Až na dno ľudskej duše

Erich Fromm (1900-1980) bol pôvodom nemecký filozof, psychológ a sociológ, žijúci a pôsobiaci ako psychoanalytik v USA. Anatómia ľudskej deštruktivity (1973) je jeho najobsiahlejším dielom, ktoré pri skúmaní fenoménu agresivity pracuje s rozsiahlymi poznatkami naprieč prírodnými a humanitnými vedami.

Ani v tomto prípade však Fromm neopúšťa ústredný filozofický motív –  otázku Čo je človek? – a tak ostáva prístupný azda každému čitateľovi. Zaujímavosťou je, že k týmto úvahám ho inšpiroval španielsky filozof M. de Unamuno, ktorý mal v roku 1936 dostatok odvahy na to, aby na akademickej pôde označil nacionalistického generála Astraya za duševného mrzáka a jeho prejav za nekrofilný. Tu kdesi, vo vzbure proti nablýskanej neľudskosti, má počiatok hlbšie pochopenie tohto fenoménu už nielen ako perverzného aktu, ale samotnej charakterovej črty.

Brueghelov obraz Triumf smrti na obálke knihy, je len predzvesťou toho, do akých sfér ľudskej existencie nám pootvára dvere. Na nich je namiesto menovky vypálené veľavravné varovanie: „Človek sa však líši od zvieraťa tým, že je vrah.“

Štruktúra tohto psychoanalyticko-filozofického diela sa podobá postupnému zostupu do siete komplikovaného kanalizačného systému, pochopiteľne so všetkým čo k tomu (zo  senzorického hľadiska) patrí. Pred zostupom si treba nasadiť vysoké gumáky a navliecť si rukavice až po lakte – hoci človek nikdy nevie, ako hlboko na zdanlivých plytčinách zapadne. Sám sa totiž stáva „sondou do ľudskej agresivity“ (ako hlása podtitul).

Ak čakáme len veľmi obsiahle analyzovanie a zdôvodňovanie dobre známeho presvedčenia o vrodenosti ľudskej agresivity, budeme, naopak, prekvapení. Fromm rozlišuje tzv. benígnu agresivitu, t. j. obrannú, tá je naozaj vrodená i nám, ľuďom, a je prirodzenou reakciou všetkého živého na ohrozenie vlastných existenčných záujmov. Jednoducho povedané, slúži k zachovaniu života. Výlučne človek sa však vyznačuje i druhou formou agresivity, tzv. malígnou, tá nemá žiadny účel – ide o uspokojenie z bezdôvodného zabíjania. Zatiaľ čo inštinktivizmus (K Lorenz) a behaviorizmus (B. F. Skinner) pristupujú k tejto problematike dogmaticky, Fromm chce ponúknuť alternatívu, ktorá umožní pochopiť toto špecifikum ľudskej psychiky komplexnejšie.

Ľudská prirodzenosť a kybernetická éra

Keď si Fromm kladie hlboko filozofickú otázku Čo je človek?, nechce špekulovať ako Heidegger či Sartre. Vo svojom psychoanalytickom prístupe uplatňuje aj sociobiologický a historický princíp, čím vedome ruší nutnosť samozrejmej väzby medzi pudom a vášňou. Jeho analýza charakterových čŕt malígnej agresivity – sadizmunekrofílie, a to jednak vo všeobecnom kontexte ľudskej existencie, ale aj na konkrétnych prípadoch (Stalin, Himmler, Hitler), je obzvlášť dôležitá pre pochopenie rafinovaných prejavov takýchto vychýlení sa od prirodzenosti, ktoré ani dnes na prvý pohľad nepostrehneme.

Za prirodzenú ľudskú črtu považuje Fromm nutkavú potrebu tvoriť zmyselspolu-podporovať život. V kybernetickej ére však rastie necitlivosť voči nuansám deštruktívnosti a prevláda skôr nekrofilná fascinácia mechanikou. Človek ochotne prijíma svoju pozíciu apendixu veľkej sústavy strojov, ktorá v konečnom dôsledku deštruuje prírodu. Ide o nepochopiteľný zvrat, obrat proti životu, ktorý ale človeku, paradoxne, poskytuje intenzívny pocit zmyslu života (idea technického pokroku). Svet postupne podlieha nekrofilizácii – premene všetkého živého na mechanické, výpočtové, digitálne.

K prirodzenosti človeka však patrí bytostná potreba zmyslu, ktorá je koniec-koncov i koreňom pôvodnej religiozity človeka. Z akej situácie vyrastá táto ľudská prirodzenosť? Sebauvedomenie je nevídanou anomáliou vo vesmíre, a to je počiatok rozpoltenosti našej existencie. Táto existenciálna situácia je spoločná všetkým, bez ohľadu na kultúru, náboženstvo, a je bytostne – tragická. Preto sa najpôvodnejšie artikulovala prostredníctvom symbolov, reči mýtov a rituálov.

Dnes to nie je inak – technika a naša slepá oddanosť je výrazom tejto najpôvodnejšej existenciálnej tragiky človeka. Jej motívom je hľadanie vnútornej jednoty, hojivého scelenia bytosti. K tomu pomáhajú človeku rôzne orientačné rámce (výklady sveta), pôsobiace útešným psychologickým efektom. Tu korení hrozba náklonnosti k rôznym ideológiám, ktoré napokon život umŕtvujú. Psychologický efekt je naoko pre samotné indivíduum priaznivý – totiž v podobe čírej funkcie systému už človeka neťaží otázka vlastnej vôle a identity. Tie sú pohltené ideálmi výkonnosti a efektivity, v rámci ktorých každý môže ľahko dosiahnuť pocit výnimočnosti a zmysluplnosti vlastnej existencie, a to bez nutnosti úmorného hľadania otázok. Práve tu sa ukazuje, že krutosť a deštruktívnosť nie sú inštinktívne, ale korenia v totalite ľudskej existencie.

