Arturo Pérez-Reverte: Kráľovná juhu

Arturo Pérez–Reverte: Kráľovná juhu

Španielsky spisovateľ Arturo Pérez Reverte (1951) napísal 18 románov, do slovenčiny boli preložené Flámsky obraz, Dumasov klub, Templárova posledná výprava a v októbri vyjde román Kráľovná juhu. Autor v ňom opäť potvrdzuje svoje skvelé rozprávačstvo, dar vytvoriť napätie a prekvapivú pointu. Teresa Mendozová sa ako chudobná Mexičanka zoznámila s Blondiakom, letcom, ktorý pašuje drogy. Po jeho smrti sa snaží zachrániť si život útekom. V Maroku sa z nej stane silná a bohatá žena s významným postavením vo svete zločinu...

Telefón zazvonil a ona vedela, že ju zabijú. Vedela to tak isto, že zostala nehybne sedieť, s holiacim strojčekom v ruke a s vlasmi prilepenými na tvár v horúcej pare, ktorá kvapkala na dlaždičky. Cŕŕn, cŕŕn. Ani sa nepohla a zadržiavala dych, akoby nehybnosť alebo mlčanie ešte mohli niečo zmeniť na tom, čo sa už stalo. Cŕŕn, cŕŕn. Predtým sedela vo vani a holila si chĺpky na pravej nohe, až po pás v mydlových bublinách, a teraz jej naskočila husia koža, ako keby praskol kohútik so studenou vodou. Cŕŕn cŕŕn. Zo sterea v spálni sa ozývali Tigre zo severu, spievali príbehy o Kamélii z Texasu. Pri zrade a pašovaní, spievali, býva človek sám. Vždy sa bála, že takéto piesne sú predpoveďou, a odrazu sa z nich stala pochmúrna skutočnosť a hrozba. Blondiak sa tomu len smial; ten zvuk však dával za pravdu jej, a nie Blondiakovi. Upieral mu pravdu a ešte všeličo iné. Cŕŕn, cŕŕn. Odložila holiaci strojček, pomaly vyliezla z vane a nechávala za sebou mokré šľapaje až do spálne. Telefón ležal na prikrývke, malý, čierny a zlovestný. Pozrela sa naň, no nedotkla sa ho. Cŕŕn, cŕŕn. Bola vydesená. Cŕŕn, cŕŕn. Vyzváňanie sa miešalo so slovami piesne, akoby k nej patrilo. Pašeráci sú už takí, neprestávali spievať Tigre, nikdy ti nič neprepáčia. Blondiak to povedal presne týmito istými slovami a pritom sa smial ako zvyčajne, pohladkal ju po krku a hodil jej telefón do lona. Ak jedného dňa zazvoní, bude to znamenať, že som mŕtvy, a ty utekaj. Tak rýchlo, ako vládzeš, zlatko. Utekaj a nezastavuj sa, pretože ja tam už nebudem, aby som ti pomohol. A ak sa odtiaľ dostaneš živá, nech budeš kdekoľvek, daj si na moju pamiatku jednu tequilu. Na chvíle šťastia, ktoré sme spolu prežili, fešanda. Na naše šťastné chvíle. Takýto nezodpovedný a statočný bol Blondiak Dávila, vládca Cessny. Kráľ krátkych letov, nazývali ho priatelia i don Epifanio Vargas: dokázal zdvihnúť do vzduchu malé lietadlo na tristometrovej dráhe, aj s balíkmi koksu a čistej marišky, za temných nocí lietať tesne nad vodou, cez hranice a naspäť, a unikať radarom federálnej polície aj supom z DEA. Vedel žiť na ostrí noža a za chrbtom šéfov hrať na vlastné tričko. A vedel prehrávať.

Voda, ktorá z nej stekala, jej pri nohách urobila mláčku. Telefón ešte stále vyzváňal. Vedela, že ho ani nemusí zobrať a overiť si, že Blondiaka opustila šťastena. Stačilo to, aby sa začala riadiť jeho pokynmi a okamžite sa dala na útek; lenže človek sa tak ľahko nezmieri s tým, že by mu obyčajné cŕŕn, cŕŕn malo zmeniť celý život. A tak predsa len zdvihla slúchadlo, stisla tlačidlo a počúvala.

