Autenticita a mladosť

Snažia sa prinášať nové témy a pohľady na minulosť. Vracajú sa najmä do histórie obdobia Slovenského štátu, dejín holokaustu, k novembrovému a ponovembrovému dianiu.

Tridsiate výročie Nežnej revolúcie značne ovplyvnilo  aj minuloročnú literatúru faktu. Žánrovo sa objavujú knihy s reportážnymi prvkami, tradične výbornú reportážnu knihu z balkánskeho priestoru prináša Andrej Bán. Z výskumného pohľadu je zaujímavá publikácia Zuzany Maďarovej, ktorá mapuje skrytý svet ženských aktérok revolúcie. Mimoriadne kvalitná je beletristická literatúra založená na práci s faktom, resp. s reportážnymi prvkami – či už ide o Poslednú barónku od Silvestra Lavríka alebo knihu Kataríny Kucbelovej Čepiec. Pomerne silné zastúpenie mal v minulom roku žáner rozhovoru, ktorý ponúkol rôzne podoby či funkcie a zároveň posunul jeho hranice. Intenzívne zarezonoval najmä rozhovor liberálneho novinára Karola Sudora s exministrom vnútra, konzervatívcom Vladimírom Palkom. Do historicky „problematického“ obdobia Slovenského štátu sa tematicky vracia publikácia Ľudácka čítanka Antona Hruboňa. Autor priniesol antológiu ľudáckych textov, pričom sa ujal fundovaného, ale zrozumiteľného komentovania, upozornil na silu propagandistického jazyka, ktorý ako baktéria deinococuc radioduran dokáže opraviť svoj genóm a žiť ďalej.

Novembrové pohľady

November roku 1989 je významným míľnikom v československých dejinách, Nežná revolúcia však rovnako podnietila a umožnila vznik samostatnej demokratickej Slovenskej republiky. Na minuloročné tridsiate výročie Nežnej revolúcie pomerne pôstne zareagovala aj scéna literatúry faktu. Útla reportážna kniha reminiscencií s názvom Študentský prológ k Nežnej revolúcii s podtitulom Bratislava 16. november 1986 je vzácnym autenticko-emocionálnym svedectvom. Dvadsať účastníkov rozpráva vlastný sugestívny príbeh, keď skupina študentov deň pred začiatkom Nežnej revolúcie nenásilným reťazovým sprievodom zamierila z Mierového námestia (v súčasnosti Hodžovo námestie) v Bratislave k Slovenskému národnému múzeu a neskôr k ministerstvu školstva, kde spontánne vystúpila so svojimi študentskými a občianskymi požiadavkami.

V nasledujúcich dňoch došlo k revolučnému pohybu v celej krajine. Kostra spomienok je pomerne jednoliata, ich jedinečnosť je v osobnom prežívaní príbehu smerujúcemu k momentu, ktorý definoval jednu generáciu. Študentský prológ k Nežnej revolúcii – bratislavský november 1989 vďaka rozpomienkam účastníkov dopĺňa žiarivý čriepok do novembrovej mozaiky, ktorý býva často clonený masovejším pražským 17. novembrom. Samotné spomínania s ich presvedčivou autenticitou sa odlišujú práve svojráznosťou osobného prežívania a vnímania dejinných súvislostí.

Čitateľ dokáže na základe spomienok rekonštruovať pozadie, impulzy, organizátorov a účastníkov bratislavského pochodu. „Bola jeseň, začiatok novembra a z prednášok sme chodili pred Justičný palác vyjadrovať podporu súdeným členom Bratislavskej päťky. Dôležitú úlohu hral Milan Novotný, Daniel Bútora, Svetoslav Bombík, Marián Sedílek či Ľubomír Kiriľ-Varga, na protestoch sa však zúčastňovalo oveľa viac ľudí. ŠtB zasiahla len obmedzene, keď zhabala študentom film z fotoaparátu. Nikto však netušil, kde je hranica, kam až môže a bude chcieť zájsť.“ (Dionýz Hochel, s. 41)

 „Úprimne sa priznávam, že si dnes už neviem presne spomenúť, nedokážem zrekonštruovať trasu, ktorou sme išli. Ani s určitosťou neviem, či sme najprv spievali hymnu alebo Gaudeamus. Pamätám si len ten nezabudnuteľný pocit... Keď sme sa pochytali za ruky, prestali sme mať strach. Opreli sme sa jeden o druhého. Spolu sme vytvorili živú ľudskú reťaz. Neskutočnú emóciu, ktorej spustením a ďalším pohybom sa stala túžba po slobode a pravde.“ ( Dagmar Füle, rod. Bombíková, s. 31 – 32)

„Zastavili sme sa pred ministerstvom školstva. Zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, Gejza Šlapka zavítal... V tých časoch to bol dôležitý komunistický funkcionár. Začal po nás pokrikovať, prečo robíme neporiadok. Mne sa to nepáčilo a keďže sme nemali určeného hovorcu, začala som sa s ním hádať a snažila som sa mu vysvetliť, že máme právo povedať svoj názor ako študenti. Musím sa priznať, že som bola v akomsi ,tranze‘, že až na zázname STV som si upresnila, čo som hovorila. Zaujímavé bolo, že som vôbec necítila strach. Myslím si, že adrenalín urobil svoje, bola to silná chvíľa.“ (Henrieta Hrinková, s. 58 – 59)

Každá kapitola knihy ponúka priestor jednému aktérovi, pričom žánrovo ide o autentické spomienkové rozprávanie, resp. reportáž. Jednotlivé spomienky dopĺňajú dobové fotografie a dokumenty viažuce sa k novembrovým udalostiam, ako aj Vyhlásenie k 16. novembru 1989 po 10 rokoch, menoslov účastníkov protestnej akcie zo 16. novembra 1989 či  zoznam podporovateľov vyhlásenia.

