Apoteóza tvárového ochlpenia(?)

Knižný debut anglického ilustrátora, karikaturistu a tvorcu kreslených príbehov Stephena Collinsa The Gigantic Beard That Was Evil (2013) zaznamenal mimoriadne pozitívne ohlasy kritiky (napríklad nomináciu na Eisner Award).

A zaznamenal ich právom – v meandroch gigantickej zlovestnej brady, ktorá sa rozpína aj na stránkach slovenského prekladu, sa toho totiž ukrýva omnoho viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Grafický román Gigantická zlovestná brada rozpráva príbeh Davea, plešatého a vždy dohladka oholeného chlapíka, ktorý žije svoj obyčajný život na uhladenom ostrove dokonalého tvaru s názvom Tu. Jedného dňa však jeden jediný chĺpok, ktorý „zdobí“ jeho inak bezchlpové a bezvlasé telo, začne rásť. Dave pocíti, „ako sa mu akýsi hučiaci čierny oheň derie von z tváre“, nastane uňho a v ňom „existenciálna psychosociálna erupcia“ a svet Tu a tu-najších ľudí sa radikálne a nezvratne zmení: „Ale problém je, že ak niečo prichádza odinakiaľ, z miesta za hranicou zmyslu... úhľadnosti... spoza Tu... potom, úprimne povedané... sa veci poriadne zamotajú.“

 

TU sa bojí TAM

To, že obraz sveta v texte býva semioticky modelovaný na báze základných binárnych opozícií, je fakt. Collins toto vo svojej knihe však aj priamo tematizuje. A nejde len o to, že príbeh sa rozvíja okolo poriadku, upravenosti, úplnosti, dokonalosti na jednej strane a chaosu, neporiadku, zla na druhej. Podstatný zástoj má – a nielen priamo na úrovni témy – v grafickom románe opozícia vonku/vnútri. Úvodné vety textu napokon znejú: „Pod kožou všetkého sa ukrýva niečo, čo nikto nesmie vidieť. Úlohou kože je udržať všetko vnútri, aby sa nič neprejavilo navonok.“

Pre rozprávanie rozčlenené do štyroch kapitol nazvaných minimalisticky (Tu, Chlp, Brada, Tam) je každopádne nosná, a nielen na úrovni jeho konštrukcie, opozícia tu/tam: „Na tejto skale, ktorú voláme naším domovom, nie je ani jedna nevytrhnutá burina, ani jeden nepokosený trávnik. Nenarazíte tu na bránku vylomenú z pántov, na zle zaparkované auto, na odfláknutú dlažbu... A ako ste si mohli všimnúť, Dave, nikde, ale absolútne nikde Tu nie je jediná neoholená tvár. Však? Ale ako všetci dobre vieme, Dave, tam je aj iné miesto. Je to miesto ničoty. Bez hraníc. Bez zákonov. Miesto chaosu. Ha-hm. A viete, čo je Tam najznepokojivejšie, Dave? Ten názov. Úplne iný ako Tu. Alebo nie?“

Platí pritom, že jedným z nosných motívov Collinsovho diela definovaného hyperbolou, absurdnosťou, grotesknosťou a poetikou nonsensu je strach z TAM. „Onedlho si každý túto hrôzu... pomenoval po svojom. A koniec koncov, čo znamená pomenovanie, ak nie svojský spôsob... upratovania?“

 

Erupcia čiernej, bielej a sivej

Samoreferenčnosť Gigantickej zlovestnej brady sa však tamtým nevyčerpáva, azda to jediné, čím sa Dave odlišuje od ostatných Tu-postáv, je totiž skutočnosť, že rád kreslí; kreslí, čo vidí, kreslí svoju ulicu a ľudí, ktorí míňajú jeho dom. O zmenách Tu teda čitatelia Collinsovej knihy nielen čítajú, ale ich aj vidia na Daveových skiciach, ktorými je rozprávanie umne prerývané. V čomsi podobnú funkciu ako Daveove kresby, mimochodom, plní aj postava mediálneho psychológa profesora Darrena Blacka, keďže o tom, čo sa Daveovi deje, ale aj o Tu a Tam vie veľa a o svoje poznatky sa delí: „To, čo vám vyrastá z tváre, je erupcia zmätku. Eris, Juracán, entropia... veľký guláš, z ktorého pochádzame a do ktorého sa navrátime, cesta dlhá trinásť miliárd rokov od úsvitu vesmíru naprieč časom cez vašu tvár až sem... na váš koberec.“