– Dostali Blondiaka, Teresa.

Ten hlas nepoznala. Blondiak mal priateľov a niektorí z nich boli verní, viazaní pravidlami z čias, keď v pneumatikách áut prevážali cez El Paso do Ameriky marišku a balíčky čistého kokaínu. Mohol to byť hociktorý z nich: možno Neto Rosas alebo Ramiro Vázquez. Nevedela, kto volá, a vlastne na tom ani nezáležalo, pretože správa bola jasná. Dostali Blondiaka, zopakoval hlas. Odpravili ho a jeho bratanca tiež. Teraz je na rade rodina toho bratanca a ty. Takže sa zbaľ a bež, čo najrýchlejšie. Utekaj a nezastavuj sa. Vtom sa spojenie prerušilo. Pozrela na svoje bosé nohy na dlážke a uvedomila si, že sa trasie od zimy a od strachu; pomyslela si, že nech už volal ktokoľvek, použil presne tie isté slová ako Blondiak. Predstavila si toho muža, ako pozorne prikyvuje zahalený cigaretovým dymom nad pohármi niekde v krčme, oproti nemu sedí Blondiak, fajčí marišku s nohami skríženými pod stolom, ako zvykol sedávať, v špicatých kovbojských čižmách z hadej kože a s hodvábnou šatkou na krku, pilotskou bundou prehodenou cez operadlo stoličky, nakrátko ostrihanými plavými vlasmi a pichľavým sebaistým úsmevom. Počuj, kamoš, urobíš to pre mňa, keby ma odpráskli. Povieš jej, aby utekala a nezastavovala sa, pretože jej pôjdu po krku a budú chcieť dostať aj ju.

Odrazu sa jej zmocnila panika, a bolo to niečo celkom iné ako chladná hrôza, ktorú cítila predtým. Teraz to bol záchvat bezmocného zmätku a šialenstva, a tak len krátko, úsečne vykríkla a zdvihla obe ruky k hlave. Nevládala sa udržať na nohách, nuž sa posediačky zviezla na posteľ. Poobzerala sa okolo seba: bielo-zlaté čelo postele, na stenách obrazy s clivými krajinkami a párikmi prechádzajúcimi sa pri západe slnka a porcelánové sošky, ktoré zbierala a ukladala na poličku, aby mali pekný a útulný domov. Vedela, že už to nie je žiadny domov a o niekoľko minút sa z neho stane pasca. Odrazu sa uvidela vo veľkom zrkadle na skrini: nahá a mokrá, s tmavými vlasmi prilepenými na tvár, a medzi prameňmi vlasov doširoka otvorené čierne oči, ktoré jej od hrôzy vyliezali z očných jamiek. Utekaj a nezastavuj sa, tak jej to povedal Blondiak a potom aj hlas, ktorý jeho slová zopakoval; v tej chvíli sa dala na útek.

1

Od popoludnia, keď sa Teresa Mendozová v mexickom meste Culiacán dala na útek, ubehlo dvanásť rokov. V deň, keď sa začala jej dlhočizná cesta tam a naspäť, sa jej zrútil svet, ktorý si vybudovala pod ochranou Blondiaka Dávilu, alebo si to aspoň myslela – počula, ako sa jej svet s hrmotom rozpadá – a náhle sa ocitla ostala sama a v nebezpečenstve. Položila telefón a začala pobehovať sem a tam, naslepo vyťahovala zásuvky a v panike zhľadúvala nejakú tašku, do ktorej by nahádzala to najnutnejšie. Najradšej by bola oplakávala svojho chlapa a revala do úmoru; lenže hrôza, ktorá sa jej zmocňovala z minúty na minútu, ochromovala jej činy i city. Akoby zjedla hubu z Huautly alebo vyfajčila dajakú omamnú, trpkú bylinu, ktorá ju preniesla do vzdialeného tela, nad ktorým nemala žiadnu moc. Napochytre si obliekla džínsy a tričko, obula lodičky a tackala sa dolu schodmi; pod šatami celá mokrá a s vlhkými vlasmi, v ruke malú cestovnú tašku a v nej zopár dokrčených vecí, ktoré sa jej tam podarilo napchať: rezervné tričká, džínsovú bundu, nohavičky, ponožky a peňaženku s dvesto pesos a osobnými dokladmi. Prídu sem okamžite, varoval ju Blondiak. Prídu sa pozrieť, či tu niečo nie je. Bude lepšie, keď ťa nenájdu.

