Arthur & George - Julius Barnes

Julian Barnes (1946)je autorom mnohých románov, z ktorých niektoré poznáme aj a z českých a slovenských prekladov Flaubertov Papagáj, Ako to vlastne bolo, História sveta v 10 a ½ kapitolách (Slovenský spisovateľ 1994), Keď ma ešte nepoznala (Drewo a srd 2002). Román Arthur & George bol v užšom výbere na Bookerovu cenu roku 2005. Roku 2006 zaň Barnes získal ocenenie Commonwealth Writer a roku 2007 International Impac Dublin Literary Award.

Arthur a George vyrastajú v oddelených svetoch vo Veľkej Británii na konci devätnásteho storočia, Arthur v ošumelom, no noblesnom Edinburgu, George na fare v malej staffordshirskej dedine. Arthur sa stane lekárom a potom spisovateľom, neskôr jedným z najslávnejších mužov svojej doby, George naopak, hoci sa svojou usilovnosťou vypracuje na advokáta, zostáva v ústraní a ťažko sa prediera životom. Tí dvaja si nemôžu byť vzdialenejší. Arthur sa vznáša na obláčiku slávy a dokáže si ju užiť, zatiaľ čo George by rád prešiel životom bez povšimnutia druhých, pokiaľ budú rešpektovať pár jeho neškodných zásad. Ale neklame nás pod vplyvom životopisných klišé zrak? Nestojí pred nami v skutočnosti vdovec sužovaný tým, ,,že miloval, ako najlepšie vedel muž milovať ženu, ktorú nemiluje”? A na druhej strane mladík „mierne nevhodnej" pleti, ktorému tunelové videnie nedovoľuje pochopiť, že sa stal terčom rasovej nenávisti, ktorá mu kladie za vinu neslýchané násilnosti na zvieratách. Román je založený na skutočných udalostiach. V edwardovskom Anglicku bola táto kauza známa ako Výčiny v Great Wyrley. Julian Barnes oživil tento dávno zabudnutý prípad. Udalosti spred storočia vyvolávajú okamžité súčasné ozveny, román o podlom zločine a hlbokej spiritualite, vine a nevinnosti, identite, národnosti a rase. Väčšina z toho je prenikavá a dojímavá úvaha o osudných rozdieloch medzi tým, v čo veríme a čo môžeme dokázať.

,,S charakteristickou prenikavou inteligenciou vnikol

do mysle najoslavovanejšieho autora detektívnych

príbehov všetkých čias... a vytvoril dobrodružstvo....

Aj keď existujú početné prerozprávania života

Arthura Conana Doyla, je vylúčené, že by niektoré

z nich prevýšilo Barnesovu napoly fiktívnu prózu...

Živý a nezabudnuteľný text.“

Observer

Arthur

Jeho matka je jediná žena, ktorej autorite je ochotný sa podrobiť. Pre ostatné príslušníčky jej pohlavia je všeličím; veľkým bratom, náhradným otcom, dominantným manželom, liečiacim lekárom, šľachetným darcom bianco šekov a vianočných darčekov. Je neochvejne spokojný s rozdelením a rozlíšením pohlaví tak, ako ich spoločnosť ustálila v priebehu stáročí. Stavia sa rezolútne proti hlasovaciemu právu pre ženy: keď muž príde domov z práce, nechce, aby oproti nemu pri kozube sedela politička. Keďže ženy veľmi dobre nepozná, môže si ich väčšmi idealizovať. Myslel si, že to tak má byť.

Jean ho preto šokuje. Bolo to už dávno, keď pozeral na mladú ženu, ako to majú mladí muži vo zvyku. Zdalo sa mu, že ženy - mladé ženy - majú byť nesformované; tvárne, poddajné, čakajúce, aby ich sformoval muž, za ktorého sa vydajú. Skrývajú sa; pozorujú a čakajú, potom sa podvolia slušnému spoločenskému predvádzaniu (ktoré by nemalo klesnúť ku koketérii), až kým muž neprejaví záujem, a potom ešte väčší záujem, a naostatok osobitný záujem; a vtedy môžu spolu chodiť na prechádzky, stretnú sa rodiny a nakoniec ju on požiada o ruku a ona ho prinúti čakať na odpoveď. Takto sa to vyvinulo a sociálna evolúcia má svoje zákony a svoje potreby, presne tak, ako ich má biologická evolúcia. Nebolo by to tak, keby nebol dobrý dôvod na to, aby to tak bolo.

