Vyhľadávanie
Asi len máloktorému autorovi sa na poli detskej literatúry podarilo to, čo švédskej spisovateľke Astrid Lindgrenovej. Jej diela boli preložené do vyše osemdesiatich jazykov, vo švédskych knižniciach stále patria medzi najpožičiavanejšie tituly, väčšina z nich bola sfilmovaná. Len v Nemecku (ktoré je mimochodom známe svojím nebývalým obdivom k tejto severskej krajine, niekedy posmešne označovaným ako „bullerbynský syndróm“) sa predalo vyše dvadsať miliónov Lindgrenovej kníh a jej meno tu nesie takmer stovka škôl. Hoci z dôvodu postupnej digitalizácie našich knižničných fondov nie je zatiaľ možné zistiť Lindgrenovej pozíciu podľa výpožičiek v porovnaní s inými autormi, isté je, že medzi slovenskými čitateľmi je stále obľúbená. Veď Pippi Dlhá Pančucha vyšla u nás už v ôsmich vydaniach a dvoch prekladoch, vznikol o nej komiks na pokračovanie i množstvo divadelných adaptácií. Ďalšie z jej známych kníh sa k nám dostávajú v nových vydaniach (najnovšie Deti z Bullerbynu v preklade Márie Bratovej; Vydavateľstvo Slovart) a tie menej známe vychádzajú v posledných rokoch v slovenských prekladoch po prvý raz. V čom spočíva tajomstvo príťažlivosti týchto kníh? Hoci niektoré z jej titulov sa v istých ohľadoch môžu javiť zastarané, ako príklad nech nám poslúži Majster detektív Kalle Blomkvist (dnešný tínedžer je predsa len trochu iný ako Kalle a jeho priatelia) či príbehy Grétky (citeľné historické pozadie obdobia prvej svetovej vojny), Lindgrenová ako taká je vo svojich dielach nesmierne nadčasová. Väčšmi než z detstva svojich detí totiž čerpá z obdobia vlastného detstva či z detstva svojich rodičov. Jej príbehy sa odohrávajú zväčša na vidieku alebo v malom meste a zmienky o akýchkoľvek technických výdobytkoch sú viac-menej výnimočné.
Vydavateľstvo Slovart, ktoré programovo vydáva Lindgrenovej knihy (Grétka, Grétka a Betka, Bratia Levie srdce, Lotka z Huncútskej ulice, Emil z Lönnebergy a iné), v súvislosti s autorkinou poetikou uvádza, že ju charakterizuje absencia násilia. Nie je to však celkom pravda. Lindgrenovej výnimočnosť okrem iného spočíva v jej autorskej mnohorakosti. Tituly, ako Bratia Levie srdce či Mio, môj Mio na rozdiel od väčšiny jej diel odohrávajúcich sa v súdobej švédskej realite zasahujú do oblasti literárnej fantastiky. Vo svete fantázie jej hrdinovia bojujú s nepriateľmi, vyznačujúcimi sa mimoriadnou krutosťou, a neraz sú k násiliu nútení pristúpiť aj sami. V istej z kníh si dokonca jedna z detských postáv vyberie smrť dobrovoľne. Lindgrenová teda nepertraktuje len idylu bezstarostného detstva. Píše o živote. Jeho súčasťou je aj zrada, podlosť či smrť.
Hoci sa popularita toho-ktorého autora v cudzej kultúre zvykne hodnotiť najmä na základe čísel predajnosti či frekvencie výpožičiek jeho diel, tieto údaje nepredstavujú jediné relevantné meradlo. Mieru včlenenia sa do prijímajúceho prostredia možno sledovať aj na základe aktívnej recepcie, teda alúziách alebo priamom zakomponovaní nejakej súčasti pôvodného diela do nového textu.
Keď sa bližšie pozrieme na tituly, ktoré na Slovensku vznikli s ohľadom na cieľovú skupinu príbuznú s adresátom Lindgrenovej kníh, narazíme na dve zaujímavé skutočnosti. Tou prvou, hoci nie veľmi podstatnou, je fakt, že v slovenskej literatúre pre deti posledných rokov sa nám akosi „sklárovatelo.“ S malými Klárami akoby sa roztrhlo vrece. Objavila sa Futovej neDokonalá prváčka Klára, Klára so psíkom Tuláčikom, aj predškoláčka Klára, ktorej nedajú spať neodbytné mátohy, a hoci sa k dievčenským hrdinkám zo slovenských knižiek na sklonku minulého roka pridala aj štvrtáčka Johanka z malého Zapadáčika, jej obľúbenou knižnou hrdinkou nie je nik iný ako Klára Bôbiková.
Druhým, pre nás relevantnejším poznatkom, je fakt, že dve zo spomenutých dievčatiek, a teda verme, že aj ich autorky, majú k Lindgrenovej preukázateľne blízko. Prázdninové dobrodružstvá malej Kláry z pera Petry Nagyovej-Džerengovej nápadne pripomínajú veselé príhody detí z Bullerbynu. Nejde pritom o nijakú „vykrádačku“, Džerengovej sa podarilo navodiť práve tú bezstarostnú atmosféru života detí, pre ktorú sa aj v mimoliterárnom svete ujal pojem „bullerbynská idylka“. Okrem toho, Klárinou obľúbenou knihou je práve Pippi Dlhá Pančucha, rôzne príhody z nej sa v diele niekoľko ráz spomínajú. Ďalším dievčatkom, ktoré má Pippi rado, je už spomínaná Johanka autorky Tone Revajovej. Všetky tri tituly o Pippi sa vo forme ilustrácie nachádzajú v závere knihy ako „naše najobľúbenejšie veselé knihy“. Poslednou knižnou hrdinkou, ktorá vstúpila do slovenského literárneho sveta pomerne nedávno, a mala dokonca tú česť stretnúť sa s Pippi osobne, je Betka Bábiková, známejšia ako Analfabeta Negramotná. Toto literárne dieťa Jána Uličianskeho sa s knihami spočiatku príliš nekamarátilo, no po stretnutí s Pippi a ďalšími literárnymi postavami svoj vzťah k čítaniu prehodnotilo.
Autorská mnohorakosť, citlivosť na rovine štýlu, nadčasovosť, svojbytnosť detského hrdinu a dospelý ako faktor bezpečia tušený kdesi v pozadí, rozprávačský talent a nesmierne bohatstvo fantázie – to všetko z Lindgrenovej robí autorku, ktorá má čitateľom stále čo povedať aj v dnešnej dobe. To, že Pippi v poslednom čase vstupuje u nás do textov písaných pre deti, svedčí o tom, že je už v našej kultúre skutočne doma.
