Aký bol a je skutočný význam SNP?

Máloktorá udalosť zo slovenských dejín púta na seba takú veľkú pozornosť a toľko protirečivých interpretácií zo strany nielen historikov, ale aj publicistov, umelcov a politikov, ako dramatické udalosti, ktoré sa u nás odohrali pred osemdesiatimi rokmi. Už spomínaný fakt nás oprávňuje konštatovať, že v ňom „tikali hviezdne hodiny“ slovenského národa. Tento, azda trochu patetický, termín použil v názve svojej knihy esejí rakúsky spisovateľ Stefan Zweig. Konštatoval v nej, že v dejinách ľudstva sa raz za čas vyskytnú vzácne udalosti a procesy, ktoré „trhnú dejinnou oponou“. Za krátky čas ovplyvnia vývoj národa, štátu, spoločnosti i jednotlivca do takej miery, na akú inokedy treba dlhé roky či desaťročia. Podobnú úlohu zohrala aj „nežná revolúcia“ z novembra 1989. Isto nie je náhoda, že obe udalosti sa stali štátnymi sviatkami, teda oficiálnymi symbolmi dnešnej Slovenskej republiky.

Slovenské národné povstanie nebolo nejakým samorastom, náhodnou udalosťou, alibizmom vykúpiť sa z hriechov ani neuveriteľným sprisahaním alebo zradou vlastného štátu a národa, ako ho už počas jeho priebehu hodnotili vládne elity ľudáckeho režimu a až podnes interpretujú pohrobkovia hnedej totality. Bolo neoddeliteľnou súčasťou celoeurópskej protifašistickej rezistencie a zaradilo sa do frontu protihitlerovskej koalície, ktorej veľmociam satelitný štát vypovedal vojnu. Na území povstaleckého Slovenska mali tieto krajiny svoje vojenské misie a protifašistickým bojovníkom poskytovali materiálnu i morálnu pomoc. Treba si všimnúť, že povstanie z chronologického hľadiska prebiehalo v kontexte s inými podobnými udalosťami v Európe: S povstaním vo Varšave a v Paríži v auguste 1944, v tom istom mesiaci došlo k protifašistickému prevratu v Rumunsku, nasledujúci mesiac v Bulharsku a k odstúpeniu Fínska zo spojenectva s III. ríšou, podobný ale neúspešný pokus v Maďarsku.

Veľmi dôležitou, no často zabúdanou stránkou SNP bol jeho morálno-politický odkaz: Hlavnou ozbrojenou silou povstania bola armáda. Po príchode nemeckých okupačných vojenských a policajných jednotiek na Slovensko koncom augusta 1944 slovenská armáda začala plniť jednu zo svojich základných povinností: brániť územie štátu proti agresorovi a okupácii. Stalo sa to v takejto podobe prvýkrát v československých moderných dejinách – na rozdiel od udalostí z rokov 1938 – 1939 alebo z augusta roku 1968. Je preto nelogické a zvrátené označovať povstaleckú armádu a jej veliteľov za zradcov štátu, resp. národa. Za hrdinov a neohrozených „rodoľubov“ vyhlasovať reprezentantov totalitného režimu, ktorí agresorov považovali za osloboditeľov. Okupáciu ospravedlňovali, zdôvodňovali a cynicky ju vydávali za pomoc národu a štátu. Nakoniec s ňou kolaborovali a podieľali sa na jej atrocitách voči občanom. Spomínaný spôsob politiky sa uplatnil aj v procese tzv. normalizácie po roku 1968. V súčasnosti sa priamo alebo nepriamo aplikuje v skupinách spoločnosti i niektorých politikov pri pokryteckom hodnotení vojnového konfliktu v Ukrajine. História určite nie je učiteľkou života. Jej najhoršími žiakmi sú práve politici, hoci sa na ňu najčastejšie odvolávajú. Napriek tomu nám história ponúka príklady, skúsenosti a inšpirácie, na ktoré by sme nemali zabúdať!

Pri nevyhnutnej dávke zjednodušenia môžeme na povstanie z roku 1944 pozerať a hodnotiť ho v niekoľkých rovinách, ktoré sa navzájom prelínajú a vzájomne ovplyvňujú. Asi najdôležitejšia bola jeho vojenská stránka, bez nej by nebol možný vznik samostatného povstaleckého územia, na ktorom sa deklarovali a v praxi realizovali politické, štátoprávne či hospodárske, resp. sociálne požiadavky povstania vrátane obnovenia Československa a ustanovenia jeho vládnych, zákonodarných, administratívnych a justičných orgánov. Pravdaže, druhá svetová vojna by bola skončila víťazstvom protihitlerovskej koalície aj bez povstania na Slovenku. Napriek tomu SNP vytvorilo na dva mesiace v tyle ustupujúcich nemeckých armád súvislý vojenský front, ktorý na seba viazal časť branných síl nepriateľa, spôsoboval mu značné materiálne i ľudské straty a hlavne prerušil alebo sťažil ich zásobovanie. Povstalecké územie spočiatku predstavovalo veľkú časť územia, kde žili dve tretiny jeho obyvateľov. Tí jednak zabezpečovali zásobovanie bojujúcej armády a partizánskych jednotiek, jednak v mimoriadne náročných podmienkach udržiavali v chode tunajší hospodársky, administratívny a celý verejný civilný život. Uvedený fakt oprávňuje konštatovať, že vyvrcholenie protifašistického odboja na Slovensku malo široký celonárodný charakter.

