Ako mentolový krém

Exkluzívne odomknutý text Veroniky Šikulovej o zbierke básní Almara Ivana Wernischa z májovej Knižnej revue.

Ivan Wernisch: Almara

Brno: Druhé město, 2021

 

Báseň môže byť tralala. Báseň vlastne je tralala! Ale nie každé tralala je básňou. Odpoveď na otázku „co je to poezie“ sa nachádza na stránkach aj tej najnovšej zbierky Ivana Wernischa – Almara.

 

Keď prišiel Ivan Wernisch do Modry, pozvali sme ho na pohár vína:

„Tady jsem se u Jože Mihalkoviče v kuchyni pral se Skácelem,“ povedal, „házeli sme po sobě židle.“

„Kvôli čomu?“ spýtala som sa.

„Kvúli poezii,“ rozosmiali sme sa.

 

Po poriadku, Ivan Wernisch sa narodil 18. júna 1942 v Prahe na Karlově „jen kousek od místa, kde byli dopadeni atentátníci, a právě ve chvíli, kdy se na jejich mrtvoly přijel podívat nový říšský protektor K. H. Frank,“ jeho otec Adolf Wernisch bol sudetský Nemec z Lanškrouna, mama Libuša, rodená Janžurová, pochádzala z Cerhovic z okresu Hořovice, „babička Karolína byla to, čemu se říká prostá žena z lidu, dědeček Jindřich byl dobrodruh. Pocházel ze zámožné statkářské a kupecké rodiny, nezdědil však ani haléř, pro což upadal často do trudnomyslnosti, z níž se léčíval ve vinárnách“, no po dedovi zdedil „pábitelství a chorobnou prolhanost“, jedna z prapredkov bola dokonca Tatárka a priezvisko do Čiech priniesol starý otec z Ruska.

Na vojnu si spomína takto: „Byly mi tři roky, mám to spíš jen z jejího (matčinho) vyprávění. Že se tam věšelo a vraždilo. Ale zůstal mi i nějaký vlastní zlý pocit z toho místa, který se přihlásí, kdykoli jdu kolem...“ Keď prišiel po vojne prvýkrát do školy, „postavila mě paní učitelka před tabuli, ukázala na mě a řekla: ,Milé děti, tento chlapec prohrál válku, ale my mu ukážeme, že jsme lepší než on, dáme mu příležitost, aby se polepšil a byl hoden žít mezi námi.´ Koukal jsem jak jelen, a to se ví, že jsem se okamžitě zarputil a stal se dítětem zlobivým, všem protivným.“

Detstvo? Z nudy založil požiar a podpálil byt v Břevnove, ktorý takmer neprežil, podpálil lístie, od ktorého sa chytila polozbúraná budova na námestí Vyššího Brodu, kradol, utekal z domu, v siedmej triede ho druhýkrát vylúčili zo školy, lebo: „Byl jsem dopaden, kterak se navracím ze Západního Německa. Představte si: v době, kdy se kdekdo pokouší uprchnout z Československa, přistihnou bedlivé pohraniční orgány dvanáctiletého kluka, jak kráčí opačným směrem. To byl průšvih. Ty výslechy. Těch facek. A nakonec jsem si ještě vymyslel (chorobný prolhanec), že mě špióni a diverzanti používali jako spojku, estébáci tomu uvěřili a celá ta legrace trvala o nějaký den déle.“

Napokon sa dostal na Vyššiu priemyslovú školu keramickú v Karlových Varoch, kterú v roku 1959 zakončil maturitou. Mal sa stať výtvarníkom – modelárom: „Tam mě zase odnaučili všechno, co jsem se naučil, a jednou provždy mě připravili o radost z kreslení.“ Radosť z kreslenia vystriedala radosť z čítania Čapka a Nezvala. Písal do karlovarského časopisu úvodníky, kritiky, básne, do redakcie prinášal aj kresby. „Pak mi najednou v Kultuře otiskli básničku a jinde druhou a třetí a čtvrtou, něco odvysílal rozhlas a byl ze mne Mistr. Dokonce jsem dostal nějakou tu korunu.“

