Posledná beseda z cyklu Literárnych stretnutí 2004 bola tak povediac zloženou: sextáni z Gymnázia na Metodovej ulici v Bratislave 27. apríla navštívili predstavenie Veľké šťastie v Divadle P. O. Hviezdoslava a 13. mája vo svojej škole diskutovali s režisérom Ľubomírom Vajdičkom a dramatizátorom Timravinej novely Petrom Pavlacom.

Adaptovanie klasického textu bolo leitmotívom diskusie v komornom kruhu. Dramaturg SND Peter Pavlac hovoril o svojom znovuobjavovaní Timravy: ako študentovi preňho prózy Boženy Slančíkovej Timravy zostávali v zajatí "povinného čítania", ako dramaturg aj cez Ťapákovcov objavoval ďalšie novely, aj Veľké šťastie. Aj režisér Ľubomír Vajdička hovoril o svojom čítaní Timravy a o diskusiách, ktoré nad jej textami viedol s literárnym vedcom Pavlom Števčekom pred dvadsiatimi piatimi rokmi. I jeho pokúšala novela Veľké šťastie, dostatočne vtipná a sebaironizujúca (ironizujúca i samu autorku?), no Ľ. Vajdička napokon inscenoval Ťapákovcov v televízii (inscenácia z roku 1977). Až spolupráca s dramaturgom Petrom Pavlacom, inak žiakom Ľ. Vajdičku (je profesorom na Vysokej škole múzických umení), ich priviedla k inscenovaniu Veľkého šťastia na javisku Slovenského národného divadla. Peter Pavlac "prepísal" Timravinej novelu do javiskovej reči veľmi úspešne, s výrazným podielom autorskej práce, zosúčasnil repliky bez toho, aby autorke implantoval nesúrodé módne slová. Práve za túto dramatizáciu bol P. Pavlac nominovaný na ocenenie Objav sezóny 2002/2003 na Divadelnej Nitre a napokon aj celá inscenácia bola nominovaná ako najlepšia inscenácia sezóny.
           Hostia zároveň osvetlili študentom proces tvorby, hľadania inscenačného kľúča a voľby hereckých predstaviteľov. Ľubomír Vajdička akcentoval zodpovednosť za voľbu, veď aj v práci v divadle, podobne ako v živote, si volíme partnera do vzájomného vzťahu: aj pracovný vzťah, tak ako osobný, napĺňame dôverou, no máme zaň aj zodpovednosť... Študenti sa pýtali na úlohu dramaturga v skúšobnom procese:
           "Áno, som prítomný aj na skúškach a závisí od režiséra, akým spôsobom potrebuje svojho dramaturga - či ho má len ako intelektuálny dohľad nad celou vecou, ktorý dokáže posúdiť, povedzme, či snaženie nevychádza z koncepcie. Alebo ho pripustí ešte ďalej a stáva sa partnerom do diskusie až na úrovni asistenta režiséra. Je to individuálne... S každým režisérom, s ktorým spolupracujem, pracujem ako keby inak, akoby ma každý režisér používal iným spôsobom: no vždy ako človeka, ktorý mu môže nejakým spôsobom pomôcť.
           Diskusiu so sextánmi sme zakončili pozvaním do divadla: 10. júna prídu gymnazisti na verejnú generálku novej inscenácie, zloženej z dvoch jednoaktoviek. Prvá je Pavlacovou adaptáciou novely L. Laholu Rozhovor s nepriateľom a ďalšia je krátka hra R. Olekšáka (ešte študenta VŠMU) s názvom Ticho. Obidve pôvodné hry opäť režíruje Ľubomír Vajdička a po predstavení môžu gymnazisti opäť diskutovať s tvorcami i s hercami.