Aj Hitler bol „len“ človekom...?

Fromm vďačí Freudovi za revolučné odhalenie dynamiky nevedomia, avšak kriticky sa vymedzuje voči jeho redukcionistickej teórii libida. Deštruktivita, agresivita nie sú podmienené pudovo, ale spoločensky. Svoj počiatok majú tieto potenciálne charakterové črty už v 5. a 4. storočí p. n. l., kedy mýtus pomaly ustupoval prudkému rozvoju civilizácie.

Na niekoľkých klinických prípadoch Fromm predstavuje prejavy zmrzačení psychiky – sadizmus, nekrofília a ich činné prejavy sú pre čitateľa skutočne emocionálne náročným materiálom. Ukazuje sa však to, aký komplexný je vlastne problém vzťahu medzi prostredím a charakterom človeka.

Pri analýzach Stalina, Himmlera a Hitlera vidíme trochu nečakanú vrstvu týchto osobností – Fromm ich totiž zasadzuje práve do rámca pôvodnej existenciálnej situácie a bez toho, aby sa snažil o ospravedlnenie ich činov či vyvinenie, nám ukazuje neočakávané zákutia psychiky. Značným prínosom je autorove rozšírenie tradičného chápania nekrofílie (čítanie reálnych prípadov nie je pre citlivé povahy) na črtu charakteru človeka.

Trh ako pôvodca nového charakterového typu

Azda najzaujímavejšie sú práve úvahy o súvislostiach medzi nekrofilným charakterom a uctievaním techniky, ktorá sa stáva náhradou živého záujmu o samotný život. Vystupuje tu aj nový typ človeka (keďže sociálno-ekonomické podmienky sa v našej prítomnosti radikálne zmenili), tzv. trhový charakter. Preň sa všetko stáva čírou komoditou, jeho telo je najcennejším aktívom na trhu. Pre vášnivosť tohto nekrofilného charakteru je príznačné, že „smrť už nesymbolizujú nepríjemne zapáchajúce výkaly alebo mŕtvoly. Jej symbolmi sú teraz čisté, nablýskané stroje. Ľudí nepriťahujú smradľavé záchody, ale konštrukcie z hliníka a skla. Spoza tejto antiseptickej fasády však stále viac presvitá realita. Človek v mene pokroku mení svet na zapáchajúce a jedovaté miesto (a toto nie je symbolický opis).“

Vedecký štýl premýšľania sa pretavil do akejsi epidémie zasahujúcej najmä mestskú populáciu. Fromm však nekráča na tradičných filozofických cestičkách ohovárania vedy – správne prízvukuje, že tie najväčšie vedecké kapacity vo fyzike (Einstein, Bohr, Schrödinger) takáto jednostranná deformácia nepostihla, práve naopak – majú vyostrený biofilný cit pre vnímanie celkovej súvislosti krehkého života. Prečo? Lebo je rozdiel medzi hlbokým intelektuálnym záujmom o svet, ktorý vyrastá z vášnivej lásky k Životu a jeho neuchopiteľnosti, a tzv. konzumentským intelektualizmom, zaujatým len spásaním výsledkov bádania, tvorenia. Potom niet divu, že jediné, čo tento typ ľudí priťahuje, sú principiálne „výkaly“, pretože to je jediný bezprostredný produkt odrážajúci ich umŕtvenú bytostnú otázku. Lenže láska k životu nemôže byť nikdy úplne mŕtva.

Zarathustra na obzore?

Niektoré Frommove úvahy sú znepokojujúce, najmä keď si neuvedomuje nebezpečnosť svojich povzdychov nad obmedzenými kompetenciami psychoanalytikov – veď je také jednoduché politicky i sociálne zneužiť medicínske umenia! Tiež je vhodné pripomenúť, že najnovšie výskumy ukázali, že zrejme aj u šimpanzov naozaj existuje vojna ako dlhodobo plánovaný nástroj riešenia určitých konfliktov.

A predsa, tento autorov pokus o nájdenie alternatívneho pochopenia deštruktívnosti človeka odhalil, že rastúca miera civilizovanosti, konkrétne spoločensko-ekonomické podmienky, pre ktoré je charakteristické vykorisťovanie a manipulácia, nielen že šíria v ľudskom živote pocit nudy, banálnosti a triviálnosti, ale robia z ľudskej bytosti duševného mrzáka.

Podstatným posolstvom tejto sondy do ľudskej duše, a v tom sa Fromm zhoduje s Friedrichom Nietzschem, je fakt, že riešenie existuje – uvedomiť si skutočnú mieru všetkých vecí a vnímať, že najvyššou hodnotou je život sám. Milovať život nadovšetko.

Racionálna viera v kruhový princíp vývoja človeka je pre Fromma základom prirodzeného vhľadu, že láska, viera a rozum sa vôbec nemusia vylučovať. „Situácia dnešného ľudstva je príliš vážna, aby nám dovoľovala počúvať demagógov – prinajmenej nie tých, ktorých láka ničenie –, či dokonca vodcov, ktorí používajú len svoj mozog, no ich srdce je zatvrdené. Kritické a radikálne myslenie prinesie ovocie len vtedy, keď sa zmieša s najcennejšou vlastnosťou, ktorou je človek obdarený – láskou k životu.“

 

Foto Lenka Macsaliová