Iný, ženský, pohľad na November 1989 predstavuje Zuzana Maďarová, vysokoškolská pedagogička, ktorá sa, okrem iného, venuje feministickým prístupom v politických vedách. Jej publikácia Ako odvrávať Novembru 1989 odkrýva historicky, ale aj spoločensky a odborne macošský prístup k vnímaniu žien a ženských aktivít v období novembrových spoločenských zmien. Autorka si kladie otázky, do akej miery a či boli pri novembrových udalostiach ženy, aké mali postavenie a akým spôsobom na dejinných udalostiach participovali.

Zuzana Maďarová sa otvorene priznáva k aplikácii feministických stratégií na výskum historickej pamäti Nežnej revolúcie, kde v diskurze dominuje príbeh mužského/mužného budovania revolúcie. V spoločenskom a dejinnom kontexte sa s novembrovými udalosťami spája malé množstvo žien (verejnosti je najväčšmi známa Zuzana Mistríková), dokonca meno žiadnej ženy sa nestalo symbolom revolúcie, vedúcej osobnosti, ako to môžeme sledovať u mužských aktérov. „Ak teda ženy aj vystupovali na demonštráciách alebo ich moderovali, nestali sa súčasťou kolektívnej a často ani individuálnej pamäti.“ (s. 86)

Publikácia na základe rozhovorov pátra po autentických ženách, ktoré sa aktívne zapájali do organizácie formujúceho sa hnutia. Pohybovali sa nielen v bratislavskej centrále Verejnosti proti násiliu a študentskom hnutí, ale najmä v „neviditeľnom“ regionálnom, pracovnom (napr. učiteľskom) priestore či v punkovom hnutí.

Autorka vo výskume prezentuje dva typy narácie. Prvý predstavuje svedectvá šestnástich novembrových aktérok, s ktorými autorka viedla dialóg, a druhý typ narácie sa venuje príbehom zverejneným médiami pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie. Výskumne sa tak podarilo prepojiť subjektívne prežívanie ženskej individuality s mediálnym obrazom. Ako autorka poukázala, práve mediálne videnie má radikálny a rozhodujúci vplyv na formovanie kolektívnej pamäti. Komparácia výskumných cieľov tak okrem iného zaznamenáva vzťah medzi individuálnou a kolektívnou pamäťou. Oral history ako metóda poslúžila nielen obsahovým zisteniam, ale autorku zaujíma aj psycholingvistická stránka, t. j., akým jazykom a ako o svojej činnosti novembrových dní účastníčky výskumu hovoria.

Publikácia Ako odvrávať Novembru je založená na kvalitnom výskume a prináša viaceré čiastkové pohľady na problematiku vnímania žien počas novembrových udalostí v širšom celospoločenskom a európskom kontexte. Knihe dominuje odborný, vedecký štýl, napriek tomu sa autorka snaží najmä jazykom popularizovať prezentovanú výskumnú  tematiku.

Rozostrené hranice

Rozpitá hranica medzi literárnym faktom a fikciou je výrazná v žánri dokumentárneho románu. Po historickom románe Nedeľné šachy s Tisom z roku 2016 vychádza v roku 2019 druhý dokuromán Silvestra Lavríka, Posledná k.&k. barónka. Národná kultúrna pamiatka Kaštiel Strážky a malebný región Spiš rozprávajú životný príbeh pozoruhodnej barónky Margity Czóbelovej, ktorá prežila rozpad rakúsko-uhorskej monarchie, obe svetové vojny, komunistický prevrat v roku 1948 z nej urobil statkárku a nasledujúci totalitný režim jej vzal takmer všetko. Napriek tomu si uchovala bystrú myseľ, úctu a rešpekt obyvateľov spišsko-tatranského regiónu.

Vďaka spätosti s kaštieľom sa jej podarilo zachovať pre kultúrnu spoločnosť portréty predkov, cenné obrazy strýka Ladislava Medňanského i samotný kaštieľ Strážky. Dokumentárnosť a autentickosť románu zvyšuje aj osobná skúsenosť samotného autora, ktorý v ranom detstve chodil k barónke na hodiny kreslenia. Príbeh Babu, Margity Czóbelovej, je vyrozprávaný postavou Šlauka Probiera, pričom už samotné meno Šlauko je nomen omen z nemeckého der Schaluen, čo v preklade znamená prešibanec. Probier je „profesionálny“ zbabelec, ktorý je nasadený na sledovanie barónky a túto svoju činnosť pretavuje do pravidelných písomných hlásení štátnej moci.

Historické fakty sa preplietajú s autorovou fantáziou až do takej miery, že miestami nie je možné identifikovať, kde sa končí jedno a začína sa druhé. Jednotlivé dejové línie sa striedajú, preskakujú, rozdeľujú a opätovne spájajú. Tomu je priamo úmerná aj voľba rozprávača: Lavrík využíva zmiešaný typ narácie, kde priamy rozprávač používa prvky personálneho rozprávača, akoby videl aj do vnútra postavy barónky. V priamom type narácie sa vyskytuje priama reč, ktorá dodáva do textu dynamiku a dôslednosť, dôveryhodnosť zobrazenia postavy. Text dopĺňajú dobové fotografie, ako aj zápisnice z výsluchov či citácie z kníh o umení. Azda najväčšmi mätú denníkové zápisky, kde čitateľ naráža na otázku ich pravosti.

