Love story z 50. rokov

Adolf Lachkovič: Autobusová romanca

Bratislava, CCW 2005

  Priznám sa, že keď sa mi dostala do rúk táto kniha, o Adolfovi Lachkovičovi som nevedel vôbec nič. Nie je to nič zvláštne, pretože autor narodený v roku 1931, ktorý sa podstatnú časť svojho života pohyboval okolo filmu (asistent réžie, pomocný režisér, druhý režisér, režisér dabingu), svoju prvú prózu (Bozkal som sochu) vydal až v roku 1992. Po nej nasledovali ďalšie a recenzovaná próza je už jeho piatym dielom. Ide zrejme o ten typ tvorcu, ktorého k sústavnejšiemu písaniu priviedol až odchod do dôchodku.

  Novela Autobusová romanca – ako naznačuje sám názov – je love story s ambíciou zaútočiť predovšetkým na emotívnu stránku čitateľovej osobnosti. Ľúbostný príbeh s autobiografickými črtami (o autobiografickosti hovorí propagačný text na chrbte väzby, ale možno ju odvodiť aj porovnaním životopisných údajov prozaika a reálií v diele) je však značne sterilný, alebo – ak chcete – až príliš cudný. V podstate sa tu iba opisujú pocity a city hádam aj na 50. roky 20. storočia dosť naivného mladého muža po základnej vojenskej službe, ktorý v autobuse stretne dievča, nechá sa ním očariť, zaľúbi sa doň. Niekoľkokrát sa s ním stretne, dva razy spolu navštívia operu, vymenia si knižky na čítanie... Prv, než jej dokáže vyznať lásku, sú jeho túžby sklamané, pretože milovaná mu oznámi, že má chlapca – a tak náš Miki prežíva bolesť a sklamanie. A to je vlastne všetko. Autorovmu rozprávaniu (v 2. osobe singuláru) chýba hlbšia, dramatickejšia zápletka, a tak akoby len v literárnej forme sprostredkúval istú skúsenosť, na akú sa však takmer každý pamätá z vlastnej mladosti. A. Lachkovič si zrejme uvedomoval, že jeho príbeh sám osebe je dosť plochý, preto sa ho usiloval ozvláštniť vsuvkami (formálne vydelenými kurzívou) do priamočiarej dejovej línie, a to v podobe rozhovorov Valérie (asi) s priateľkou o Mikim, dvoma či troma listami, krátkymi ukážkami z denníkových zápiskov. Urobil to vcelku umne, ale veľa sa tým zachrániť nedalo. Skutočnosť, že obdobie, v ktorom protagonista prežíva svoje citové vzplanutie, bolo z hľadiska spoločenského vývinu veľmi dramatické, často fatálne zasahovalo do ľudských osudov, je tu len veľmi placho naznačená. Niektorých motívov akoby sa autor zľakol. Alebo nám nimi chcel povedať iba to, že láska kvitne v každom čase?    

  K dobru tejto knihy treba pripísať tri veci: 1. Dá sa prečítať do konca, pretože jej tvorca odhadol správnu mieru rozsahu, 2. Prozaik je veľmi precízny štylista, evidentne ovláda pravidlá mikro- i makrokompozície, funkčne dokáže využiť nárečové prvky, 3. Dielo nie je až takým gýčom, aký sľubuje sladkastá ilustrácie na väzbe.

Igor Hochel