Debutoval v roku 1958, v tom istom roku sa snaží založiť surrealistickú skupinu, no: „nepodařilo se mi to, byl tam tenkrát velký nedostatek vhodných umělců. Přesvědčit malíře Jeleních skoků o tom, že je vlastně surrealistou, jsem prostě nedokázal.“ O rok neskôr zmaturoval. Pracoval ako betonár vyhnívajúcich nádrží na Trójskom ostrove (básnik Jozef Mihalkovič pracoval v stupavskej betonárni na čističke, betón, ďalšia z vecí, ktoré by okrem poézie mohli mať spoločné), ako javiskový technik v Tylovom divadle (čo mu divadlo nadobro sprotivilo), tesár v družstve Montáž, s ktorým pomáhal stavať zdravotné stredisko v Plasích a rekreačný tábor pri Čiernom mori, reklamný agent športového vydavateľstva Olympia, „upratovačka“ hvezdárne na Petříně, kopáč, štukatér, robotník chemickej injektáže na stavbe pražského metra, stavač šapitó v cirkuse, zamestnanec pamiatkového výskumu, nočný strážnik v autoparku v Prahe-Juh, v sklade nábytku v Ďáblicích a v pražskej Loretě. V 90. rokoch sa stal redaktorom a šéfredaktorom Literárních novin a na prelome tisícročia začal pracovať v pražskom antikvariáte Ztichlá klika.

Medzitým, ako si tu po tomto svete chodil, bol vždy básnikom. Poslednou zbierkou, ktorá mu vyšla, je zbierka Almara. Medzi jeho debutom Kam letí nebe a Almarou uplynulo šesťdesiat rokov. Zimohrádok, ktorým ho tlačia jeho čitatelia ku stene na každej besede, vyšiel až v roku 1965 (v tom istom roku vyšli Mihalkovičovi Zimoviská): „Tehdy jsem jen lyrizoval, zamlžoval, mátožil,“ hovorí dnes.

Vraj si mám o Ivanovi Wernishovi trocha zamudrovať, no povedala by som, že o poézii neviem hovoriť tak, aby sa mi do melódie nezamiešal život, aby sa nesplietli do jediného nápevu.

O básni vraví: „Chápejme ji nyní jako literární dílo – báseň je forma zhuštěného slovního vyjádření. Vzniká z vnitřní nutnosti, přichází z neznámých hlubin lidské duše (...). Báseň je něco, co se nedá pochopit jen tak, pouhým rozumem. A sám rozum by také nestačil k jejímu vytvoření.“ O básni vraví na rôznych miestach všeličo. Najväčšmi sa mi páči, keď vraví, že básnik je iba médium, čo zapisuje.

Wernischa mám rada, lebo vždy pri čítaní cítim jeho radosť z písania. Ako keby nehovoril, len čosi ukazoval. Viac vecí odrazu a zavše sa to nedá odsledovať. Každé čítanie pripúšťa niekoľko výkladov. Poďme do Almary, na prebale je autorova koláž, vôbec nie Ztichlá klika, lebo hneď prvá báseň vás rozveselí a zahreje:

Ptal jsem se mladé dívky,

Co je poezie

 

To nevím, řekla,

Já jsem tady nová

 

I zeptal jsem se staré děvky

A děvka se jen zasmála:

To by chtěl každej, tralala

 

Potešila ma tá odvolávka na Holanovu báseň:

 

Ptala se tě mladá dívka: Co je poézie?

Chtěl jsi jí říci: Také to, že jsi, ach ano, že jsi

a že ve strachu a úžasu, které jsou svědectvím zázraku,

bolestně žárlím na plnost tvé krásy,

a že tě nesmím líbat a že s tebou nesmím spát,

a že nic nemám, a že ten, kdo nemá, co by daroval,

musí zpívat

 

Ale neřekl jsi jí to, mlčel jsi

a ona ten zpěv neslyšela

 

Postupujte do Almary!

