Ako sa rodí umelecká zbierka?

Boris Kršňák (zost.): UME?NIE!
Zalomenie a dizajn: Waldemar Švábenský
Bratislava: Petrus, 2020

Je pomerne zaužívanou praxou, že v istom momente svojej existencie sa zbierkotvorné inštitúcie začnú obzerať do vlastnej minulosti, v prípade tých galerijných často siahajúcej už do polovice minulého storočia. Vznikajú publikácie, ktoré si kladú za cieľ mapovať zrod danej zbierky aj to, ako sa fond počas svojej existencie menil, rozširoval a, samozrejme, vystavoval. V našich geografických šírkach sú však omnoho menej tradičné publikácie, ktoré sa venujú súkromnej kolekcii bez inštitucionálneho zázemia, navyše, s mimoriadne úzkym okruhom zberateľského záujmu. Výnimkou v našom prostredí je teda dozaista kniha s názvom UME?NIE!, nesúca podtitul Príbeh zbierky Artandconcept.

Názov knihy a jej obálka sú spojené so slovenským umelcom, Júliusom Kollerom (1939 – 2007), konkrétne s jeho dielom UME NIE, Telegram pre I. otvorený ateliér z roku 1970. Dielo patrí k príkladom konceptuálneho umenia, tvoriaceho jeden z najvýznamnejších umeleckých smerov 20. storočia na Slovensku, a čo je dôležité, je súčasťou zbierky Artandconcept.

Niečo viac o konceptuálnom umení...

Kolekcia, ktorej majiteľom je redaktor a publicista Boris Kršňák, sa orientuje najmä na slovenské konceptuálne umenie, spadajúce prevažne do 60. až 90. rokov 20. storočia (slovo „prevažne“ z dôvodu, že je v knihe prezentovaných aj niekoľko mladších diel z obdobia po roku 2000). Ako hneď v úvode majiteľ zbierky a editor publikácie píše, cieľom knihy je: „...aby sa čitateľ dozvedel niečo viac o slovenskom konceptuálnom umení. Jedinom slovenskom výtvarnom umení, ktoré má medzinárodné renomé, a viacerí jeho predstavitelia sú dielami zastúpení v najvýznamnejších múzeách sveta.“

Ak opomenieme časť citátu „o jedinom slovenskom výtvarnom umení s medzinárodným renomé“, ktorá je prinajmenšom pritiahnutá za vlasy, keď autor hovorí o výtvarnom umení en blok, t.j. bez dôrazu na súčasné umenie, musíme konštatovať, že k naplneniu hlavného cieľa publikácie chýba základné určenie toho, čo vlastne konceptuálne umenie je. Prítomnosť aspoň všeobecnejšej poučky v texte by mohla napomôcť lepšie pochopiť základné prvky diskutovaného umeleckého smeru. Čitateľ sa totiž nedozvie ani len to, že podstatou konceptuálneho umenia je myšlienka (koncept), ktorý sa stáva kľúčovým aspektom diela, čím potláča dôležitosť jeho materiálnej stránky. Konceptuálne dielo vzniká v mysli umelca alebo diváka, čo spôsobuje, že forma slúži výhradne k zdokumentovaniu myšlienky a sama osebe nie je dôležitou. Z toho dôvodu má často podobu textu, fotografie, kresby, objektu, grafu, partitúry či videa.

Editor tiež v úvode spomína, že knihu možno brať: „...ako príklad, že aj nemajetný človek môže nielen zbierať umenie, ale aj vybudovať kvalitnú a reprezentatívnu zbierku.“ V celom ďalšom jeho rozprávaní tento motív opakovane vyniká, samozrejme s dôrazom na to, v čom je konceptuálne umenie pre zberateľa odlišné od iného a prečo bolo možné práve v tej dobe takúto kolekciu vybudovať. Vyslovuje sa, že naratív obsiahnutý v jeho knihe je subjektívny a „nekunsthistorický“,  čo je dôležitou vlastnosťou väčšiny textu. S týmto faktom je potreba sa zmieriť preto, aby človek s väčšou otvorenosťou prijímal obsah publikácie (výnimkou je niekoľko textov rôznych odborníkov v druhej kapitole, ku ktorým sa vyjadríme neskôr).

Stretnutia, okolnosti, diela

Celá kniha je rozdelená do troch kapitol, pričom práve prvú, s názvom Príbeh zbierky, možno označiť za najosobnejšiu.

V rozhovore českého historika umenia Adama Hnojila s majiteľom zbierky sa čitateľ dozvie viac napríklad o tom, že Kršňákovo zberateľstvo umenia pôvodne predstavovalo celkom náhodnú činnosť a až postupne sa stalo systematickým. Zistí viac o tom, ako sa dostal k svojim prvým dielam, ako ich postupne začal vystavovať a napokon aj to, čo bolo dôvodom jeho presťahovania sa spolu so zbierkou do Prahy, kde v súčasnosti žije a pracuje. Interview je bohato prepletené zážitkami, neraz spojenými s politickým a spoločenským dianím, čo celý príbeh oživuje a dopĺňa o zaujímavé kontexty.

