Ako písať o vojne

Vojna mení jazyk, posúva významy slov. Na strane agresora strácajú význam, na strane obetí chýbajú. Slová, ktoré poznáme a bežne používame, nám nestačia na popísanie zločinov.

 

Moskva chrlí cynické výrazy na zastretie svojich činov a krajina sa utápa v klamstvách. Demilitarizácia, denacifikácia, ohrozenie zo strany NATO, nesúhlas so vstupom do EÚ – to všetko sú len zámienky. Rusko chce Ukrajinu pohltiť, chce ju vlastniť. Všetko ostatné je výhovorka na prekrytie nevyprovokovanej agresie.

Pôvodne zamýšľané „oslobodenie“ a hladké pripojenie území sa rýchlo zmenilo na vojnu s rysmi genocídy. Ukrajinci už pre Rusov nie sú obyčajní nepriatelia, ale zradcovia ich imperiálneho sna. Už neoslobodzujú, ale vraždia, znásilňujú, unášajú deti. Za hranice ich už nútene odviezli státisíce. V ruskej najsledovanejšej televíznej politickej diskusii hostia celkom vážne uvažujú nad tým, koľko miliónov obetí je potrebných, aby sa Ukrajina vzdala. Slová diskutérov i tamojších politikov dávno stratili civilizačný nádych, v ich prehovoroch nenájdete náznaky ľudskosti. Okrem lží a bludov ponúkajú len vyhrážky a od reality odtrhnuté volania po veľkom impériu a návrate bájnych území. Sú to tie, ktoré im práve napadnú.

Pre barbarov z ríše teroru život nemá cenu, aj milión mŕtvych občanov vlastnej krajiny počas pandémie zahalilo mlčanie. Pár desiatok tisíc obetí z radov vojakov naverbovaných z najchudobnejších častí Ruska nestojí za zmienku. O to menej sa u nich uvažuje o Ukrajincoch ako o ľuďoch. Sú to len nutné obete a bude ich toľko státisícov alebo miliónov, koľko bude treba. Potom prídu ďalší, z iných krajín.

Európa, pokojne žijúca od 2. svetovej vojny v blahobyte a mieri, riešila doteraz okrem životnej úrovne väčšinou otázky slobody, ľudských práv a rozširovania demokracie a na takú mieru agresie a cynizmu nebola pripravená. Odrazu sa pre ňu otvoril starý svet, o ktorom si myslela, že je zabudnutý. Nevie, ako o vojne hovoriť, ako ju vlastným občanom vysvetliť, ako ju pochopiť.

Byť psychicky pripravený na vraždenie u seba doma alebo v susedstve sa nedá, no Európa posledných dvadsať rokov realitu zľahčovala. Hrôzy posledného svetového konfliktu a holokaustu, zdokumentované historikmi a zachytené v prózach, zostali hmlistými spomienkami či študijným materiálom, ktorý bol v úzkych kruhoch odbornou témou a nedotýkal sa súčasnosti. Vyspelejšej a poučenejšej, bezpečnejšej. Z myslí sa tak počas desaťročí mieru celkom vytratil des a obyvatelia zabudli, čo sú primárne existenciálne otázky.

Svetlo v očiach detí

Výraz ako „zločin proti ľudskosti“ je významovo správny, no zďaleka nepostihuje všetko, čo sa za našimi východnými hranicami deje, neilustruje dostatočne hĺbku tragédií. Slová, ktoré používame, nestačia na popísanie zločinov. Zoči-voči desivej realite zostávajú v šoku aj spisovateľky a spisovatelia. Predovšetkým tí ukrajinskí.