Holana, ale iného, cituje hneď v predohre svojej zbierky. Tá má tri časti – Hrací skříň, Zeleně bliká Hilversum a Modli se do sta.

Myslí si Wernisch, že dievčina, ktorej sa pýta na poéziu, je tá istá, ktorej sa pýtal Holan? Alebo stretol inú,  „svoju” dievčinu? Alebo si hádam myslí, že každé mladé dievča pozná odpoveď? Možno sa odvoláva na Holana, lebo si myslí to isté, čo si myslel Holan? Ale to by tam nesmela byť tá stará kurva. Je tou starou kurvou poézia? Zostarla? Dnes slúži kdekomu? Myslí si hádam nekorektný Wernisch, že zo všetkých mladých dievčat sa stanú kurvy? Vidí v každej mladej dievčine kurvu alebo ju vidí iba v poézii? Verš „A děvka se jen zasmála“ naznačuje, že odpoveď je jasná, jasné je, že ju nepoznáme, jasné je, že v duchu cherchez la femme sa z času na čas niekto opýta, mladej aj starej, dievčiny aj kurvy, dívka a děvka majú k sebe, a nielen v českom jazyku, bližšie, ako by sa mohlo zdať, aj keď ideme po definíciu poézie, možno je dôležité, najdôležitejšie to tralala na konci. Báseň môže byť tralala. Báseň vlastne je tralala! Ale nie každé tralala je básňou. Odpoveď na otázku „co je to poezie“ sa nachádza na druhej strane. Postupujte do Almary!

 

Ptal jsem se okapové roury,

Už nevím proč a nač,

Vzpomínám si, že z kapsy

Vypadl mi uzenáč

 

Bouchali v domě dveře

Ve světlíku jsem stál,

Třásl se urvaný hadr

A někdo splachoval

A někdo splachoval.

 

Žeby bolo jedno, koho sa pýtate? Je dôležitá len forma? Telo básne? Kladie básnik nebodaj odkvapovú rúru, mladé dievča a starú kurvu na jednu úroveň? V básni – ako v živote – je možné všetko. Odkvapová rúra odpovie to isté, čo obe baby. Holanovi aj Wernishovi, pričom Holan stretol iba jednu. Často je jedno, na čo sa pýtate, často je jedno koho. No nasleduje verš so spomienkou na údenáča. Kurnik, ešte aj údenáč nám bude v tej Almare zasmrádať! Ešte že je tu prievan. Dokonca taký, že tu búchajú dvere a veje akási handra vo vetre a niekto sa z toho tuším posral, lebo splachuje a splachuje. Vynikajúca báseň. To presne je totiž poézia! „Když si ze sebe dělám legraci, když o sobě mluvím jako o poetovi a o svém psaní jako o básnění, je ještě tu a tam někdo ochoten mne vyslechnout. Jinak ne. Musím šaškovat.“

Verklík sa obracia a Mistr vyšel z domu. „Kouká, a nic,“ píše sa v básni, no čitateľ vpustený do Almary spolu s ním „kouká na měsíc“, tiež vyšiel z domu, ale zo svojho a tu stretne na ulici básnika, hoci sú spolu v Almare, no a nie že nič, niečo! Všetko! Zrazu čitateľ vie, čo to znamená, že „Takhle stát vydržel by snad napořád.“ Niektoré veci netreba interpretovať. Stačí čítať a báseň vás postaví na nohy! Na čitateľa netreba brať ohľady, inak sa stávate kurvou z prvej básne. 