Toto majstrovské balansovanie na hranici faktu a fikcie zvyšuje čitateľský pôžitok a stimuluje intelektuálneho čitateľa. Náročnosť kompozície rozprávania je odrazom zložitého osudu nielen samotnej ústrednej postavy, ale aj komplikovaných dejín Spiša, ktorý rozprávaním ožíva a prenikavo pulzuje svojím jazykom, reáliami a zvykmi. Odhaľuje všetky vrstvy jeho minulosti a historickú pamäť.

Môže sa javiť, že ústrednou postavou románu je barónka, ide však o prostriedok, ktorým sa autor vyrovnáva s totalitnou mocou (barónka je nositeľkou morálnych kvalít) a spišsko-tatranským regiónom. V románe sa formuje aj príbeh rozprávača, zmietajúceho sa v zajatí svojho charakteru a vášní. Lavrík vytvoril v kontexte slovenskej literatúry ďalšiu postavu sčasti makovského typu. Dianie okolo rozprávača ústrednej dejovej línii nekonkuruje, je jej prirodzeným pendantom. Postmoderný dokuromán je životným svedectvom ženy, ktorá dokázala hodnotovo prežiť zničujúcu dobu.

Podobne ako u Lavríka, topografia miesta a zahmlenosť či autenticita rozprávania zohráva významnú rolu aj v próze Kataríny Kucbelovej. Žánrovo reportážna novela s výraznými poetickými prvkami  a s jednoduchým, ale informačne a interpretačne výborne zvoleným názvom Čepiec sa odpútava od atakujúceho „komerčného“ folklóru a približuje čitateľa k jeho duchovnej podstate.

Katarína Kucbelová po štyroch básnických zbierkach vydáva svoju prozaickú prvotinu. Cesta k nej viedla cez Šumiac pod Kráľovou hoľou, kde sa dva roky učila u miestnej ženy (jednej z posledných, čo ovládajú pôvodnú ručnú techniku) zhotoviť čepiec – symbol vydatej ženy. Chce sa naučiť niečo nové, získať zručnosť, a tak sa v pravidelných intervaloch vracia na Šumiac, aby sa tomuto remeslu podučila. Iľka ju trpezlivo učí, vysvetľuje a sprevádza. Spoločná práca obe ženy zbližuje, má terapeutický účinok a otvára bolestivé zákutia duše, o ktorých sa väčšinu života mlčí. Ako každá krása, aj čepiec má svoju odvrátenú tvár, má rub a líce. Krása ornamentu je nositeľom symbolu, ale aj príbehu. Rub čepca, pod ktorým sa ukrýva obyčajný papier alebo vianočná pohľadnica (založený, neviditeľný), je skrytý za krásnym farebným vonkajším ornamentom.

Iľka sa teší zo svojej pozície učiteľky, je rada, že proces tvorby sa zaznamenáva do knižnej podoby. Spoločným vyšívaním cez minulosť interpretujú súčasnosť. Próza zároveň otvára komplikovanú otázku spolužitia majority s Rómami. Kucbelová vníma problém spolužitia empaticky prostredníctvom vlastného pozorovania a autopsie v protiklade so životnou skúsenosťou šumiackych obyvateľov. Rozprávanie má charakter intímneho sugestívneho kaleidoskopu. Jednotlivé krátke príbehy dopĺňajú medzititulky, ktoré objasňujú nasledujúce obrazy. Autorka oživuje slovný register viažuci sa k tematike šitia, vyšívania, zdobenia, prostredníctvom Iľky vykladá o technikách a materiáloch. Škatule nití kupovaných za socializmu odkazujú na dobu, keď sa ženy nevydávali z lásky, ale z nevyhnutnosti, bez možnosti vlastnej širšej spoločenskej realizácie.

Próza sa uzatvára vyrobením čepca, ktorý je v konečnom dôsledku pre autorku nepotrebný. No cesta k nemu, samotný proces tvorby, stereotypné, mechanicky sa opakujúce pohyby sú tým, čo autorku privádza k cieľu – znovuobjavenie seba a návrat k sebe.

Kniha Ľubomíra Olacha Guvernér Karvaš sleduje osud profesora Imricha Karvaša, známeho ako záchrancu slovenského zlata, financovateľa Slovenského národného povstania či zakladateľa Ekonomickej univerzity v Bratislave. V novovzniknutom Slovenskom štáte si ho za guvernéra Národnej banky Slovenska vybral Jozef Tiso. Utajovaním hospodárskych výsledkov krajiny pred najvyššími pohlavármi Slovenského štátu sa mu do značnej miery podarilo minimalizovať škody slovenskej ekonomiky. Navzdory tomu bol dvoma režimami odsúdený: najprv nacistami na trest smrti a neskôr komunistickým režimom k odňatiu slobody na 17 rokov.

Próza predstavuje pomyselný dialogický text, prerývaný výkladovými pasážami. Do rozhovoru, ktorý autor využil ako kompozičný princíp, vstupuje mladší spolupútnik Gustáv Husák, ktorý sa s Karvašom ocitá vo väzenskej cele. Ich fiktívne rozhovory sa vracajú najmä k udalostiam v období Slovenského štátu. Ich vzájomná konfrontácia vedie k objasneniu dejinných udalostí prostredníctvom vlastného konania a svojich rozhodnutí, pričom hlavnú úlohu zohráva Imrich Karvaš.