Nerozhodne zostala stáť na ulici, s inštinktívnou obozretnosťou koristi vetriacej nablízku lovca a jeho psy. Pred ňou ležala spletitá topografia mestského nepriateľského územia. Sídlisko sa volalo Quintas: široké triedy, nenápadné a pohodlné domy s buganvíliami v záhradách a drahými autami zaparkovanými pred nimi. Cesta z bedárskej štvrte Siete Gotas bola dlhá, pomyslela si. A v tej chvíli jej pani z lekárne naproti a predavač z obchodu so zmiešaným tovarom na rohu, kam v posledných dvoch rokoch chodievala nakupovať, strážnik z banky v modrej uniforme s opakovačkou kalibru dvanásť na pleci – ten, čo jej s úsmevom zalichotil zakaždým, keď šla okolo – pripadali nebezpeční a zákerní. Potom už nebudeš mať žiadnych priateľov, povedal vtedy Blondiak a ľahostajne sa zasmial. Jeho smiech chvíľami zbožňovala a chvíľami z duše nenávidela. V deň, keď zazvoní telefón a dáš sa na útek, budeš sama, zlatko. A ja ti už nepomôžem.

Tašku si pritisla na brucho, akoby si ho chcela chrániť, a so sklonenou hlavou vykročila po chodníku; nepozerala naľavo ani napravo a dávala si pozor, aby nezrýchlila krok. V diaľke, nad Tichým oceánom štyridsať kilometrov na západ smerom k Altate, začínalo sadať slnko. Palmy a mangovníky na hlavnej triede sa črtali oproti oblohe, ktorá sa čoskoro sfarbí do oranžova, lebo takú farbu mal západ slnka v Culiacáne. Uvedomila si, že jej hučí v ušiach: boli to tupé, jednotvárne údery prehlušujúce hluk áut aj klepot jej podpätkov. Keby v tej chvíli na ňu niekto zavolal, nepočula by ani vlastné meno; ba možno ani výstrel. Výstrel určený jej. Tak sústredene naň čakala, s napätými svalmi a so sklonenou hlavou, až ju rozbolel chrbát a kríže. Situácia. Až príliš často počula medzi vtipkovaním, vážnymi vecami, štamperlíkmi a cigaretovým dymom opakovať teóriu katastrof a mala ju vypálenú do pamäti ako dobytok značky na tele. „V tejto branži,“ vravieval Blondiak, „musíš vedieť rozpoznať Situáciu. Ide o to, že niekto príde a pozdraví ťa. Možno ho budeš poznať a on sa na teba usmeje. Milo a sladko. Ty však vycítiš niečo zvláštne: neurčitý pocit, ktorý ti prezradí, že čosi nesedí. A za okamih budeš mŕtvy.“ Blondiak pri tých slovách pozrel na Teresu a mieril na ňu prstom ako revolverom, zatiaľ čo jeho kamoši sa mohli popukať od smiechu. „Alebo mŕtva. Hoci je to stále lepšie, ako keby ťa živú odviezli niekam do púšte a začali ťa vypočúvať s acetylénovou lampou a s neskonalou trpezlivosťou. Pretože na tých otázkach nie je najhoršie to, že poznáš odpoveď – v takom prípade úľava príde rýchlo –, ale to, že ju nepoznáš. V tom je ten háčik, ako vravieval Cantiflas. Práve v tom je problém: budeš mať čo robiť, aby si chlapíka s lampou presvedčila, že nevieš to, o čom predpokladá, že to vieš, teda to, čo chce vedieť aj on.“