 

Veľmi český kapelník

Všeličo sa v Almare udeje, všetko velice literárne, no pritom namočené do života, ako keď v jednej starej básni vystupujú dva rovnaké štvorce, ale jeden je abstraktný a druhý nakreslený prstom do piesku, takže nie sú rovnaké, radšej máme ten nakreslený, napísaný svet Ivana Wernischa, z ktorého vieme, ako žije, ale to nie je dôležité, čo číta, to nám sem-tam celkom diskrétne naznačuje básňou, nachádzame všelijaké preklady a náklady a prekrady, vklady, klady, prelady, aj lady, aj lady ako lejdy, aj rady, aj radosti, „ve dveřích (zavše) bota botu jebe z nudy“, akási starena sa tam prechádza po ulici a nesie nádherný horiaci uhlík, taký horúci, že básnikovi Wernischovi nestačí čeština, po rusky prikladá do svojej piecky, v ktorej sa v popole váľajú naozajstné svietiace drahokamy, niektoré krátke prózičky sú pózičky či pozície, zavše vás ohúri priam akýsi východný minimalizmus, celá zbierka je kolážou, majstrovským kúskom, ktorý dotvára patchworkovú deku, ktorá začala vznikať niekedy na začiatku 60. rokov, je jedným z jej ornamentov, „Kolečka, koukni, kolečka, kroužky, tady, tady a tady kroužky, koukni, politura nadobro zničená“, jasné, že niektoré z odstupu času majú patinu, konotácie pripúšťajú viac významov, ako je naznačené v básni, v druhej časti Zeleně bliká Hilversum, po slovensky „V mezaníne idiot trtká krajčírsku pannu/ (...) z okna na prízemí zíza domovník/ a zíva/ Z kaluže svieti slnko.“ Aký pochopiteľný a zrozumiteľný je prechod Ivana Wernisha do slovenčiny, ktorý hoci je prechodom, je takmer neviditeľný, niekedy to skrátka potrebujete povedať po slovensky, po rusky alebo po nemecky, niekedy mu stačí tralala, „Bist du vom Pferd gefallen?“, a pritom „zde na pažitu“ stojí veľmi, veľmi český kapelník. A ľudia chodia okolo, ľudia tu postoja a idú, niektorí vojdú do básne ako do Almary, názov napokon nie je dôležitý, no keď sa z takejto space-promenády vrátia, autor predsa mylne považovaný za ženu upratovačku na hvezdárni!, ich život či pohľad naň sa môže nadobro zmeniť alebo aj nezmeniť, pričom oboje je výhra. Napokon, ako básnik „praví“ v tretej časti zbierky, majster dokáže zachytiť jediným slovom. V tomto prípade je to hovno, no v iných básňach a prípadoch majster používa slušnejšie, no často prekvapivo všedné, akoby zo života, výrazivo. „Je to jako vtip, ale jen jako“…

Je to ako travesty šou, ale iba ako. Z almary vždy básnik, len vždy je ktosi iný... Mení jazyky, niekedy hovorí čínsky, inokedy nemecky a potom po slovensky, raz je Ruppertom, inokedy Isabel, okapovou rourou, raz sa pýta, čo je to poézia, inokedy je on sám odpoveďou na otázku, ešte dobre, že svet je plný slov a nenakreslených štvorcov. 

Pri jednom z autorských čítaní Ivan Wernisch čítal dve básne, ktoré sa končili veršom „připadám si jak debil“. Žartom vtedy povedal, že tak by sa mohla končiť každá jeho báseň. Mohla aj nemusela. S dobrou náladou som z Almary vyliezla a pripadám si ako debil! Bolo to osviežujúce ako mentolový krém proti nachladnutiu a chrípke.

 

Veronika Šikulová (1967)

Debutovala knihou Odtiene (1997). Je autorkou próz Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), To mlieko má horúčku (2006), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), esejí Freska v dome (2014), novely Medzerový plod (2014), za ktorú získala Cenu Anasoft litera, kníh Moyzesovo kvarteto 40 (2015), Petrichor (2016) a „nerománu“ Tremolo ostinato (2020), ktorý je v aktuálnej desiatke Ceny Anasoft litera.