Autori novej slovenskej prózy

Kol. autorov/autoriek: Poviedka 2020. Zborník najlepších poviedok 24. ročníka literárnej súťaže

Levice: KK Bagala, 2020

Kniha Poviedka 2020 vyšla v edícii Nová slovenská próza. Porota (Mária Modrovich – predsedníčka, Ivana Gibová, Dominika Moravčíková, Radovan Potočár, Pavol Rankov a Peter Šulej) posudzovala 302 súťažných textov 185 autoriek a 117 autorov, ktorých vek bol od 13 po 84 rokov a vekový priemer predstavoval číslo 27. Porota a vydavateľ udelili osem prémií a hlavnú cenu.

Timea Krekovič Beck (1993): Dve letá s Ištim

„Narodila som sa do osady. V celom dvore som bola jediné biele dieťa. Ja som ten dom milovala.“ (s.11) Začína sa výpoveď fiktívnej hrdinky z rómskej osady. Jemné metafory kontrastujú s opisom špinavého, drsného prostredia, autorka stvárňuje priam odvrátenú tvár normálneho života. Próza je vybudovaná na rozprávaní a opise, deja nie je veľa, napriek tomu je text zaujímavý, príťažlivý istou úprimnosťou a detskými výmyslami, autorka nepriamo naznačuje, že detská úprimnosť nepozná rasové a iné rozdiely.

Kompozičný princíp spočíva v stvárnení premien malého mesta po roku 1989 z pozície už dospelej epickej hrdinky, ktorá sa oblúkom vracia do detstva v osade. Do druhej časti prózy autorka vtesnala (hoci iba v náznakoch) veľa udalostí, čo text trocha pokazilo, mohla radšej udržať typológiu častí o detstve. Z textu prózy cítiť, že autorka má veľmi blízko k umeleckému slovu ako redaktorka, publicistka a prekladateľka z maďarčiny.

Matúš Benkovič (1985): Vrbina

Próza má charakter poézie. Pre zaujímavosť: tento autor získal dvakrát prémiu v súťaži Básne (KK Bagala). V texte Vrbina ide o pocitové vnímanie reality, dejom je vlastne iba cesta autom. Text (v ňom je aj takáto veta: „Deštrukcia v záujme estetiky.“ s. 37) je presýtený odbornými výrazmi a básnickými skratkami. Ide skôr o črtu než o poviedku. Autor by mal azda zostať pri písaní poézie.

Šimon Drgoňa (1992): Mohol by som byť taký ako vy

Je to výpoveď drogovo závislého, resp. bývalého užívateľa drog. Oceniť treba charakter dobrého psychologického textu s použitím 1. osoby rozprávača. V próze je však veľa lexikálnych a štylistických chýb (aj základných), čo pôsobí rušivo, ale vydavateľ v tiráži knihy uviedol, že „poviedka Mohol by som byť taký ako vy je bez korektúr na prianie autora“.

Peter Hoferica (1997): O nich

Porota udelila tejto próze hlavnú cenu. Peter Hoferica zvolil veľmi dobrú kompozíciu, v ktorej zaujímavo nahrádza dialógy a používa 2. osobu jednotného čísla. V príbehu sa výborne prelínajú stavy triezvosti a opitosti („Zdá sa ti to, alebo si opitý?“ s. 62), nevie sa, kedy ide o sen a kedy o predstavy či halucinácie. Napísal akoby psychologickú „štúdiu“ o človeku, ktorý ťažko a rozpačito vníma nové situácie a nové prostredie. „Nemáš žiadne súkromie, všetci vedia o všetkom.“ (s. 66) Autor však menej zvládol záver prózy.

Karlos Kolbas (1981): Gazda

Autor súťažil v Poviedke štyrikrát, tri razy ako finalista. Má za sebou aj debutovú knihu poviedok Všetko alebo znič a členstvo v porote Poviedka. Jeho próza Gazda je pútavá, dobre sa číta, stvárnil v nej dedinu, jej obyvateľov a ich moderný spôsob života. Zaujme kompozícia poviedky – z hlavnej línie príbehu odbočuje formou vnútorného monológu postavy rozprávača a vie sa do prúdu deja výborne vrátiť. Štýl je veľmi dobrý, funkčne oživený drsným humorom. Ak však odhliadneme od súčasných reálií, ide o prózu akoby z čias realizmu.

