Keďže žijem vo Fínsku, bežne sa mi do rúk dostane len zopár nových slovenských titulov ročne. Moja znalosť súčasnej slovenskej literatúry je teda, úprimne povedané, úbohá a vždy, keď je mi položená otázka tohto typu, začne sa mi od nervozity zvierať žalúdok ako za študentských čias, keď som vedela skutočne len to, že nič neviem. Kvôli hlúpemu pocitu zo svojej neznalosti, zaváňajúcej až ignorantstvom, kvôli presvedčeniu, že je minimálne slušné oboznámiť sa prinajmenšom s dielami ostatných finalistov Anasoft litery a najmä kvôli profesionálnej potrebe byť aspoň akotak v kontakte so súčasným dianím v slovenskej literatúre, sa snažím svoje resty doháňať.
To, čo som zatiaľ prečítala, mi neumožňuje zasadiť súčasnú slovenskú literatúru do jej širšieho vývinového ani do svetového kontextu. Postrehla som však, že v porovnaní s Fínskom sa u nás píšu omnoho útlejšie knižky: autori zjavne – na svoje šťastie – nie sú stresovaní pocitom, že opus kratší než tristo strán sa neráta ani v radoch kritiky, ani čitateľskej obce. Takisto nie je hanba vydať knihu v mäkkej väzbe alebo vo vreckovom formáte. Čerstvé knihy, ktoré som doposiaľ prečítala, sú po tematickej i štýlovej stránke veľmi odlišné, pomerne výrazným styčným bodom sa ale môjmu polovonkajšiemu pohľadu zatiaľ javí byť téma krajiny ako miesta v duši i v priestore a komplikovaný vzťah k nej, k svojim koreňom a identite – vážne témy, ktoré však nie sú vykreslené bez dávky často veľmi neláskavého humoru.
Ako odídenec si plnými dúškami užívam literárny jazyk vo všetkých jeho rovinách a podobách: živý i tvárny, írečitý i moderný, hrubý i filigránsky. Na príbeh, ktorý by mi vyrazil dych, zatiaľ čakám, i keď neviem, či majú súčasní slovenskí autori takéto ambície – ja som ich totiž nemala.