Argentínska trauma

Čitateľa, ktorý nebol odchovaný na literatúre hororu, v románe od ženskej autorky zarazí nevšedne veľa hrôzy, krvi a násilia. Násilie a teror je však neodmysliteľnou súčasťou dejín Argentíny od conquisty až po dvadsiate storočie, keď sa k moci dostali diktátorské režimy. Argentína ich zažila niekoľko, ale najbrutálnejšia bola diktatúra v rokoch 1976 – 1983. S cieľom nastoliť „normalizáciu“ prenasledovala a väznila nielen ľavicovo zmýšľajúcich intelektuálov, ale aj homosexuálov. Odporcov režimu mučili, vraždili a ich deti unášali. Konečná bilancia bola približne tridsaťtisíc nezvestných.

Detstvo v atmosfére hrôzy

V týchto rokoch strachu a hrôzy sa odvíjalo detstvo Mariany Enriquez (1973). V rozhovoroch o ňom veľa nehovorí, ale priznáva, že rada čítala hororové príbehy od anglosaských autorov. V jej mysli splývali dovedna strach, násilie, teror a smrť v realite a vo fikcii. Aj potom, čo vyštudovala žurnalistiku, pretrval jej záujem o mystiku, ezoteriku a „temné“ stránky života. Kritika priraďuje jej tvorbu k tzv. gotickému latinskoamerickému románu. Gotický žáner charakterizuje pochmúrna atmosféra strachu, násilia a smrti. V Latinskej Amerike nadobudol osobité črty a stal sa takmer výlučne teritóriom ženských autoriek. Jedna z jeho popredných predstaviteliek, ekvádorská spisovateľka Mónica Ojeda v poviedkach Lietajúce ženy (Las voladoras, 2020) prepája poetiku gotiky s prvkami tradičnej andskej kultúry, mýtov a folklóru.

Aj Mariana Enriquez pracuje s lokálnymi argentínskymi mýtmi, náboženskými predstavami a poverami a súčasne nadväzuje na argentínsku literárnu tradíciu fantastického realizmu. Svoje prózy obohacuje o politický rozmer. Podobne ako iní autori a autorky tzv. Novej argentínskej literatúry sa vyrovnáva s historickou traumou, ktorú na živote jej generácie zanechala diktatúra. Hoci, ako sa vyjadrila, rada by písala o niečom inom. V jej prózach nenájdeme zombis ani im podobné bytosti; horor, násilie a poníženie, ktoré zobrazuje, čerpá z každodennej reality a nedávnej histórie Argentíny. Pramení zo strachu z diktatúr, politických a ekonomických kríz, bezmocnosti a bezradnosti najzraniteľnejších – žien a detí.

O vzťahu otca a syna

V románe Svoj podiel noci niesť sú najzraniteľnejší Juan a Gaspar – otec a syn. Spisovateľka sa priznala, že pociťovala únavu z príbehov, založených na vzťahu matky a dcéry; chcela preskúmať, ako funguje vzťah otca a syna. Román sa dá čítať ako rodinná sága so spletitými rodinnými osudmi a strašnými tajomstvami, ale príbeh sa odohráva na pozadí vojenskej diktatúry, čo je jeho ďalšou a nezanedbateľnou rovinou. Juan nie je hocijaký otec, ale je médiom krvilačného a nenásytného božstva – Temnoty. Uctievajú ho členovia Bratstva, ktorí sa chcú stať nesmrteľnými prenosom svojho vedomia do nového tela. Na čele tajného spolku sú bohaté statkárske rodiny Bradfordovcov a Reyesovcov.

Juan, s vrodenou srdcovou poruchou, je pôvodom syn chudobných švédskych prisťahovalcov. Rodina si ho kúpila a liečila, keď zistila, že má paranormálne schopnosti a tak sa nechtiac stane nástrojom zla. Počas magického ceremoniálu invokovania Temnoty sa jeho telo mení na telo mága či androgýna so zvieracími pazúrmi. Vo vzťahu syna a otca panuje napätie. Juanova manželka Rosario, dcéra Reyesovcov, zomrela za temných okolností. Otec chce syna Gaspara uchrániť pred osudom, ktorý postihol jeho, preto je k nemu neraz tvrdý, čo chlapec nechápe, ale tuší, že otec je iný ako rodičia jeho priateľov. Gaspara, ktorý trpí duševnými poruchami, po otcovej smrti vychováva otcov brat. Po záhadnom zmiznutí kamarátky Adely, ktorej otec bol nezvestný, a ohavnej rituálnej vražde strýka si Gaspar uvedomí, akého zla je rodina z matkinej strany schopná, a postaví sa jej zoči-voči.

Rozprávanie, členené do šiestich kapitol, sa odvíja na pozadí dejín Argentíny od posledných rokov diktatúry až po deväťdesiate roky, keď krajina prechádzala zložitým procesom demokratizácie a čelila novým výzvam. Dej sa odohráva v Buenos Aires i v Londýne, ako aj v provincii Misiones na severe Argentíny, kde sa dodnes zachovali mnohé ľudové povery. Uprostred pralesa v Misiones neďaleko vodopádov Iguazú je sídlo Reyesovcov a členovia Bratstva tam praktizujú krvavé rituály. Kapitoly majú nerovnaký rozsah, každá z nich je akoby samostatným celkom. Osobité miesto v románe má piata kapitola, ktorá svojsky prepája všetky ostatné. Má podobu novinovej správy o nájdení masového hrobu obetí diktatúry v mestečku Iñartú. Ide o fiktívne miesto, na mape ho nenájdeme, hoci práve ono pôsobí na čitateľa najrealistickejšie. Medzi mnohými, čo prišli do Iñartú v nádeji nájsť pozostatky svojich nezvestných blízkych, je aj Betty, matka Adely. Hrob v Iñartú je síce vymyslený, ale v Argentíne sa takých hrobov v skutočnosti našlo mnoho.     

Kvalitný preklad

Záverom treba vyzdvihnúť aj kvality slovenského prekladu. Otázne je len písanie veľkého „B“ pri označení Temnoty: „Temnota je dementná, je to divoký Boh, je to blázon.“ (s. 41) Možno by bolo vhodnejšie použiť výraz „božstvo“. V románe je veľa alúzií na svetovú literatúru, ktoré nie sú len akýmsi apendixom, ale súvisia s dejom. Napríklad názov románu, pri ktorom sa argentínska spisovateľka inšpirovala veršom z básne Emily Dickinsonovej. Eva Palkovičová venovala patričnú pozornosť aj týmto aspektom, čo dokumentujú záverečné Poznámky k textu, kde čitateľ môže zistiť aj to, z akých slovenských prekladov čerpala.

Paulína Šišmišová (1953)

Romanistka, pôsobila na FiF  UK v Bratislave. Venuje sa reflexii a prekladu literatúry písanej po španielsky. Je spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021) a desiatok  štúdií o významných postavách španielskej a hispanoamerickej literatúry a filozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno a iní).

Mariana Enriquez: Svoj podiel noci niesť

Preklad: Eva Palkovičová

Bratislava: Inaque, 2022