Daša Krištofovičová (1988): Veľká kniha debilov

Próza pôsobí ako nepodarené rozprávanie (podľa píš ako myslíš!) alebo až ako gýč. Prekážajú v nej „módne“ výrazy a novodobé klišé i dnešný slang so zbytočnými vulgarizmami. Štylizácia má štruktúru východisko + jadro, čo je pre umeleckú prózu nevhodné. Text pozostáva z krátkych až miniatúrnych príbehov, ktoré sú ideovo lacné. Možno azda uvažovať, že autorke išlo o paródiu, ale v takom prípade bolo treba text poriadne prepracovať. Takto ide o násilný experiment, ktorý nezodpovedá realite a nudí.

A. P. Zacharová (1998): Slovo na P, slovo na S

Od začiatku je v próze príjemné napätie, ktoré je prirodzené zásluhou dobrej kompozície. Autorke sa podarila výborná charakteristika a psychológia postáv, opisy, vykreslenie dvojakej tváre napohľad i podľa spôsobov slušného človeka, ktorý sa zúčastňuje na obchode a možno i podvode. „Všetko to bol obchod, po ktorom boli spokojné obe strany.“ (s. 101) Jedna z dvoch postáv – stará žena – hovorí málo, ale v západoslovenskom nárečí. Autorka zaujímavou kompozíciou vytvorila obraz narušených vzťahov troch generácií, lebo sú citovo vzdialené a nestretávajú sa. Je to clivé, ale nie sentimentálne. Z prózy cítiť, že autorka je „školená“ (vplyv ruskej realistickej literatúry priznáva). Ideovo je próza výborná – „nový“, chamtivý svet víťazí, ale trápne, nad tým slušnejším, starým. Próza je vo väčšine častí až profesionálna.

Štefan Ziegler (1947): Muchov popolník

Autor sa venuje viacerým kultúrnym aktivitám (výtvarná fotografia), píše poéziu, je členom združenia internetových autorov. Do súťaže Poviedka 2020 napísal dobrú prózu, zaujímavo skomponovanú, má svieži štýl. Skutočný čas tejto prózy – to je niekoľko hodín; čas dejový (vo forme premýšľania) – to je niekoľko rokov. „Neveselé sú dni, v ktorých stratil význam kalendár.“ (s. 121) Napínavosť deja vyplýva z psychického stavu človeka, z jeho predstáv o tom, čo bude a čo mohlo byť. Veľmi dobre sa tu prestupuje prítomnosť s minulosťou a ako leitmotív je prítomná túžba protagonistu byť spisovateľom. S tým sa prelínajú všetky osobné problémy – rodinné, partnerské. („Muchova zlosť má podobu ticha.“ s. 126) V próze sú iba dve postavy, medzi nimi je ticho a napätie, lebo vzájomne o svojich problémoch nevedia.

Svetlana Žuchová (1976): Dni matiek

„Ja mám tak rada takéto miesta, kde sú všetci šťastní,“ (s. 149) hovorí protagonistka, ktorá sa trápi pre svoju dementnú mamu. „A túto mamu mám teraz na krku, pomyslí si Tamara, hoci som sa o túto pozíciu nikomu neprosila, nikto sa ma ani nepýtal.“ (s. 157) V próze sú výborné dynamické opisy aj s istým očakávaným napätím, ktoré posúva dej. Dôležitým motívom v próze je neporiadok v byte matky a príbeh s obrazmi, ktorý dcéra rieši. Práve z jej strany je tu veľa krutosti. A tieto dejové komponenty vytvárajú zvláštne napätie a zaujímavú kompozíciu. Svetlana Žuchová – autorka štyroch prozaických kníh, prekladateľka z angličtiny a nemčiny sa vyjadrila: „A teraz som si chcela vyskúšať, či okrem hodnotenia cudzích poviedok dokážem ešte napísať niečo, čo zaujme.“ A dokázala!