Doriti! Dúfala, že Blondiak zomrel rýchlo. Že ho dostali hneď aj s Cessnou a nakŕmili ním žraloky. Dúfala, že ho neodviedli niekam do púšte a nevypočúvali ho. Pri federálnej polícii alebo protidrogovom oddelení známym ako DEA sa výsluch zvyčajne končil vo väzení v Almoloye alebo Tucsone a zatknutý mohol vyjednávať a dohodnúť sa s nimi. Stať sa chráneným svedkom alebo väzňom so zvláštnymi výsadami, ak svoje karty vedel dobre vynášať. Lenže Blondiak na to nikdy nebol: nebol slabinger ani bonzák. Zrádzal len trošku, ani nie tak pre peniaze, ako skôr preto, že ho bavilo žiť a balansovať na ostrí noža. My zo San Antonia, zvykol sa chvastať, skrátka radi riskujeme krk. Bavilo ho, keď na tých frajerov mohol zahrať betla; a pritom sa v duchu rehotal: vyleťte tak a tak vysoko a potom zostúpte tam a tam, mladý muž, a hlavne tam nebuďte dlho. Pozerali naňho ako na dajakého nasprostastého poskoka makajúceho za tisíc pesos, ktoré mu neogabane hodili na stôl, zväzok šuštiacich dolárových bankoviek po návrate z každého letu, pri ktorom sa bossovia nabalili a on riskoval slobodu a život. Problém bol v tom, že Blondiakovi nestačilo určité veci robiť, potreboval o nich aj rozprávať. Bol to proste táraj. Čo máš z toho, že pretiahneš najkrajšiu babu, vravieval, keď sa potom nemôžeš pochváliť pred kamošmi? A keď sa to poserie, tak nech si ťa Tigre alebo Tukani z Tijuany pridajú do svojich mafiánskych corríd a spievajú o tebe v krčmách a z autorádií. Doriti! To je skvelé, kamoši. A ak sedeli niekde v bare, na zábave alebo medzi dvoma tancami v salóne Morocco, on s pohárom piva Pacifik v ruke a ona schúlená na jeho pleci s nosom bielym od koksu, neraz jej behal mráz po chrbte, keď počula, ako prezrádza kamarátom veci, o ktorých by každý aspoň trochu normálny človek mlčal ako hrob. Teresa nemala žiadne školy, nemala nič okrem Blondiaka; vedela však, že skutočného priateľa spoznáš až vtedy, keď za tebou príde do nemocnice, navštívi ťa vo väzení alebo na cintoríne. Čo vlastne znamenalo, že priatelia sú priateľmi len dovtedy, kým sa nepostavia proti tebe.

Musela sa dostať do druhého bytu, do toho bezpečného, skôr, ako ju tie kojoty nájdu a stane sa z nej neželaná vedľajšia postava v typických mafiánskych corridoch; Blondiak vždy túžil, aby ich raz Tigre alebo Tukani zložili o ňom. V tajnom byte boli peniaze a doklady, ktoré na úteku nevyhnutne potrebovala. Bol tam aj Blondiakov diár: telefónne čísla, adresy, poznámky, spojenia, tajné pristávacie plochy v Kalifornii, Sonore, Chihuahue a Cohahuile, priatelia i nepriatelia – dosť ťažko sa dali rozoznať – v Kolumbii, Guatemale, Hondurase a na oboch stranách hranice na rieke Bravo: v El Pase, Juáreze a San Antoniu. Ten denník spáliš alebo skryješ, povedal jej. Ale pre svoje vlastné dobro a bezpečie doňho nepozeraj, zlatko. Vôbec ho neotváraj. A keby si už bola celkom v koncoch a skutočne nevedela, čo ďalej, vymeň ho s donom Epifaniom Vargasom za svoj život. Jasné? Prisahaj mi, že ten diár za nič na svete neotvoríš. Prisahaj pri Bohu a pri Panne Márii! Poď sem! Prisahaj na to, čo práve držíš v ruke!