„Prestala som písať pre deti. V súčasnosti toho nie som schopná, potrebujem čas. Jazyk sa počas vojny zmenil, zmilitarizoval sa, zvulgárnel. Významy sa posúvajú, slová naberajú iný obsah,“ hovorí poetka Kateryna Michalicyna, ktorej detské knihy sa vydávajú po celom svete. Z procesu písania jej zostali iba momenty, ktoré sama nazýva „chvíle fixácie“, keď si do hlavy ukladá udalosti a pocity. Všetko ostatné musí počkať, dozrieť. Súčasné dni sú plné životne dôležitých vecí, ktoré majú prednosť. Básne a detské knihy majú čas, teraz je chvíľa pre záznamy, reportáže, denníky.

Doma vo Ľvive sa venuje dobrovoľníctvu a berie každú prácu, ktorá sa naskytne: triedi lieky, pripravuje balíčky na front, ale hlavne pomáha utečencom z najpostihnutejších oblastí, z miest, ktoré ruská armáda premenila na ruiny.

Ľviv odjakživa žil literatúrou. V časoch vojny sa tu pravidelne konajú čítania v sprievode miestnej filharmónie pod názvom Medzi sirénami. Aj v utečeneckých centrách sa často prednáša poézia, ktorá dokáže uvoľniť nahromadený stres, oslobodiť zadržiavané emócie, rozviazať jazyky, podnietiť dialóg.

„Nedávno som čítala jednu svoju staršiu báseň o mojej babičke, ktorá bola v mladosti násilne presídlená z Poľska na Ukrajinu a jednu pani to dojalo k slzám. Prezradila mi, že v tých veršoch videla seba, svoj dnešný osud. Len pred pár dňami utiekla z Kramatorska,“ hovorí o svojich zážitkoch z čítaní.

Najviac času strávi na workshopoch s deťmi, ktorým sa venovala aj pred vojnou. „To svetlo v očiach detí, ktoré si pamätám z minulosti! Kam sa podelo? Je pre mňa životne dôležité byť im oporou. Vidím na nich, ako im knihy a hry pomáhajú. Nie pre pocit bezpečia, o ten už definitívne prišli.“

Od vojny k vojne

Spisovateľka Jevhenija Kononenko momentálne žije vo Francúzsku, no prvý mesiac vojny prežila doma v Kyjeve. „Opustiť teraz krajinu je emocionálne veľmi náročné. Milióny mojich krajanov bojujú na rôznych frontoch a vy na nich myslíte vo dne v noci. I keď sa ženám s deťmi podarí v Európe nájsť útočisko, problémy a traumy si nesú so sebou. Môj syn zostal doma, je vojakom,“ vysvetľuje svoju situáciu. Kononenko sa vo svojich románoch vracia do histórie. Pred rokom vyšla v českom vydavateľstve Volvox globator jej kniha Katovo poslední přání, odohrávajúca sa v Kyjeve počas Hitlerovej a Stalinovej nadvlády. „Vojnový Kyjev je najmenej zmapované obdobie, o tom sa nesmelo hovoriť, napríklad sa mlčalo o tragédii Židov, boli zarátaní medzi ruské obete nacistov. Literatúry o Veľkej vlasteneckej vojne vzniklo na Ukrajine neúrekom, ale pod vplyvom sovietskej ideológie. Boli to falošné knihy a nechcem, aby literatúra o tejto vojne dopadla rovnako,“ hovorí a vzápätí vysvetľuje, aké náročné je pre ňu v týchto dňoch písať. Nenávisť voči agresorovi je príliš silná, blokuje schopnosť sústrediť sa na prácu, ale aj modliť sa, byť pokorný pred Bohom.

