Vyhľadávanie
Magdalena Bystrzak: Kritik v spoločnosti. Spory Alexandra Matušku (1930 – 1938)
Bratislava: Veda, 2021
Kniha Magdaleny Bystrzak, literárnej vedkyne z Ústavu slovenskej literatúry SAV, sa koncentruje na prvé verejné výstupy slovenského kritika, esejistu a literárneho vedca Alexandra Matušku v literárnom a kultúrnom živote medzivojnového Československa v rokoch 1930 – 1938.
Mladý Matuška vtedy študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a neskôr pôsobil ako stredoškolský učiteľ vo viacerých slovenských mestách. Toto obdobie – poznačené dynamickými kultúrno-spoločenskými procesmi v demokratickej ČSR – bolo pre jeho formovanie kľúčové: ako upozorňuje Magdalena Bystrzak, „nebyť demokratickej republiky, kritikovo formovanie, intelektuálne dospievanie a napokon aj vzťah k slovenskej kultúre by mali celkom inú podobu“. (s. 10) A práve ako prvorepublikového občana slobodného, kritického a polemického ducha ho širšia verejnosť vníma dodnes.
Kritik – „rozbuška“
Jednotlivé kapitoly knihy mapujú uzlové spory, témy a polemiky, ktoré určovali podobu slovenskej kultúry v danom období. V týchto, nezriedka ostro, až nepriateľsky vedených diskusiách, prebiehajúcich najmä na stránkach literárnych a kultúrnych periodík, si jednotliví aktéri vyjasňovali svoje názory a pozície, formulovali svoje postoje k estetickým, ale aj širším svetonázorovým a napokon aj k politickým otázkam. Sledujeme teda línie sporov, ktoré vlastne ešte aj dnes rozdeľujú alebo povedzme radšej diferencujú kultúrne pole: línie oddeľujúce konzervatívne a liberálne hodnoty, nekritickú úctu k tradícii a „obrazoborectvo“, ľavicové a pravicové postoje, tradicionalizmus a modernizáciu, nacionalizmus a kozmopolitizmus. Alexander Matuška pritom v tridsiatych rokoch často zohrával úlohu „rozbušky“, narúšal status quo, poukazoval na mentálnu pohodlnosť či konformizmus a vzájomné potľapkávanie sa po pleciach. Z pozície ľavicového, progresívne uvažujúceho kritika pritom útočil najmä na katolícke, konzervatívne a nacionalistické kruhy.
Postup vs. R-10
Zámerom Magdaleny Bystrzak však nebolo zjednodušujúco triediť jednotlivých aktérov týchto sporov na základe ich svetonázorovej príslušnosti. Autorka podáva jednotlivé témy skôr v ich zložitosti a komplikuje jednoznačný výklad, ktorý sa na prvý pohľad ponúka. Pri hlbšom ponorení sa do problematiky totiž vysvitá, že línie sporov v mnohých prípadoch neprebiehajú paralelne, ale skôr krížom-krážom a na rôznych úrovniach, pričom medzi krajnými názorovými pólmi existuje veľký, no väčšinou menej hlučne reprezentovaný priestor.
Príkladom môže byť konfliktný vzťah bratislavskej skupiny Postup a Alexandra Matušku, ktorého môžeme chápať ako reprezentanta pražskej skupiny slovenských intelektuálov R-10. Obe skupiny proklamovali snahu o modernizáciu slovenskej kultúry, chceli ju vidieť v pozícii rovnocennej s českou i európskou kultúrou. Obe skupiny obdivovali českého kritika Františka Xavera Šaldu, jeho hlboké pochopenie, rešpekt a záujem o „slovenské otázky“, ale aj brilantný štýl a schopnosť presne pomenovať rôzne kultúrne fenomény. Obe skupiny cítili potrebu vyrovnať sa s tradíciou a začať novú kapitolu slovenskej kultúry. No popritom stáli tieto skupiny na úplne opačných stranách barikády: jedna skôr naľavo, druhá napravo, jedna v spoločnom štáte s Čechmi, druhá prípadne aj bez nich, jedna vyžadovala kritickú prácu s cudzími podnetmi, druhá v mene obohatenia kultúry akceptovala aj menej tvorivé napodobňovanie. Matuška volil cestu radikálneho, až deštruktívneho odmietania a negácie všetkého, jeho oponent Ján Elen Bor skôr postup pohodlnejšieho pritakávania. Ktorá cesta však bola správna? Existuje vôbec nejaká správna podoba kultúrotvorného procesu?