Autor zobrazil autentické postavy, ktoré zažili výslnia aj pády, nie vždy dokázali konať neomylne a bez pochybností, napriek tomu sa snažili obhájiť svoje životné postoje a presvedčenie. Prostredníctvom spomienok sa do príbehu zapája viacero kontroverzných postáv (Vojtech Tuka, minister vnútra Alexander Mach, predseda SNR Vavro Šrobár, minister zahraničia Vladimír Clementis a bohémsky básnik Laco Novomeský). Zároveň sa autor snaží preniesť na čitateľa atmosféru bratislavského intelektuálneho prostredia.

Karvašov príbeh sa neodvíja chronologicky, nepodriaďuje sa časovej osi, ale je sformovaný do rozsiahlejších fragmentov. Na jednej strane autor dodal textu patričnú dynamiku, na druhej strane sa však miestami vytráca textová koherencia. Dialóg, ktorý je v knihe nositeľom spomínania, a tým pádom aj príbehovosti, pokrivkáva. Autorovi sa nepodarilo vytvoriť blízky, intímny vzťah oboch protagonistov; ich syntetické dialógy vyznievajú umelo, vyznačujú sa nekomplikovanosťou a prostotou. Naopak, tam, kde sa autor drží dôsledne faktografie, najmä vo výkladových pasážach, je presvedčivejší a pútavý.

Variantné podoby knižných rozhovorov

Bard knižného rozhovoru Ján Štrasser, ktorý sa tomuto žánru venuje systematicky od roku 2005, zaujal aj v minulom roku, tentoraz rozhovormi so slovenskou herečkou, držiteľkou Českého leva a dcérou legendárneho Jozefa Kronera – Zuzanou Kronerovou. Štrasser si partnerov do knižných rozhovorov vyberá sám. Najčastejšie jeho voľba padá na divadelníkov či spisovateľov, keďže práve v umeleckom prostredí sa cíti komfortne. Optimistka z presvedčenia – Zuzana Kronerová je jeho dvadsiatou knihou rozhovorov s rovnakou kompozičnou stratégiou. Štrasser chronologicky mapuje životné etapy partnera, pričom sa zaujíma o komplexnú osobnosť, schopnú prezentovať svoje spoločenské a občianske názory, videnie a postoje. Zámer predstaviť respondenta na pozadí príbehu krajiny v spojení s osobným prežívaním historických míľnikov, rozprávaním o dobe, ľuďoch a o svete cez prizmu výraznej umeleckej individuality je priehľadnou autorovou koncepciou.

Kniha rozhovorov Optimistka z presvedčenia – Zuzana Kronerová vznikala od septembra 2018 do marca 2019. Jej jednotlivé kapitoly sa komplexne venujú životným, resp. profesijným etapám herečky Zuzany Kronerovej. Dialóg otvára detstvo s umelecko-kultúrnym zázemím, so záujmami a úsmevnými detskými historkami. Pomerne krátka časť sa zameriava na štúdium na VŠMU, zato hlbší priestor sa dostáva profesijnému smerovaniu – obdobiu pôsobenia v Divadle pre deti a mládež v Trnave, v ktorom po vysokoškolskom štúdiu začínala, a Divadlu Astorka Korzo ’90, ktoré sa stalo na dlhé roky jej umeleckou základňou. Cenné a čitateľsky zaujímavé sú spomienky, ktorými herečka sprítomňuje okolnosti ich založenia, zákulisie, tvorivú atmosféru a osobnosti oboch divadiel. Finále knihy sa venuje pôsobeniu herečky v divadelnom a filmovom priestore Českej republiky, kde je mimoriadne obľúbená, a civilnejším, občianskym a verejným otázkam.

Kým Ján Štrasser si za partnera v dialógu vyberá osobnosti, ktoré sú mu svojím životným postojom blízke, novinár Karol Sudor vo svojej knihe rozhovorov si, naopak, zámerne volí názorového oponenta. Dva svety, dva póly, čierna a biela, liberalizmus verzus konzervativizmus sa stretol v knihe rozhovorov Karol Sudor – Vladimír Palko: Liberál spovedá konzervatívca. Vladimír Palko: Šiel som až na hranu. Práve pri tejto knihe si čitateľ jasne uvedomuje, že texty rozhovoru sú výslednicou dvoch – spovedajúceho a spovedaného.

Dialóg medzi dvomi rovnocennými partnermi (intelektuálne, vedomostne) na opačných hodnotových stranách predpokladá ostrý súboj. K nemu aj došlo. Prebehol však distingvovane a s rešpektom. Sudor ako skúsený novinár si zvolil bývalého politika a matematika s kresťansko-konzervatívnym hodnotovým nastavením, ocenil jeho inteligenciu, názorovú integritu a profesijný príbeh. Sudor predstavil Palka aj prostredníctvom osobných tém, jeho detstva, dospievania a prvých kontaktov s politikou. Zároveň v rozhovore reflektuje spoločenské zmeny, odhaľuje zákulisie vzniku Kresťansko-demokratického hnutia.

Vladimír Palko sa nenútene dostáva do polohy, v ktorej je ochotný prezentovať nielen svoje hodnotové presvedčenie, ale aj emocionálne rozpoloženie. Priznáva svoju mužskú samoľúbosť, ale aj pokoru, ku ktorej ho priviedli životné skúsenosti. Obaja autori sú zdatní diskutéri, argumentačne silní (aj keď V. Palko sa podchvíľou prikryje katolíckou dogmou) a v duchu liberálneho hesla „hlboko nesúhlasím s vaším názorom, ale urobím všetko preto, aby ste ho mohli povedať nahlas“ dokazujú, že cesta dialógu je schodná pre obe strany.