Teraz so strachom v očiach a suchom v ústach kráčala po chodníku, na ktorom poznala každý kameň. Vyhýbala sa dievčatám, ktoré v hlúčikoch trkotali alebo sa prechádzali pred Kanárikom, obchodom s ovocím a čakali na zákazníkov. Podchvíľou sa nedôverčivo obzerala na parkovisko kamiónov a osobných áut a na kiosky s plnenými kukuričnými plackami, kde sa to hmýrilo ženami s plnými ťažkými košíkmi a fúzatými mužmi v čiapkach a klobúkoch z palmových listov. Z obchodu s platňami country hudby za klenotníctvom na rohu k nej doliehala melódia a slová piesne Balíčky po jednom kile: spievali ju Dynamici alebo Tigre. Z diaľky to nevedela rozoznať, no pieseň poznala. Došľaka! Až pridobre ju poznala, pretože to bola Blondiakova obľúbená odrhovačka; ten sviniar si ju zvykol pospevovať pri holení, pri otvorenom okne, aby vytočil susedov, alebo jej ju tíško šepkal do ucha a zabával sa na tom, ako ju to rozčuľuje.

Kamaráti môjho otca

sú rešpekt a obdiv samý,

 dvesto a či tristo metrov

preletím im nad hlavami,

a blízky je mi každý kaliber

z tých rozmanitých kartáčových striel...

Poondiaty sviniar Blondiak, pomyslela si znova a takmer to vyslovila nahlas, aby potlačila vzlyk, ktorý sa jej dral na pery. Potom sa obzrela napravo aj naľavo. Stále bola v strehu a podvedome hľadala nejakú tvár, človeka, ktorý by predstavoval hrozbu. Určite pošlú niekoho, kto ma pozná, pomyslela si. Aby ma našiel. Preto dúfala, že ho, alebo ich, spozná prvá. Zvyčajne chodili vo dvojici, aby jeden druhému kryli chrbát a pomáhali si; a tiež aby sa navzájom strážili, pretože v tejto branži nikto neveril ani vlastnému tieňu. Len aby ho včas spoznala a vyčítala mu nebezpečenstvo z očí. Alebo z úsmevu. Niekto sa na teba usmeje, pripomenula si v duchu. A o chvíľu bude po tebe. Ak budeš mať šťastie, dodala. Ak budem mať skutočne veľké šťastie, zomriem hneď. Mať alebo nemať šťastie, pomyslela si pri predstave púšte a lampy, ktoré spomínal Blondiak, to bola v Sinaloe len otázka rýchlosti, sčítania a odčítania. Čím dlhšie potrvá, kým vydýchneš naposledy, tým menej šťastia si mala.

 Autá tu jazdili v obidvoch smeroch a na rohu stáli dvaja policajti v hnedých uniformách. Tvár jedného jej bola povedomá, a preto sa radšej zvrtla a vykročila iným smerom. Nejeden mestský policajt bol na výplatnej listine mafie, podobne ako sudcovia, federáli a mnoho iných, čo mali štipku koksu v peňaženke a chľast zadarmo v baroch, robili ochranku mafiánskym bossom alebo sa riadili prezieravou zásadou žiť s nastavenou dlaňou a nechať žiť, ak chceš zostať nažive. Pred tromi mesiacmi prišiel nový policajný riaditeľ a pokúsil sa zmeniť pravidlá hry. Vypálili doňho rovných sedemdesiat rán z baranieho rohu – takto volali kalašnikov – predo dvermi jeho vlastného domu, keď sedel vo vlastnom aute. Ratata. V obchodoch sa už predávali cédečká s piesňami na tú tému. Tá najznámejšia sa volala Sedemdesiat guliek ráže sedem.