„Žijeme v inej normalite. Marec v Kyjeve bol tragický, ale aj inšpiratívny. Zatiaľ však o tom nechcem hovoriť. Písanie románu mi vždy trvalo dlho, od témy musím mať odstup. Dnes je mojou úlohou robiť si poznámky, uchovať si všetky príbehy a udalosti. Barbari strieľajú do krížov v kostoloch. Prichádzajú v autách s nakreslenou orlicou a nápisom ,humanitárna pomoc‘, ale tie autá sú pojazdnými krematóriami. Všetky tie veci, každá drobnosť musí byť zaznamenaná.“

Kde sa začína poézia

Básnik Ostap Slyvynsky pracuje na projekte Vojnového slovníka (Словник війни). Zaznamenáva výpovede ľudí, ktorí utiekli pred bombardovaním a priamymi bojmi, ale aj lekárov a vojakov, všetkých, ktorých sa vojna priamo dotkla. Myšlienka vznikla spontánne, keď ako dobrovoľník pracoval na železničnej stanici vo Ľvive, neskôr v dočasných útulkoch pre utečencov. „Z hotspotov neprichádzali len ľudia, ale aj ich príbehy. Bol som akýmsi cudzincom, anonymným uchom – človekom, ktorý ponúka nielen základné veci – jedlo, teplé nápoje a informácie, ale aj možnosť oddýchnuť si a vyrozprávať sa. Veľmi často som bol prvý, kto tie príbehy počul. Niektorí sa o ne chceli podeliť, niektorí v šoku mlčali a niektorých bolo treba len jemne povzbudiť, opýtať sa a potom sa už ich rozprávanie premenilo na nezastaviteľný prúd,“ vysvetľuje, ako sa k príbehom dostal. Zvyčajne boli všetky rozprávania podobné vo svojej zápletke. Rozdiel bol len v detailoch, ktoré si zapamätal ako prvé a neskôr si tie útržky príbehov doma zapísal.

„V určitom momente som si uvedomil, že tie fragmenty sú ako záznamy v slovníku. Sú založené na niektorých dôležitých slovách. Stali sa nimi počas vojny a pochádzajú z dávnej minulosti. Niektoré zmenili svoj význam, napríklad ,sklad‘ v zničenom Irpine: pred vojnou to bol sklad kníh, ale potom sa z neho stal sklad ľudských tiel. Alebo ,hviezda‘: pásiky lepiacej pásky nalepené na oknách proti rozbitiu skla pri výbuchu pripomínajú vianočné hviezdy.“

Časti Vojnového slovníka sú už preložené do viacerých jazykov. Zaznamenávajú veľký ohlas silou svojej bezprostrednosti. Herečka Tilda Swinton a herec Alan Cumming z nich nedávno čítali na festivale v New Yorku.

„Jeden z prvých čitateľov Vojnového slovníka mi povedal, že tieto príbehy sú poézia. Bol som prekvapený, pretože som to ako poéziu nevnímal, pre mňa to bol čistý dokument. Koniec koncov, nenájdete tam žiadnu fikciu. Mojou úlohou bolo rozprávanie len mierne štylisticky upraviť a zvýrazniť najsilnejšie fragmenty. Ale možno práve tu sa začína poézia. Keď je príbeh zbavený zbytočných detailov, ľahko nadobúda univerzálny význam. Už to nie je tu a teraz, ale kdekoľvek a kedykoľvek,“ hovorí Ostap Slyvynsky. 

Najnáročnejšou stránkou tejto práce je nájsť hranicu, za ktorou môžete človeka rozprávaním jeho príbehu zraniť. Preto niektoré časti neuverejnil, hoci patrili medzi najsilnejšie a najdojemnejšie. Zneli príliš osobne.

Sám od začiatku ruskej agresie napísal len dve básne, aj to na objednávku. „Často som sa sám seba pýtal prečo. Zdá sa mi, že realita, v ktorej sa nachádzame, nám nedáva priestor pre fantáziu a metaforický spôsob myslenia. Preto len zaznamenávam reč niekoho iného. Sú to jeho metafory, to on má na ne právo a nie ja. Tak to cítim. Som len vysielač. Ale aj keď sprostredkujete slová niekoho iného, môže z nich vzniknúť poézia.“

Marek Vadas

Foto: Ostap Slyvynsky. Zdroj: archív O.S.

Kateryna Michalicyna. Zdroj: archív autora

  • Ako písať o vojne - 0