Karol Sudor je výborne zorientovaný a pripravený, občas však nepochopiteľne „tlačí na pílu“ aj tam, kde to nie je potrebné (veľká časť sa zameriava na osobu Jána Čarnogurského, kde žiada odpovede, na ktoré mu môže odpovedať len samotný Čarnogurský). Z hľadiska kompozície, ktorá sa miestami javí nesúrodo,  je možné knihu intuitívne rozdeliť na tri tematické celky: autobiografické údaje, priestor slovenskej politiky a kultúrno-etické otázky. Kto je víťazom tejto knižnej debaty však napokon určia preferencie samotného čitateľa.

K titulom minulého roka, venujúcim sa výročiu 17. novembra, patrí aj publikácia 30 rokov po s podtitulom Slovensko 1989 – 2019. O tom, ako žáner publicistického rozhovoru dokáže mapovať históriu, čitateľa presviedčajú novinári Róbert Kotian a Ivan Šulajter prostredníctvom komentárov, dejinných medzníkov a rozhovorov. Spolu so svojimi partnermi v rozhovoroch reflektujú dynamické dianie na spoločenskej scéne od Nežnej revolúcie po nedávnu súčasnosť. Kniha ponúka 30 komentárov a rozhovory s 28 respondentmi, ktorých môžeme označiť za odborníkov vo svojej oblasti, lebo nesú v spoločnosti občiansko-odborný hlas. Široké spektrum ľudí, s ktorými vedú autori dialóg, tak otvára priestor na analýzu celospoločenských tém posledných troch desaťročí. Novinári sa snažili o pestrý a vyvážený výber (aj keď zastúpenie žien je veľmi nízke, celkovo štyri respondentky, reflektujú tak všetky oblasti spoločenského života).

Masové dianie po kľúčovej historickej zmene v našich dejinách hodnotia politológovia (Samuel Abrahám, Dagmar Horná a Alexander Duleba), osobnosti kultúry (Dušan Mitana, Milan Lasica či Lajoš Grendel), tréneri slovenských reprezentácií (Dušan Galis a Ján Filc), sociológovia (Vladimír Krivý, Michal Vašečka, Iveta Radičová, Oľga Gyarfášová), ako aj historici (Jan Rychlík, Ľubomír Lipták a Ján Jablonický). Svoj priestor dostávajú aj vyšetrovatelia Peter Holúbek, Ján Šátek a odborník na ústavné právo Marián Giba. Environmentálnu problematiku zastupujú rozhovory s ekológom Mikulášom Hubom, klimatológom Milanom Lapinom a prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Politický kontext okrem „špecialistov“ politológov dopĺňa exminister Ivan Šimko, analytik Marián Leško, investigatívny novinár Marek Vagovič a diplomat Václav Bartuška. Do zostavy sa pridávajú aj ekonomickí analytici Juraj Karpiš a Viliam Páleník.

Väčšina rozhovorov vznikla v jubilejnom roku 2019, objavujú sa však aj dialógy, ktoré vznikli a boli publikované v rôznych časových obdobiach. Do publikácie sa tak dostávajú aj názory, postoje a myšlienky osobností, ktoré už nie sú medzi nami, ako Lajoš Grendel, Dušan Mitana či Ľubomír Lipták. Jednotlivé osobnosti otvorene pomenúvajú pozitíva i negatíva tridsaťročného obdobia. Upozorňujú na zaváhania a zlyhania, otvárajú a jasne pomenúvajú bolestné, traumatizujúce škvrny minulosti (mečiarovské Slovensko, únos Michala Kováča ml., kauza Gorila, korupčné škandály najdlhšie vládnucej strany, vražda novinára a jeho snúbenice).

Respondenti sú nielen kritikmi, ale aj analyzujú príčiny, pričom konštruktívne navrhujú riešenia a zároveň nezapierajú víťazstvá, ktoré sa Slovensku v priebehu tridsiatich rokov podarili (či už ide o pokojné rozdelenie a vznik samostatného Slovenska, vstup do euroatlantických štruktúr a v neposlednom rade schopnosť hodnotovo a občiansky sa stmeliť a zasadzovať sa v prospech spoločnosti).

Z kompozičného hľadiska autori dodržujú jednotnú formu. Rozhovorom predchádza vizualizovaná dvojstrana s dobovou fotografiou a časová os každého z tridsiatich rokov s dejinnými míľnikmi, ako aj komentár viažuci sa k danému roku. V závere rozhovoru je uverejnený krátky medailón osobnosti, s ktorou sa dialóg uskutočnil. Koncepcia knihy je zaujímavou formou obzretia sa za poslednými troma decéniami. Nejde len o akúsi informačnú povrchnú sondu či o spomienkové rozprávanie, jej snahou je s čo najväčšou legitimitou podať súhrnnú odbornú analýzu a interpretáciu historicko-spoločenských procesov.

Variantné podoby rozhovoru dokladá kniha dvoch historikov – Miroslava Michela a Ivana Kamenca. Samotný názov Rozhovor s dejinami s podtitulom Ivan Kamenec o cestách slovenskej histórie s Miroslavom Michelom môžeme vnímať ako synekdochu, kde pozíciu dejín zastupuje nestor slovenskej historiografie. Ivan Kamenec napriek svojmu pokročilému veku stále pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Vo svojej výskumnej profilácii sa orientuje najmä na obdobie Slovenského štátu a problematiku dejín holokaustu v slovenskom priestore. Aktívne sa zapája do kultúrno-spoločenského diania, je držiteľom štátneho vyznamenania Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, ktoré mu bolo udelené za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj historických vied.

