Vyhľadávanie
Berúc do rúk všetky knihy od spisovateľa Antona Rákaya, mám pred sebou jeho milú tvár, keď sme sa stretli na knižnej besede v malom meste na východe Slovenska. Bolo to po tom, ako mu vyšla ďalšia z kníh Podaj ruku smrti. Neskôr sme si vymenili niekoľko listov, v ktorých mi poskytol i medicínske rady, a aj keď sa nám už nepodarilo stretnúť, rada som si prečítala každú jeho knihu. Tie sú predovšetkým o empírii nielen z lekárskej praxe, ale aj zo života. Poznal vnútro duše a bol i altruistom, napriek tomu, že ako lekár iste prežil zložité situácie. V jeho dielach nechýbajú výroky z iných prác autorov, filozofov vhodne dopĺňajúce atmosféru pri čítaní. Dá sa tiež povedať, že Rákayove prózy sú žriedlom múdrosti, podnecujú myslenie, dá sa k nim vrátiť, ale predovšetkým sú dôkazom toho, že ľudskosť, etika, viera a svedomie majú svoje miesto aj v dnešnej rozvrstvenej spoločnosti.
Anton Rákay sa narodil 15. mája 1925 vo Vrbovom, kde aj absolvoval základnú školu, a potom pokračoval na gymnáziu v Malackách. Študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a po skončení pôsobil ako lekár pneumoftizeológ v sanatóriu vo Vysokých Tatrách. V období normalizácie ho pre politické postoje poslali do predčasného dôchodku. Napísal viac ako päťdesiat vedeckých odborných prác z oblasti medicíny. Až neskôr sa začal venovať umeleckej tvorbe, ktorá zahŕňa veľa tém z jeho profesie. Debutoval románom Tabu (1991). Zomrel v júli v roku 2013 a tento rok v máji by oslávil 90. narodeniny.
Už v prvom románe nastoľuje problematiku lekárskej etiky – opisuje tu príbeh onkologicky chorého pacienta, ktorému lekár oznamuje diagnózu. Príbeh samotný je však aj o dôležitosti pravdy v živote, tá sa stáva v medziľudských vzťahoch tabu. V ďalšom románe Koniec sezóny v raji (1994) je vyrozprávaný príbeh vzťahu starnúceho muža k mladšej žene. Nešťastnou náhodou zabije pri autonehode svoju dcéru a ešte nenarodeného vnuka. Manželka mu to nedokáže odpustiť, tak ho opustí a nakoniec stráca aj prácu lekára. Mladá sestrička je pre neho novou nádejou, že život môže pokračovať. V nasledujúcom románe Dvojitá stredová čiara (1994) rozpráva príbeh dvoch priateľov, ktorých kamarátsky vzťah naruší láska k tej istej žene. Z lekárskeho prostredia vysokohorského sanatória tematicky čerpá román Tiché biele steny (1995). Zatmenie hviezd (1997) zachytáva boj osamoteného detského lekára proti chemickému koncernu, ktorého rakovinotvorné emisie ohrozujú zdravie detí. Istým spôsobom literárne i morálne prelomovým dielom je Podaj ruku smrti (1998). Kniha hovorí o človeku, ktorému oznámili smrteľnú diagnózu a následne sa rozhoduje o eutanázii. Vážnemu rozhodnutiu predchádzajú rozhovory s kolegami, spomienky na udalosti a sugestívne tvrdenia. Podľa môjho názoru je tento román prierezový, polemický, autor pristupuje k téme citlivo a zovšadiaľ je zrejmá jeho skúsenosť s lekárskou realitou, ale aj dobrá znalosť ľudskej psychiky. V roku 2000 nasledovali knihy, v ktorých posunul hranice etiky o kúsok dopredu, ako Žiť budeš ďalej s problematikou transplantácie ľudských orgánov, kde nechýba zaujímavý príbeh, láska, napätie, a dielo Pandoka. V novele Ženská záležitosť (2001) sa žena a lekárka rozhoduje, či si nechá nemanželské dieťa, pričom sama veľakrát bojuje o život svojich pacientov uprostred existenčne náročných podmienok rómskeho etnika. Z lekárskeho prostredia čerpá aj dielo Zákon prežitia (2003), kde autor opisuje príbeh vidieckeho lekára – gynekológa, ktorý sa snaží hľadať súvislosti medzi početnými zhubnými ochoreniami prsníka a používaním kozmetických prípravkov. V príbehu opäť nechýba láska a zložité medziľudské vzťahy. Román Dlhá cesta (2005) nazerá viac do života rómskeho etnika, kde stojí v popredí príbeh lásky lekára a mladej Rómky a v pozadí situácie súvisiace s nedobrovoľnou sterilizáciou, ktoré v minulosti riešili aj inštitúcie EÚ. Anton Rákay v nasledujúcich dielach ostáva verný etickým otázkam, ako je to napríklad v románe Hriech (2005), kde opisuje vzťah bezdetnej lekárky na onkologickom oddelení a kňaza viazaného štatútom celibátu, v románe Hranice zla (2008) píše o osude utečencov v pohraničnej dedine, pričom zdôrazňuje potrebu ľudskosti, keďže v súčasnosti dominuje bojovnosť a fanatizmus. V poradí trinásty román Základný inštinkt (2008) zachytáva príbeh manželov Adriany a Braňa a problematiku umelého prerušenia tehotenstva, asistovanej reprodukcie a náhradného rodičovstva. Odlišnejšie od predošlých v zmysle pridania historickej hodnoty a určitej dramatickosti sú posledné Rákayove diela – román Nenáviď blížneho svojho (2009) a zbierka poviedok Ešte sa stretneme (2011), v ktorých opisuje príbehy ľudí počas druhej svetovej vojny, ale stále ostávajú v povedomí aj tabuizované témy, ako eutanázia, transplantácia orgánov, nechýbajú otázky viery a svedomia, dôležitých rozhodnutí, hranice ľudskosti, lekárska etika a pod. Rákay napísal aj niekoľko kníh pre deti a z jeho diel možno vycítiť lásku k prírode, horám, ktorými sa vedel nadchnúť a rozjímať o nich, najviac o Vysokých Tatrách. Ak čitateľ siahne po ktorejkoľvek jeho knihe, nebude sklamaný, pretože Anton Rákay patrí k autorom, ktorí v slovenskej literatúre majú svoje čestné miesto.