Z aspektu historickej retrospektívy najpozoruhodnejšou stránkou povstania boli jeho politické a štátoprávne ciele, hoci sa ich v povojnovom období nepodarilo realizovať podľa pôvodných predstáv a očakávaní. Týkalo sa to najmä nastolenia systému štandardnej parlamentnej demokracie a obnovenia Československa, v ktorom bude mať Slovensko úplne rovnoprávne postavenie po štátoprávnej i nacionálnej stránke. Povstanie energicky odmietlo totalitný režim satelitného štátu, no zároveň aj ideu nacionálneho čechoslovakizmu. Je úplne nepravdivé tvrdenie, že vojnový Slovenský štát by bez povstania trval aj po skončení vojny. Rozsudok nad svojím zánikom si podpísal sám kolaboráciou s nacistickým Nemeckom, svojou zahraničnou a vnútornou politikou, neraz ústiacou do zločinov proti ľudskosti. Povstanie neodmietlo myšlienku slovenskej štátnosti, ale jej vtedajšiu podobu. Chcelo ju rozvíjať na základe demokratických princípov v rámci federatívneho usporiadania a rovnoprávnosti.

Je však tragickým paradoxom, že dva hlavné vyššie spomínané politické ciele povstania sa v povojnovom Československu nenaplnili alebo sa úplne zdeformovali. Komunisti, jedna z nesporne významných zložiek protifašistického odboja, nastolili po roku 1948 v záujme upevnenia svojich politických cieľov novú totalitu. Odmietli demokratický systém a nahradili ho režimom „diktatúry proletariátu“, ktorý v rámci centralistickej politiky pod rôznymi zámienkami nedovoľoval ani štátoprávne riešenie slovenskej otázky. Navyše, komunistický totalitný režim si uzurpoval falošnú historickú interpretáciu celého protifašistického odboja a vyhlásil sa za jediného autentického nositeľa jeho priebehu a odkazu. Tento model sa „orwellovsky“ menil podľa priania a potrieb komunistických politických garnitúr práve stojacich na čele štátu. Nikdy sa to však celkom nepodarilo, čo je azda istým dôkazom, aké dôležité miesto má SNP v historickom vedomí slovenskej spoločnosti.

Nesmieme byť však naivní, lebo aj v demokratickom systéme jednotlivé politické strany či jednotlivci dôležité historické udalosti – a takou bolo aj SNP – využívajú i zneužívajú na vlastnú politickú propagandu, hlavne pri oslavách ich výročí. Na tento neduh už v roku 1968 upozorňoval účastník odboja Peter Karvaš, keď konštatoval: „Nie je pravdivé povstanie, v ktorom každý rok mechanicky a formalisticky víťazí jubilejná podoba nad skutočným obsahom... Jubiluje nie samo povstanie, ale iba to, na čo sami spomíname.“ Mám obavy, aby sa podobný prístup znova neopakoval aj pri tohtoročných oslavách osemdesiatročného jubilea.

Povstanie, podobne ako ani žiadnu inú dôležitú dejinnú udalosť, nemožno glorifikovať či idealizovať a prézentisticky hodnotiť. Takýto interpretačný prístup veľmi poškodzuje jeho význam a odkaz. SNP malo svoje svetlé i tmavé stránky, svoje vzopnutia i pády, svoje úspechy i omyly. Dajme ich na pomyselné váhy dejín, ďalej ich triezvo skúmajme, no rešpektujme aj výsledky domácej i zahraničnej historiografie.

Na záver svojej úvahy citujem výstižné slová ďalšieho aktívneho účastníka dramatických dejov spred osemdesiatich rokov, Alexandra Matušku: „O povstaní by sme mali hovoriť primerane – nie slová okrášľujúce ani očerňujúce; nie slová velikášske ani prikrčené. Hovorme o ňom intímne i dosť hlasno, triezvo, no naplnení aj pohnutím a rozochvením. Povstanie stojí ako neotrasiteľný fakt, ktorý znesie o sebe pravdu.“             

Ivan Kamenec (1938)

Historik, zameriava sa na politické a kultúrne dejiny Slovenska 20. storočia, dejiny Slovenského štátu a holokaust na Slovensku. Medzi jeho najznámejšie knihy patria Po stopách tragédie (Archa 1991, Premedia 2020), Tragédia politika, kňaza a človeka: (Dr.Jozef Tiso 1887 – 1947) (Archa 1998), alebo Hľadanie a blúdenie v dejinách (Kalligram 2000).

Foto @ Archív Múzea SNP