Rozhovor s dejinami je dialogickou biografickou knihou, ktorá sa zaoberá predovšetkým profesijnou dráhou jedného z najvýznamnejších historikov svojej generácie. Prvé nahrávky rozhovorov začali vznikať pred desiatimi rokmi. Viac ako osem hodín nahrávok sa pretavilo do pomerne útlej knihy, ktorej cieľom bolo ponúknuť „akési čítanie do električky“. Kniha sa tak stáva pomerne lakonickou „sondou“ do života Ivana Kamenca. Text je komponovaný sčasti chronologicky (detstvo, štúdium, povinná vojenská služba, prvé dotyky s vedou, akademická činnosť) a sčasti tematicky (témy súvisiace s dianím na Historickom ústave SAV, názorové strety v akademickej obci historikov, otázky slovenskej historiografie). Obe časti majú snahu navzájom sa dopĺňať.

Ivan Kamenec je jedným z mála historikov, ktorí sa v čase totalitného režimu venovali obdobiu Slovenského štátu a otázkam holokaustu. Táto téma s ním bytostne rástla, keď sa musel ako malý neárijský chlapec skrývať v bunkri. Keďže nemohol nastúpiť do prvého ročníka, skrýša sa mu čiastočne stala školou a naučil sa čítať, čo ho priviedlo ku knihám a najmä k histórii. Cenné sú rozhovory o pozadí Historického ústavu (od 60. do 90. rokov), o historikoch a akademikoch, najmä v čase totalitného režimu. Tu Kamenec s pokorou a dôstojne reflektuje aj vlastné rozhodnutia vo vzťahu k totalitnej mašinérii.

Tak ako je kniha koncipovaná ako „krátka sonda do životných skúseností, radostí, ale aj smútkov“ historikovho života, zostávajú autori zdržanliví aj pri sonde do zložitejších otázok slovenského dejepisectva (exiloví historici a ich vnímanie Slovenského štátu, rozdvojené dejepisectvo). Obaja sa vyhýbajú hlbšiemu ponoru do problematiky, obchádzajú argumentáciu či precíznejšiu konfrontáciu, čo je na škodu. Práve úsporný prienik do jednotlivých tém je slabším miestom rozhovoru.

Kniha napriek tomu prináša mnoho myšlienok, ktoré vedú k ďalším úvahám, je pohľadom do života akademika, ale aj skúmavým pohľadom človeka na dejiny 20. storočia. „Historik by mal prinášať nielen nové fakty a osvetľovať ich súvislosti, ale mal by seba a najmä svojich čitateľov či poslucháčov v tom najlepšom zmysle slova znepokojovať, provokovať, dávať im podnety na premýšľanie o vlastných národných a štátnych dejinách. Nesmie sa báť ísť so svojimi myšlienkami na trh, do polemík a otvárať celospoločenské diskusie. Nie je to vždy jednoduché, ľahké, ale o to dôležitejšie.“ (s. 156)

Keď sa rozdúcha nacionalizmus

V roku 2018 vyšla vo vydavateľstve Absynt reportérovi Andrejovi Bánovi kniha Slon na Zemplíne, kde sa cestopisne ocitá doma, v slovenských dedinách a malých mestách, ktoré  všeobecnej pozornosti unikajú. V roku 2019 sa Bán opätovne vracia na svoj obľúbený Balkán v knihe s názvom Trochu oheň, trochu ľad. Príbehy Balkánu. Horúca balkánska krv a mrazivé hrôzy sa stávajú ústredným reportážnym príbehom. Spomínaná oblasť sa obyčajne ľuďom spája s bývalou Juhosláviou a občianskou vojnou v rokoch 1991 až 2001, filmovým nadšencom aj s obrazmi srbského režiséra Emira Kusturicu. Spolu s autorom sa ocitáme v oblasti, ktorá svojou spleťou etnicity, náboženstva a kultúry nemá v Európe konkurenciu.

Svoje balkánske príbehy otvára postavou Josipa Broza Tita, ktorý založil Demokratickú federatívnu Juhosláviu a razil vlastnú cestu socializmu. Dokázal vzdorovať Stalinovi, Churchillovi aj americkému prezidentovi Eisenhowerovi. Podarilo sa mu pod pokrievkou udržať bublajúcu etnicko-náboženskú zmes, zjednotenú v Juhoslávii, až do svojej smrti. Bán si kladie, okrem iného, otázku, prečo došlo k občianskej vojne v krajine, kde dlhodobo koexistovali viaceré národy a etniká.

Príbehy Balkánu sú zostavené na základe zážitkov a postrehov z ciest (kratších mikrosituácií, legiend, rozprávaní), rozhovorov s obyčajnými ľuďmi, vojakmi, ale aj s politikmi a ďalšími. Niektoré regióny a etniká majú v reportážach dominantnejší priestor (napr. Srbi, Kosovci a Albánci), autor sa sčasti venuje otázke chorvátsko-srbských vzťahov a Severnému Macedónsku, niektoré etniká, ako Slovinsko, obchádza, čo pravdepodobne súvisí s autorovými preferenciami a poznaním prostredia. Bán ponúka vyvážený vhľad cez optiku zainteresovaných národov.