Objektívnejšie k atmosfére dobovej kultúry
Magdalena Bystrzak sa snaží o čo najobjektívnejšie odpovede: každého aktéra totiž determinuje aj jeho vlastný naturel, ambície, sociálne a hodnotové pozadie či miera jeho talentu. Je však pravda, že Matuškova dôkladnosť a nekompromisnosť, ale aj šokujúca irónia a zábavnosť jeho textov vzbudzujú u čitateľa (a pravdepodobne aj u autorky) väčšie sympatie ako napríklad Borovo plagiátorstvo či konformizmus. Na druhej strane, Bystrzak nezakrýva fakt, že Matuškovo kritické gesto bolo často negatívne a ahistorické. Matuška vytrhával veci z historického kontextu (napríklad v polemike s Hurbanom a Vajanským) a interpretoval ich v súlade so svojím náhľadom na veci súčasné, ktoré ho zaujímali najväčšmi – slovenská kultúrna identita, ktorá je podľa neho príliš naviazaná na tradíciu, málo otvorená voči novému a skôr zaujíma obranný postoj než podniká inovatívne výboje. Viac ako o historické súvislosti išlo Matuškovi o aktívny zásah do aktuálnej kultúry (hoci je nesporné, že mnohé jeho komentáre k Vajanskému či Hurbanovi sú presné a dodnes platné).
Autorka knihy teda balansuje v spleti rôznorodých ideí vytvárajúcich dobovú kultúrnu situáciu, vysvetľuje ich z rôznych strán, všíma si rôzne aspekty načrtnutých sporov a motivácie či vzťahy hlavných aktérov. Čerpá pritom z textového materiálu dobových periodík, čo je práca nesmierne náročná na spracovanie, výklad a interpretáciu. Miestami by preto čitateľovi pomohlo jasnejšie kladenie otázok a dôraznejšie sformulovanie záverov, aby sa z jednotlivých subjektívnych názorov a tvrdení citovaných aktérov a autorkinej interpretácie lepšie vykryštalizovala aspoň približne objektívna štruktúra dobového kultúrneho poľa. Pre udržanie prehľadu vo vtedajšom dianí, ktoré Bystrzak v knihe analyzuje, je užitočná aj posledná kapitola, ktorá v chronologickom poradí zhŕňa podstatné udalosti a situácie. Možno by však kapitola ešte lepšie splnila svoj účel, ak by stála hneď na začiatku knihy a predstavila čitateľovi vecný historický rámec, v ktorom sa autorka bude pri svojich detailných analýzach ďalej pohybovať.
30-te roky z pohľadu Alexandra Matušku
Kniha neanalyzuje podrobne osobnosť Alexandra Matušku (ale mnohé pochopíme) ani jeho polemický štýl, estetické či politické názory (hoci mnohé z výkladu vyplynú). Matuška v rozprávaní Magdaleny Bystrzak funguje skôr ako katalyzátor kultúrnych sporov visiacich v ovzduší tridsiatych rokov, ktoré sa koniec koncov prejavili aj na ďalšom osude Československa. Výklad sa teda sústreďuje len na istý výsek reality, v ktorého centre stojí osobnosť Alexandra Matušku, pričom autorka nijako neskrýva ďalšiu komplexnosť a šírku načrtnutej spoločenskej situácie. Nové otázky pri čítaní preto pribúdajú priam tak rýchlo ako odpovede. Bolo by zaujímavé nasvecovať celú kultúrno-spoločenskú situáciu tridsiatych rokov znovu a znovu, z iných uhlov pohľadu, pričom v centre pozornosti by sa mohli ocitnúť aj iné osobnosti kultúrnej scény (Ján Elen Bor, Ján Smrek, Tido J. Gašpar, Albert Pražák...). Zároveň sa ponúka otázka, ako sa Matuška v staršom veku staval k svojim „raným sporom“, ako neskôr hodnotil či prehodnocoval svoje názory. Bystrzak síce niečo naznačuje, ale kniha sa zameriava primárne na vymedzené obdobie bez ďalej siahajúcich exkurzov.
To, že publikácia by mohla byť omnoho obšírnejšia či hrubšia, nie je, samozrejme, výčitka, keďže vyvolávanie zvedavosti môžeme prirátať k jednoznačnému prínosu publikácie. Magdalena Bystrzak napokon na ďalšiu literatúru týkajúcu sa týchto tém odkazuje a dúfajme, že aj sama v budúcnosti prispeje k odpovediam, ako aj k ďalším, napokon stále aktuálnym otázkam, ktoré sa týkajú formovania slovenskej kultúry a identity.
Eva Palkovičová (1987)
Doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV. Venuje sa slovenskej próze a kultúre 19. storočia. Príležitostne prekladá z nemčiny a píše literárne kritiky.
