Vyhľadávanie
V poslednom čase sa mi zdá, že nové slovenské knihy sú čoraz bližšie k tomu, čo prežívam, na čo myslím, aké mám skúsenosti, ako rozprávam. Na jednej strane vnímam posun k väčšej civilnosti textov, na druhej strane je v literatúre aktívna generácia autorov a autoriek, ktorí sú mi vekovo blízki a často majú podobné životné dráhy. Som rada, že po postmodernej nedôvere a presvedčení, že v texte možno zachytiť len pohyby textu samotného, a nie mysle či čokoľvek vonkajšie, sa vracia viera v spojnicu medzi prežívaním a výpoveďou v textovej podobe. Samozrejme, zaujíma ma aj práca na úrovni štylistiky a intertextuality, no očakávam od autorov, že ukážu viac než len to, čo prečítali a ako uvažujú o žánri. Zaujíma ma, ako použijú túto textovú skúsenosť, aby lepšie uchopili a pomenovali veci, čo sa dejú naokolo aj v ich hlave.
Potešili ma knihy Ivany Dobrakovovej, ktorá pre mňa spĺňa kritériá dobrého a odvážneho písania: suverénnosť formy, jazyková presvedčivosť, naliehavosť tém. V jej textoch počujem aj ozveny Mitanu a Slobodu. Podobne aj Michaela Rosová dokáže komunikovať s tradíciou, a pritom zostáva súčasná. Jej Dandy rezonuje figúrami Havettových a Jakubiskových bohémov a bláznov, jej Berlín by mohol byť aj Tatarkovým Parížom. Tradične sa teším na texty Jany Beňovej, ktorá stiera rozdiel medzi poéziou a prózou, pozorovaním, zážitkom a fantáziou. Dosiaľ autorka bez debutu, no publikačne veľmi aktívna, Anna Strachan, je ďalším úžasným zjavom: medzi zážitkom, rodinnou históriou, miestopisom, legendou a cestopisom ťahá spojovacie vlákna citlivej pozorovateľky a zdatnej štylistky. Želanie: ešte viac tematickej odvahy v nových knihách!