Pri prezentovaní a formulovaní rôznych pohľadov na dianie minulé, súčasné a aj budúce v bývalej Juhoslovanskej republike otvára priestor všetkým stranám, snaží sa zaujať neutrálny, stoický postoj, od ktorého sa odkláňa pod tlakom prežitého len zriedkavo. Dbá na to, aby predstavil povahu a historické pozadie miestnych, sprehľadňuje genézu krviprelievania v občianskych vojnách, nazerá na súčasnosť a upozorňuje na problematiku migrácie. Pri zachytávaní príbehov sa typicky bánovsky časopriestorovo stráca, prelína opisy či rozprávačské línie, čo čitateľovi, ktorý nepozná regionálne a historické súvislosti, môže navodiť zmätok.

Jazyk knihy je investigatívny, publicisticky vyzretý a autor dokáže aj pri sugestívnych opisoch  poetikou jazyka vyvolať úsmev. „Štyridsaťročný šejch Shehu, Albánec narodený na chorvátskej Istrii, sedí v rohu miestnosti na vyvýšenom mieste. Bratia mu s bezvýhradnou úctou doslova visia pohľadom na perách. Čokoľvek vysloví, je sväté. Pôsobí tak trochu dojmom, že Pánboh k nemu občas zájde na konzultácie.“ (s. 119)

Kniha Trochu oheň, trochu ľad je autentickým svedectvom, odhaľuje Balkán v jeho horkokrvnosti, pestrosti, ale aj v mrazivých zverstvách vojnových časov. Andrej Bán Balkán pozná a rozumie mu, a to učí aj svojich čitateľov – porozumieť a spoznať rozpálenú balkánsku krv.

V roku 2018 priniesla historička Historického ústavu SAV Marína Zavacká  autentické svedectvo dokumentárnych zápiskov ľudáckym režimom väznenej Márie Janšákovej s podrobným komentárom v knihe Ľudácka prevýchova. Tematicky na obdobie „problémových“ moderných dejín Slovenska nadväzuje mladý tvorivý historik Anton Hruboň v knižnej publikácii Ľudácka čítanka. Kniha prostredníctvom autentických dobových textov ponúka nový uhol pohľadu na Slovenský štát. Na to autorovi poslúžila antológia 31 vybraných textov (prejavy, básnické pásma, publicistické články najmä z politického denníka Slovák, archívne dokumenty, žurnalistické príspevky). Autor tak volí stratégiu nazerania na históriu prostredníctvom jazyka politiky.

Cieľom politického jazyka je persuazívnosť: snaha presvedčiť poslucháčov, čitateľov o správnosti vlastných politických postojov, názorov a rozhodnutí, a tak usmerniť ich budúce konanie, ktoré sa bude stotožňovať s myšlienkami, postojmi a riešeniami politickej moci. Hruboň publikáciou upozorňuje na to, že aj keď režim ako taký padne, resp. zanikne, štruktúra politického jazyka zostáva, „pretrváva ako kultúrny kód, konzervuje vzorce politického správania a myslenia v súlade s naučenými šablónami a v akomsi umelom spánku čaká na svoju príležitosť za vhodných spoločensko-politických podmienok vrátiť sa späť na scénu a v rovnakej, prípadne kozmeticky pozmenenej podobe povstať z politickej kómy“. (s. 12)

Texty knihy pochádzajú z archívnych prameňov a historickej tlače, tematicky sú rozčlenené do ôsmich kapitol. Vhodne im predchádzajú komentáre historika interpretujúce kontext a širšie historické súvislosti. Vybrané výpovede v jednotlivých textoch podrobnejšie autor dopĺňa, komentuje v poznámkach pod čiarou, nevstupuje do autenticity textu z dôvodu zachovania jeho vierohodnosti (texty sa prezentujú v pôvodnom znení bez úprav, prítomný je aj súdobý pravopis).

Texty v Ľudáckej čítanke predstavujú obraz myšlienkového sveta ľudáckeho režimu, jeho heroické predstavy a mýty o Slovensku, podsúvajúce ľudácku ideológiu a budujúce kult osobnosti (Tiso, Tuka, Hlinka). Nedá sa v nich nevšimnúť si dobový vplyv nemeckej propagandy, ako aj jej epigónstvo. Kritickému čitateľovi (autor sám v úvode apeluje na kritického čitateľa) súbor zvolených textov približuje silu ľudáckeho systému, ale aj metódy režimovej propagandy. Dôkazom je aj množstvo kultúrnych osobností, ktoré jej podľahli a osvojili si jej praktiky (intelektuál Tido Gašpar, básnik Valentín Beniak, františkánsky mních a predstaviteľ katolíckej moderny Rudolf  Dilong). Ľudácka čítanka je knihou, ktorá nenecháva dobové režimové texty minulosti, pretože tuší, že jej jazyk je v spoločnosti stále prítomný.