Na Collinsovom veľkoformátovom grafickom románe je okrem prirodzenej intermediality (spojenie obrazu a slova v komiksovej forme) zaujímavá aj akási sekundárna intermedialita. Autor doň totiž na úrovni obrazu aj slova inkorporuje – a treba dodať, že umne a osviežujúco – aj iné mediálne formy: periodickú tlač, knihy, filmový záznam či televíziu. Celkovo však Gigantickú zlovestnú bradu vystihuje kresebnosť, Collins sa v tomto smere prejavuje ako mimoriadne zručný kresliar, keď využíva rôzne výrazové možnosti a polohy línie, šrafovania alebo dynamiky medzi celkom (náčrtovosť) a detailmi (drobnokresba, hoci spravidla štylizovaná).

Mimoriadne silný je potom autor ako výtvarník v tom, čo všetko je schopný vyťažiť z čierno-bieleho stvárnenia a z viac ako päťdesiatich odtieňov sivej.

 

Komiksová poézia

Kniha Stephena Collinsa, ktorý, ako sa to v rámci ironického požmurknutia uvádza v jeho autorskom medailóniku, má vždy poruke dobre nabitý holiaci strojček, by pokojne mohla byť modelovým predmetom diskusií o tom, v akom vzťahu sú pojmy komiks, ikonotext a grafický román a kde sa začínajú a končia ich referenčné polia.

Autor so skúsenosťami s knižnou tvorbou pre deti, v rámci ktorej spravidla nad slovom výrazne dominuje obraz a nie nevyhnutne v striktne komiksovom mode, sa totiž, okrem iného, vonkoncom nenecháva zväzovať, ak to tak možno nazvať, komiksovým školometstvom. Naopak, celkom programovo sa napríklad vymaňuje z väzenia mriežky deviatich panelov na stránke, hlas rozprávača necháva zaznievať z rôznych strán a pozícií (z panelov, ale aj mimo nich či z medzier medzi nimi, niekedy dokonca vertikálne a v inom fonte, slová sa tak miestami správajú ako „burina... čo sa ťahá cez praskliny“).

Žiada sa mi dodať, že ako je miestami básnická, resp. poetizujúca kresba, tak je nezriedka – a vo viacerých ohľadoch, obsahovo i formálne – vyložene básnický aj text. Osobitne je zaujímavé to, ako sa Collins efektívne i efektne pohráva s rôznymi podobami prechodov medzi obrazmi, vďaka čomu celok pôsobí živo, dynamicky a miestami priam lyricky, ale aj to, ako do textového segmentu knihy vnáša čosi, čo pripomína cezúru využívanú v poézii.

 

Vďaka TAM je deň krajší

Collins  pomerne často v texte uplatňuje princíp apoziopézy. Neukončenosť, resp. (interpretačná) otvorenosť výrazne definuje aj značne nevšedný záver knihy. Prehovor rozprávača („Dúfa, že jedného dňa nájde nejaký zmysel v tej sérii obrázkov. Možno dokonca príbeh. Tamojší príbeh. Zatiaľ žiadny nenachádza.“) dopĺňajú na ôsmich stranách rozložené útržky skíc – neúplné, neúhľadné, nedokonalé, teda tam-ojšie obrázky, prostredníctvom ktorých sa Gigantická zlovestná brada v akejsi špirále zavinuje („stáča, zakrúca, vlní“) sama do seba: „Za koncom úhľadnosti predsa nie sú žiadne uhladené konce.“

Collinsov inteligentný, priam filozoficko-semiotický, ale nanajvýš zábavný komiks/ikonotext/grafický román je hlbší, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Dá sa čítať rôzne: ako – aj napriek tomu, že reč je o zlovestnej brade – oslava tvárového ochlpenia, ako, slovami Jamesa Smarta, „satira o nevedomosti, rutine a umŕtvujúcom dopade korporátnej a populárnej kultúry“, ako motivačné/didaktické podobenstvo o úskaliach konformizmu a, naopak, čare otvorenej mysle atď. Svetonázorovo sa v tejto súvislosti ja každopádne stotožňujem s nasledujúcim excerptom z knihy samotnej: „S malou dávkou TAM je deň hneď krajší!“

   

Martin Boszorád (1985)

Estetik, pôsobí v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie pri Katedre etiky a estetiky (FF UKF v Nitre). Učí a píše o všeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.

 

Stephen Collins: Gigantická zlovestná brada

Preklad: Tomáš Hučko

Bratislava: OZ Brak, 2022