Na rohu pri cukrárni Michoacana prešla Teresa okolo tržnice, obchodu s obuvou a obchodíkmi so šatami a potom sa pustila dolu ulicou. Blondiakov druhý, bezpečný byt, jeho útočisko pre prípad núdze, bolo len niekoľko metrov odtiaľ, na prvom poschodí nenápadného činžiaka; pri dverách stál predavač s vozíkom, ktorý cez deň predával ustrice a v noci kukuričné placky s pečeným mäsom. O tej skrýši nevedel nik okrem nich dvoch. Teresa v ňom bola len raz a sám Blondiak tam tiež nechodieval veľmi často, aby ho neprezradil. Vyšla hore schodmi a dávala pozor, aby nenarobila hluk, potom strčila kľúč do zámky a opatrne ho otočila. Vedela, že tam nemôže byť nikto, no napriek tomu nervózne prezrela celý byt a hľadala niečo, čo by nebolo v poriadku. Ani tento brloh nie je celkom bezpečný, povedal jej vtedy Blondiak. Možno ma niekto náhodou zazrel alebo sa mu niečo dostalo do uší, alebo čo ja viem čo, veď tu, v Culiacáne, každý každého pozná. Ale aj tak, keby ma našli a dostali živého, nevydržím dlho mlčať, oni to zo mňa vymlátia a ja zaspievam a všetko vykrámim. Takže nie aby si zaspala na bidielku ako sliepka, fešanda. Dúfam, že vydržím tak dlho, aby si stihla zbaliť prachy a vypadnúť skôr, ako ťa vysnoria. Ale nemôžem ti nič sľúbiť, zlatko – pri tých slovách sa usmieval, hajzeľ vyčúraný. Vôbec nič.

V malom byte boli holé steny; nebolo tam žiadne zariadenie ani nábytok, len stôl so štyrmi stoličkami a v spálni veľká posteľ, nočný stolík a telefón. Okno zo spálne viedlo na zadný dvor s kríkmi a stromami, ktorý slúžil ako parkovisko, a za ním sa týčili žlté kupoly kostola Najsvätejšej sviatosti. Vstavaná skriňa mala dvojité dno, a keď Teresa zdvihla hornú dosku, našla pod ňou dva hrubé balíčky so stodolárovkami. Takých dvadsaťtisíc, odhadla na základe svojej skúsenosti bývalej zmenárničky z Juárezovej ulice. Bol tam aj Blondiakov diár: veľký zošit v hnedých kožených doskách – vôbec ho neotváraj, pripomenula si – vrecúško koksu, v ktorom mohlo byť takých tristo gramov, a obrovský kolt Dvojhlavý orol z chrómovej ocele s perleťovou pažbou. Blondiak nemal rád zbrane, ani nikdy nenosil automatickú pištoľ alebo revolver – sú nahovno, vravieval, keď ťa budú chcieť dostať, nájdu si ťa –, ale túto si schovával pre každý prípad. Nechcem ti klamať, je to pravda. Ani Teresa nemala rada zbrane, no ako takmer každý muž, žena i dieťa v Sinaloe vedela s nimi zaobchádzať. A to, čo sa rozumelo pod každým prípadom, práve nastalo. Rýchlo sa presvedčila, že Dvojhlavý orol má plný zásobník, potiahla uzáver dozadu, a keď ho opäť pustila, do nábojovej komory so zvučným a skľučujúcim cvaknutím vkĺzol náboj kalibru 45. Keď veci pchala do tašky, ktorú si priniesla, triasli sa jej ruky. S úľakom sa strhla, keď dolu na ulici zarachotil výfuk auta. Chvíľu tíško sedela a počúvala, a potom pokračovala v práci. Pri dolároch ležali aj dva pasy, jej a Blondiakov. V obidvoch boli platné americké víza. Na okamih sa zahľadela na Blondiakovu fotografiu: krátke vlasy, oči Američana pokojne hľadiaceho na fotografa a v kútikoch úst náznak večného úsmevu. Chvíľu váhala a potom strčila do tašky iba svoj pas; keď sklonila hlavu, pocítila slzy, čo jej kvapkali z brady na ruky, a uvedomila si, že už hodnú chvíľu plače.

Úryvky z románu, ktorý v preklade Martiny Slezákovej vychádza vo Vydavateľstve Slovart.