Keď ho predstavia Jean - na popoludňajšom čaji v dome prominentného londýnskeho Škóta, čo je udalosť, akým sa normálne vyhýba -, odrazu si všimne neobyčajnú mladú ženu. Vie z dlhoročných skúseností, čo môže očakávať: neobyčajná mladá žena sa ho spýta, kedy napíše ďalšiu poviedku o Sherlockovi Holmesovi, a či naozaj zomrel pri Reichenbachských vodopádoch, a že by bolo možno lepšie, keby sa detektívny poradca oženil, a predovšetkým, čo si myslío takom nápade? Niekedy odpovedá s únavou muža, ktorý má na sebe päť zvrchníkov, inokedy sa mu podarí vyčariť chabý úsmev a odpovie: „Vaša otázka, mladá dáma, mi pripomína, prečo som mal ten dobrý nápad zhodiť ho do vodopádu."

Lenže Jean nič také neurobí. Nestrhne sa, ako by bolo vhodné, keď začuje jeho meno. Ani placho neprizná, že číta jeho knižky. Spýta sa ho, či bol na výstave fotografií z cesty doktora Nansena na ďaleký sever.

„Ešte nie. Ale minulý mesiac som bol na jeho prednáške pre Kráľovskú zemepisnú spoločnosť v Albert Halle, keď dostal medailu od princa z Walesu."

„Aj ja," odvetí ona. To nečakal.

Povie jej, že po prečítaní Nansenovej knižky o tom, ako pred niekoľkými rokmi prešiel Nórsko na lyžiach, si také lyže objednal; a ako v Davose zlyžoval strmé svahy spolu s bratmi Brangerovcami a ako Tobias Branger napísal „športovec" do hotelovej registračnej knihy. Potom načne historku, ktorú často rozpráva ako doplnok k tejto, ako stratil lyže na vrchole svahu a musel zísť dolu bez nich, a ako napätie na sedacej časti jeho tvídových pumpiek... a to je naozaj jedna z jeho najlepších historiek, hoci možno za momentálnych okolností vynechá záver, že bol najšťastnejší, keď po celý zvyšok dňa mohol stáť chrbtom k stene... ale zdá sa, že mu prestala venovať pozornosť. Zarazený zmĺkne.

„Mala by som sa naučiť lyžovať," vraví ona.

Toto je takisto nečakané.

„Viem skvelo udržať rovnováhu. Jazdila som na koni už od troch rokov."

Arthura sa trocha dotklo, že nemohol dokončiť historku, ako si roztrhol pumpky, ktorá obsahovala mimikry o ubezpečovaní jeho krajčíra o trvanlivosti tvídu harris. A tak jej rozhodne povie, že je veľmi nepravdepodobné, že ženy - čím myslí ženy zo spoločnosti, na rozdiel od švajčiarskych roľníčok - sa niekedy naučia lyžovať, lebo na to treba fyzickú silu a s touto činnosťou je spojené aj nebezpečenstvo.

„Ach, som celkom mocná," odvetí ona. „A viem si predstaviť, že vďaka svojim rozmerom mám lepšiu rovnováhu ako vy. Musí byť výhoda mať nižšie ťažisko. A keďže som oveľa ľahšia, nemala by som si tak veľmi ublížiť, ak spadnem."

Keby povedala „ľahšia", mohol by sa uraziť nad toľkou pikantnosťou. Ale keďže povedala „oveľa ľahšia", vybuchne do smiechu a sľúbi jej, že jedného dňa ju naučí lyžovať.

„Beriem vás za slovo," odpovie ona.

Bol to dosť neobyčajný rozhovor, hovorí si v duchu v nasledujúcich dňoch. Spôsob, akým odmietla uznať jeho spisovateľskú slávu, určila tému rozhovoru, prerušila jeho najpopulárnejšiu historku, dala najavo ambíciu, ktorú by niektorí mohli pokladať za nevhodnú pre dámu, a vysmiala sa - nuž takmer sa vysmiala - jeho rozmerom. A predsa to všetko urobila s ľahkosťou, vážne, očarujúco. Arthur sám sebe blahoželal, že sa neurazil, aj keď ho nik nechcel uraziť. Cíti niečo, čo necítil už roky: sebauspokojenie z úspešného flirtu. A potom na ňu zabudne.

O šesť týždňov príde na hudobné popoludnie, kde ona spieva jednu z Beethovenových Škótskych piesní, sprevádzaná vážnym drobným chlapíkom vo fraku. Arthur zistí, že má nádherný hlas, klavirista je vychovaný a márnomyseľný. Arthur sa utiahne do úzadia, aby nevidela, že ju pozoruje. Po jej recitáli sa stretnú v prítomnosti ostatných a ona sa správa zdvorilo, ale tak, že ťažko posúdiť, či sa naňho pamätá, alebo nie.