Tematika dejín holokaustu je v literatúre neustále prítomná, jej autori sa však snažia prinášať nové poznatky a výskumné zistenia. Holokaust je štátom riadená genocída Židov, ktorá mimoriadne tragicky zasiahla európske a svetové dejiny. V širšom zmysle je termínom holokaust označený aj systém táborov a väzníc. Verejnosti sú známe koncentračné tábory v Osvienčime či Treblinke, oveľa menej sa hovorí o dobre stráženom nacistickom tajomstve – vyhladzovacom tábore Sobibor, ktorý sa nachádzal štyri kilometre od rovnako pomenovanej dediny. Tábor Sobibor má špecifický význam pre Slovensko, pretože v jeho útrobách prišlo o život najviac zavraždených Židov, deportovaných z nášho územia. V roku 2019 vyšla publikácia Tábor smrti Sobibor. Dejiny a odkaz pod hlavičkou editorov Jána Hlavinku a Petra Salnera. Kniha je pozoruhodná tým, že predstavuje výstup z medzinárodnej konferencie pri príležitosti 75. výročia väzenského povstania (14. október 1943) a nasledujúceho zničenia tábora, a je výsledkom spolupráce historikov a etnológov. Jej autori sú poprednými vedecko-výskumnými pracovníkmi univerzít nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Publikácia má osem kapitol, ktoré sa komplexne a do hĺbky venujú problematike sobiborského holokaustu prostredníctvom čiastkových tém, ako sú dejiny tábora, operácia Reinhard, profily páchateľov zločinov (individuálneho a skupinového charakteru), súdne procesy sobiborských zločincov a reminiscencie pamätníkov, ale aktuálne aj  reflexii holokaustu v našom prostredí či analýze fenoménu hromadiacich sa konšpiračných teórií. Jednotlivé príspevky  majú odborný charakter, autori pracujú s výskumnými dátami a opierajú sa o odbornú literatúru.

Hoci má vedecký charakter a jej prvotnou komunikačnou funkciou je sprostredkovať informácie na vedeckom fóre, jazyk jednotlivých príspevkov má silný popularizačný ráz, čím sa monografia výrazne približuje širšiemu spektru čitateľského publika. Tematika vyhladzovacieho tábora Sobibor bola v slovenskej historiografii na okraji záujmu, čo pravdepodobne súvisí s náročnosťou skúmania, keďže nacisti po väzenskej vzbure v roku 1943 tábor zrovnali so zemou, čím cielene zahladili všetky stopy jeho existencie. Monografia Tábor smrti Sobibor prináša podrobnú správu o jednom z nacistických ohnísk, kde boli spáchané najväčšie zločiny proti ľudskosti na židovských životoch. Autori záverečnej kapitoly Peter Salner a Zuzana Panczová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV  navyše analyzujú súčasnú reflexie holokaustu vrátane nebezpečných konšpiračných teórií postavených na jeho popieraní.

Mimoriadne zaujímavá v slovenskom historickom výskumnom kontexte je minuloročná kniha historika Jakuba Drábika Fašizmus. Publikácia predstavuje vedeckú monografiu, ktorá prináša vyčerpávajúci pohľad na fašistickú ideológiu. Drábik patrí k historikom tzv. „nového konsenzu“, pričom pri definícii fašizmu vychádza z teórie svojho oxfordského školiteľa prof. Rogera Griffina a nadväzuje na ňu. Najdôležitejším cieľom publikácie „je vysvetliť, prečo fašizmus vznikol, prečo mu podľahlo také obrovské množstvo ľudí a prečo vyústil do jednej z najväčších katastrof v ľudských dejinách“ (s. 18). Hlavnou výskumnou metódou, o ktorú sa opiera, je analýza prejavov a textov publikácií samotných fašistov. Zameriava sa na rôzne aspekty fašizmu, pričom ich analyzuje z viacerých uhlov pohľadu. Sleduje vznik fašizmu, metódy, vplyvy a podmienky jeho rozmachu najmä v krajinách (Taliansko a Nemecko), kde sa dostal k moci prostredníctvom slobodných volieb. Pomocou komparácie atomizuje špecifiká fašistickej ideológie v jednotlivých štátoch (Taliansko, Nemecko, Spojené kráľovstvo, Československo).

Tematicky je monografia rozdelená do troch okruhov. V prvom sa zameriava  na analýzu fašizmu, v druhom sa venuje jednotlivým fašistickým režimom a posledný okruh sa venuje fašizmu po 2. svetovej vojne. Aj keď ide o fundovanú publikáciu odborného charakteru, v ktorej sa autor opiera o významné množstvo relevantných zdrojov, jazyk monografie je zrozumiteľný širokej verejnosti, prihovára sa čitateľom jasne aj prostredníctvom príkladov a paralel so súčasnosťou (najmä v súvislosti s parlamentnou stranou Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko).

Kniha Fašizmus je príliš komplexná a dobrá na to, aby rezonovala iba v česko-slovenskom prostredí, pokojne si preto môže dovoliť mať aj európske ambície. Pozoruhodná je nielen hutnosťou a kvalitnou výskumnou prácou, ale aj apelom, ktorý je v nej neustále prítomný. Fašizmus „Je totiž ako herpes – jeho vírus môžeme mať v tele, ale nikdy neprepukne, ak je náš imunitný systém v poriadku. Ak je však oslabený – ako demokracia dnes – herpes prepukne.“ (s. 566)  

Literatúra faktu roku 2019 sa vyznačuje autentickosťou, autori sa snažia prinášať nové témy a pohľady na minulosť, usilujú sa osloviť čitateľa cez prizmu hodnovernosti a odbornosti. Vracajú sa najmä do histórie obdobia slovenského štátu, dejín holokaustu, k novembrovému a ponovembrovému dianiu. Zaujali najmä mladí historici, ktorí slovenský historický výskum dostávajú na svetovú úroveň. Tam, kde je prítomný disciplinovaný a kontinuálny vedecký výskum, sa snažia autori texty popularizovať, čo sa im aj vcelku darí. No úsilie spojiť literárnosť na jednej strane a vedeckosť na strane druhej, neprestane byť výzvou ani pre rok 2020.

PhDr. Mgr. Jana Kičura Sokolová, PhD. (1981)

Vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. Odborne sa venuje vývinu syntaxe v ranej ontogenéze dieťaťa a štylistike.

Foto: archív autorky