Vopred vás jemne varujem, milí čitatelia, že sa nebudem sústreďovať na podrobný popis celého festivalu. Parafrázujúc výpoveď Ballu, budem radšej, keď si, moji drahí priatelia, prečítate o predstavovaní literárnych diel na festivale. Na začiatok však skúsim splniť svoju povinnosť a krátko predstavím festivalový program.
Autoriádu otvoril K. K. Bagala. Prvou udalosťou bolo slávnostné uvedenie zborníka Básne SK/CZ 2018. Diskutovali tu členovia poroty J. N. Srbová (predsedníčka), M. Haugová, E. Tomkuliaková. A. Borzič sa, bohužiaľ, debaty nemohol zúčastniť. Následne boli na pódium pozvaní laureáti Básní. Druhá časť programu zahŕňala rozhovory so slovenskými autormi, ktorí prezentovali svoje najnovšie diela (M. Vadas, P. Rankov, K. Chmel, I. Brežná, Balla). O 17.00 Jana Oľhová čítala text Jany Turzákovej, víťazky súťaže Poviedka 2018, po čom nasledovala kolotoč autorov zo zborníka Poviedka 1996 – 2016. Poslednou a pre mňa najvzácnejšou časťou bolo odovzdanie ceny René 2018 – Anasoft litera gymnazistov.
Esenciu celého festivalu nachádzame už v samotnom plagáte, ktorý promuje podujatie. Na čiernom pozadí vidíme názov festivalu – Autoriáda. V každom písmene sa skrýva množstvo priezvisk slovenských spisovateľov, a práve preto je Autoriáda sviatkom autorov, na ktorý sú pozvaní vášniví fanúšikovia literatúry.
Tak čo nám tohtoročná Autoriáda ponúkla? A aký má z toho dojem človek z krajiny polárnych medveďov? Po vstupe do Novej Cvernovky ma privítal skoro prázdny priestor. Áno, boli tam ľudia, ale väčšinou organizátori, diskutujúci a veľmi sympatickí predávajúci kníh. Obávala som sa, že to bude jedno z tých podujatí, ktoré ľudia kŕmiaci sa literatúrou robia len pre seba. Niet väčšieho omylu, ale o tom neskôr.
Predstavenie nových kníh
Moje dobrodružstvo sa začalo diskusiou medzi Jitkou N. Srbovou, Milou Haugovou a Evou Tomkuliakovou. V priebehu rozhovoru porotkyne ozrejmovali svoj výber z básní. M. Haugová sa snažila byť tým zlatým stredom medzi ostatnými porotcami. E. Tomkuliaková a J. Srbová prejavovali úplne iný prístup k tvorbe mladých súťažiacich básnikov. Prvá sa v hodnotení sústreďovala na kvalitu poézie a na „vpísavanie sa“ diel do súčasných trendov (do akej miery sú autori inovatívni). J. Srbová skúšala objaviť v básňach autorský zámer. Podľa toho, ako sa autorovi podarilo ho naplniť, hodnotila jeho dielo. Počúvajúc diskusie som si ani nevšimla, že budova sa zaplnila (pozorný čitateľ si všimne skoršej vety: „niet väčší omyl“). A tak prišiel čas na hlavných hrdinov, autorov.
Tu, milý čitateľ, nájdeš veľmi subjektívnu odbočku. Sústredím sa na dvoch spisovateľov, o ktorých som mala najväčší záujem: Ballu a Mareka Vadasa. Obaja autori vraveli o tom, ako vznikali ich zbierky a čo ich inšpirovalo. Ballova kniha Je mŕtvy vznikala tri roky. Autor trávil množstvo času v kaviarňach a ako zvedavá teta počúval o príbehoch cudzích životov, aby ich potom mohol spísať a vydať v tvare novej zbierky poviedok. A ako sám hovoril (zase mi na um prichádza porovnanie so zvedavou tetou), nemá dobrý sluch, takže čo nepočul, to si sám dohovoril. A vďaka tomu vzniklo dielo plné absurdity, na ktoré sa už veľmi teším.
Druhý autor, Marek Vadas, stretnutie s ktorým ma veľmi potešilo, vo svojej Zlej štvrti opäť berie čitateľa na cestu exotickou Afrikou. S Vadasom sa nachádzame v dobrej krčme v Duale, v blate a hline, kde sa podlaha skladá z vrchnákov od piva. Ako uviedol autor, spočiatku chcel napísať román, ale uprednostnil poviedkovú formu. Na otázku, prečo opätovne opisuje takú kultúrne vzdialenú krajinu, Vadas spolovice žartovne odpovedal, že jediným podstatným rozdielom je nižšia hygienická úroveň. Príbehy, o ktorých píše, by sa mohli odohrať všade, aj na Slovensku.
A teraz, priatelia, prejdem k tomu, čo by som označila čerešničkou na torte. Tým, že Soňa Uriková pripravila osobnú a osobitú reportáž tykajúcu sa ceny René, chcela by som k nej len dodať a vysvetliť, prečo som pravé túto časť označila za najvzácnejšiu. Niekde na začiatku som spomenula, že Autoriáda je sviatkom autorov. Cena René je výnimkou z tohto pravidla. Samozrejme, že cenu obdržal spisovateľ, ale v tejto chvíli bola výnimočne dôležitejšia samotná porota. Organizátorom sa podarilo zhromaždiť na jedno miesto mládež nadšenú z literatúry a v podstate verifikovať, do akej miery vie súčasná próza zaujať aj tínedžerov – vie! Takže, milé pani slovenčinárky, do práce! V mládeži je naša budúcnosť!
Nadväzujúc na titul tejto reportáže spomeniem, že podujatie uzatváral koncert českej skupiny Ventolin. Dúfam, že na rozdiel od lyrického subjektu v jednej z piesní, nájdete, moji milí, svoj totem, a to v tvare knihy.
Agnieszka Słowikowska