Rozišli sa; o niekoľko minút neskôr, keď akýsi príšerný čelista vrzúka v pozadí, sa znovu stretnú, tentoraz osamote. Ona okamžite vyhlási: „Vidím, že budem musieť čakať ešte najmenej deväť ďalších mesiacov."

„Na čo?"

„Na lekciu lyžovania. Teraz pravdepodobne nijaký sneh nenapadne."

Nevidí v tom bezočivosť ani flirt, hoci vie, že by mal.

„Má to byť v Hyde Parku?" spýta sa. „Alebo v St James Parku? Alebo na svahoch Hampstead Heathu?"

„Prečo nie? Kde si budete želať. V Škótsku. Alebo v Nórsku. Alebo vo Švajčiarsku."

Očividne prešli, ani nevedia ako, cez nejaké francúzske okno na terasu a teraz stoja pod tým istým slnkom, ktoré im nadlho odoprie všetku nádej na sneh. Nikdy sa mu väčšmi neprotivil krásny slnečný deň.

Sklopí zrak do jej orieškovozelených očí. „Flirtujete so mnou, mladá dáma?"

Pozrie mu rovno do očí. „Rozprávam sa s vami o lyžovaní." Ale zdá sa, že to sú iba slová.

„Lebo ak áno, dajte si pozor, nezaľúbim sa do vás."

Sotva si uvedomuje, čo povedal. Myslí to napoly vážne a zároveň si nevie predstaviť, čo to doňho vošlo.

„Ach, už ste sa zaľúbili. Zaľúbili ste sa do mňa. A ja do vás. O tom niet nijakých pochýb. Vôbec nijakých."

A tak to bolo povedané. Viac slov netreba, ani ich nik nevysloví, aspoň načas. Záleží iba na tom, aby ju znovu uvidel, a kde a kedy, to sa musí dohodnúť, prv ako ich niekto preruší. On však nikdy nebol donchuan ani zvodca, a vôbec nevie, ako vyrieknuť nevyhnutné slová, aby prekonal stupeň, na ktorom práve je - a ani vlastne nevie, aký má byť ten ďalší stupeň, lebo to, kde sa zjavne teraz ocitol, vyzerá svojím spôsobom ako koniec. Všetko, čo sa mu vynára v hlave, sú iba ťažkosti, zákazy, dôvody, pre ktoré by sa už nikdy nemali stretnúť, azda iba ak o desaťročia neskôr, prinajhoršom keď budú starí, sivovlasí a budú schopní žartovať o tomto nezabudnuteľnom okamihu na cudzom trávniku zaliatom slnkom. Nemôžu sa stretnúť na verejnom mieste kvôli jej povesti a jeho sláve; ani na súkromnom mieste kvôli jej povesti a... a všetkému, čo tvorí jeho život. Stojí tam, muž pred štyridsiatkou, muž so zabezpečeným životom a so svetovou slávou, a znovu je z neho školák. Má pocit, ako keby sa bol naučil tú najkrajšiu ľúbostnú reč zo Shakespeara, a teraz, keď ju má zarecitovať, ústa mu vyschli a pamäť zlyhala. Takisto sa cíti, akoby si roztrhol pudlo na tvídových pumpkách a musel okamžite nájsť stenu, o ktorú by sa oprel. A predsa, hoci si sotva uvedomuje jej otázky a svoje odpovede, je to akosi dohodnuté. A nie je to ľúbostná schôdzka či začiatok nejakej intrigy, ide iba o to, kedy sa nabudúce uvidia, a päť dní, ktoré musí čakať, nemôže pracovať a ledva vládze myslieť, a aj keď hral dve kolá golfu v jeden deň, v sekundách, kým zameria loptičku a udrie do nej palicou, zisťuje, že do hlavy mu vhupla jej tvár a jeho hra v ten deň je samý chybný úder, najmä doľava, točená loptička a ohrozovanie živočíchov v prírode. Keď odpáli loptičku z jednej pieskovej prekážky priamo do druhej, zrazu si spomenie, ako hral golf v hoteli Mena House, a má pocit, že je neprestajne na pieskovej prekážke. Teraz nevie, či je to ešte pravda, naozajstná, pravdivejšia ako kedykoľvek predtým, piesok je ešte hlbší a jeho loptička neviditeľná, pochovaná v piesku, alebo či akosi navždy znehybnel na greene.

Úryvok z románu, ktorý vychádza v preklade Jarmily Samcovej vo vydavateľstve Tatran.