Nasledujúca časť je už Kršňákovým vlastným rozprávaním, keď prostredníctvom krátkych medailónov čitateľa zoznamuje s najdôležitejšími autormi, zastúpenými v jeho zbierke. Ako píše, „z druhej strany platne“ spomína na svoje stretnutia s jednotlivými umelcami, na ich povahové črty, tvorbu, výstavy, no aj na ich konflikty, názorové odchýlky či negatívne skúsenosti s nimi.

V jednotlivých medailónoch je predstavený Rudolf Sikora, Stano Filko, Július Koller, Vladimír Havrilla, Michal Kern, Peter Bartoš, Monogramista T.D. (Dezider Tóth), Milan Adamčiak, Juraj Meliš a Alex Mlynárčik.

V poslednej časti prvej kapitoly napokon Kršňák predstavuje od každého umelca jedno dielo, priblíži kontext jeho vzniku, okolnosti nadobudnutia do svojej zbierky a niekedy aj doplní historku obohacujúcu príbeh diela. Výber diel je pritom opäť subjektívny, čo priznáva, keď píše, že ide o diela, „ktoré sú mu niečím bližšie alebo vzácnejšie. Pritom nemusí ísť o diela objektívne hodnotené ako najdôležitejšie“.

Z pohľadu odborníkov

Druhá kapitola, s názvom Príbeh umenia, predstavuje spomínanú odbornú časť publikácie. Zastupuje ju celkovo sedem textov, z toho päť štúdií, jeden rozhovor a jedno spomínanie. Každý z článkov sa pritom venuje odlišnej téme odlišným spôsobom. Historička umenia Mira Keratová sa najprv v texte Environmentálna estetika venuje neoavantgardnej tvorbe Petra Bartoša vo vzťahu ku krajinnej ekológii a v druhom texte nazývanom Všesvet zasa teoretickému systému v intermediálnom prístupe Stana Filka.

Galerijná pedagogička a historička umenia Daniela Čarná v texte Michal Kern. Vidím cieľ, ale cestu k nemu si budem musieť nájsť približuje Kernovu tvorbu, ktorá bola celoživotne spätá s prírodou a ekológiou. Audiovizuálnu a počítačovú tvorbu Vladimíra Havrillu prostredníctvom niekoľkých príkladov približuje v texte Vizuálne experimenty V.H. filmová teoretička a umelkyňa Eva Filová.

Päticu odborných textov uzatvára historička umenia Beata Jablonská, ktorá v texte Z mesta von Rudolfa Sikoru približuje rovnomenný Sikorov cyklus Z mesta von, ale aj celkovo ekologické smerovanie jeho tvorby. Krátka spomienka Transmusic comp. To je kapela je ohliadnutím sa hudobného skladateľa Petra Machajdíka za spoluprácou s Milanom Adamčiakom a Michalom Murínom v experimentálnom hudobnom projekte Transmusic comp., založenom v roku 1989. V záverečnom rozhovore druhej kapitoly sa Boris Kršňák a Dušan Brozman porozprávali o umeleckej aktivite Čo je biely priestor v bielom priestore? s jedným z jej organizátorov Jánom Zavarským.

Základný prehľad

Tretia kapitola, s príznačným názvom Umenie, vlastne napĺňa jeden z ďalších cieľov, ktoré si kniha už v úvode vytyčuje,  a síce, že je istým spôsobom aj katalógom. Záverečná kapitola je totiž prezentáciou viac ako 140 diel konceptuálneho umenia slovenských autorov, miestami doplnená o drobné popisy a interpretácie. Tým tvorí pre potenciálneho záujemcu o konceptuálne umenie základný prehľad tvorby jednotlivých autorov. Katalóg v úplnom závere dopĺňa súpis autorov zastúpených v zbierke Artandconcept, spolu s  aktuálnym vyčíslením zbierky na 1 300 diel.

Obrazovo bohatá publikácia pracuje so silným dôrazom na osobný vklad zberateľa a v prípade zberateľstva súčasného umenia odkazuje na dôležitosť priameho kontaktu so žijúcimi autormi.

S výnimkou niekoľkých fundovaných článkov v druhej kapitole pre zainteresovaného čitateľa síce nepredstavuje  výraznejšie odborné obohatenie, no ako popularizačná literatúra môže byť pre záujemcu o umenie 20. storočia na Slovensku až na spomenuté pripomienky prínosom. Do karát jej hrá aj rozsahovo a jazykovo nenáročný obsah, ktorý z nej tak tvorí atraktívne čítanie.

Mgr. Adrián Kobetič (1995)

Absolvoval štúdium dejín a teórie umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Zaoberá sa stredovekým a súčasným umením, v rámci ktorého pripravil viacero výstavných projektov. V súčasnosti pracuje ako kurátor v Nitrianskej galérii a zároveň je doktorandom na Ústave dejín umenia SAV a Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity.