba vydať knihu v mäkkej väzbe alebo vo vreckovom formáte. Čerstvé knihy, ktoré som doposiaľ prečítala, sú po tematickej i štýlovej stránke veľmi odlišné, pomerne vý­razným styčným bodom sa ale môjmu polovonkajšiemu pohľadu zatiaľ javí byť téma krajiny ako miesta v duši i v priestore a komplikovaný vzťah k nej, k svojim koreňom a identite – váž­ne témy, ktoré však nie sú vykreslené bez dávky často veľmi neláskavého humoru.

Ako odídenec si plnými dúškami užívam literárny jazyk vo všetkých jeho rovinách a po­dobách: živý i tvárny, írečitý i moderný, hrubý i filigránsky. Na príbeh, ktorý by mi vyrazil dych, zatiaľ čakám, i keď neviem, či majú súčasní slovenskí autori takéto ambície – ja som ich totiž nemala.