Vyhľadávanie
Hoci bol ovplyvnený tvorbou beatnikov, ostal svojbytný, netypický. Ako umelec, básnik a výtvarník, vydavateľ a kníhkupec sústredil všetku svoju energiu, aby verejnosti sprostredkoval rôzne jazyky a slobodný spôsob umeleckého vyjadrenia. Legendárny Lawrence Ferlinghetti zomrel vo veku nedožitých 102 rokov 22. februára 2021.
San Francisco leží na západnom pobreží USA, približne v rovnakej zemepisnej šírke ako Neapol, má špecifickú polohu – rozprestiera sa v polkruhu zálivu konfrontované s masou Pacifického oceánu – aj preto je tu počasie premenlivejšie a často chladnejšie ako inde v Kalifornii. Miestni to radi ilustrujú anekdotou o Markovi Twainovi, ktorý vyhlásil, že tu prežil svoje najchladnejšie leto. San Francisco sa stalo osudovým pre literárnu kariéru Marka Twaina, no popri ňom sa v literárnych kruhoch spája aj s inými vzájomne prepojenými kultúrnymi fenoménmi: sanfranciskou básnickou renesanciou a beatnickým hnutím. Lawrence Ferlinghetti, ktorý sa do San Francisca začiatkom 50. rokov presťahoval, je spojovacím článkom medzi oboma kultúrnymi situáciami. Vydavateľský a marketingový projekt, ktorý založil a pomenoval po slávnom filme Charlesa Chaplina City Lights, stojí za zviditeľnením tvorby beatnikov aj mimo okruhu ich vlastných literárnych priateľov.
Slávna udalosť
San Francisco bolo v polovici minulého storočia miestom inšpirácie, ale aj priestorom pre vyjadrenie umeleckej rebélie voči americkému strednoprúdovému konformizmu a vládnemu konzervativizmu. 7. októbra 1955 sa na čítaní poézie organizovanom v známej Six Gallery stretli básnici z východného pobrežia Allen Ginsberg a Gregory Corso s básnikmi Philipom Lamantia, Philipom Whalenom a Gary Snyderom zo západného pobrežia. Úvod patril uznávanému sanfranciskému predstaviteľovi staršej generácie Kennethovi Rexrothovi. Počas večera zaznelo po prvýkrát Ginsbergovo Kvílenie, víno priniesol Jack Kerouac a v obecenstve sedel Lawrence Ferlinghetti – básnik, maliar, vydavateľ a kníhkupec. Touto udalosťou sa spečatil vznik národného umeleckého hnutia, ktoré rozvrstvilo, umelecky revitalizovalo a otvorilo kánon americkej literatúry: beatnickej literatúry.
Ako píše Ann Charters v The Portable Beat Reader (Penguin Books, 1992): „(Po čítaní) bol Ferlinghetti taký nadšený, že Ginsbergovi poslal rovnakú správu ako pred storočím Emerson Whitmanovi: ,Zdravím Vás na začiatku veľkej kariéry. Kedy od Vás dostanem rukopis?’“ (s. 231) To, čo nasledovalo, je z pohľadu literárnej histórie už legendou: Literárnu udalosť v Six Gallery vyhodnotil Ferlinghetti ako moment, keď „poézia prenikla do priestoru mesta“. (tamže, 228) Pochopil význam Ginsbergovej básne: jej kvílivý hlas bol hlasom mladej generácie, ktorá sa vymedzila voči normalizovanej, usporiadanej spoločnosti povojnových Spojených štátov amerických.
V dobe, keď bola akákoľvek inakosť, odlišná od oficiálneho modelu americkej kultúrnej identity, vytláčaná na okraj, Ginsbergov básnický hlas, formálne odkazujúci k poetickému hlasu Walta Whitmana, s precíznou jasnozrivosťou odlupoval vrstvy bolestnej skutočnosti, znel však hrdo a slobodne.
Očistný jazyk
Vydanie Ginsbergovej básne spôsobilo literárny škandál, Ferlinghetti však vedel, že zhabanie knihy a súdny proces môžu byť pre nakladateľstvo zároveň aj dobrou reklamou. V rozhovore s Robertom Dana v knihe Against the Grain: Interviews with Maverick American Publishers (1986) hovorí: „Bolo šťastím, že nás polícia zadržala, dostali sme tak zadarmo celonárodnú publicitu.“ (s. 94)
Súdny proces s vydavateľom knihy a jej autorom otvoril mnohé otázky súvisiace so slobodou slova, slobodou umeleckého vyjadrovania a v konečnom dôsledku otvoril možnosti publikovania iných kontroverzne prijímaných literárnych diel, ako napríklad románu D. H. Lawrencea Milenec Lady Chatterlyovej, Obratník Raka Henryho Millera či Burroughsov Nahý obed. Ferlinghetti, vedomý si nepriaznivých podmienok, ktoré mnohým beatnikom brzdili cestu k publikovaniu ich diel, poslal rukopis aj americkej únii na ochranu občianskych práv.
Na súde svedčil aj literárny kritik Mark Schorer, ktorý sa voči obvineniam, že kniha uráža verejný vkus a dobré mravy, ohradil. Explicitný jazyk umeleckého diela obhajoval jeho funkčnou náležitosťou: tým, že má „očistný spoločenský význam“. Oficiálne reprezentácie americkej kultúrnej identity v tom čase redukovali americkú mnohovrstevnosť na jednorodú, homogénnu identitu, ktorú bolo možné cenzúrou udržiavať. Publikovanie Ginsbergovej básne by sa bez Ferlinghettiho nakladateľstva nebolo stalo realitou, avšak ukázalo a aj právne potvrdilo, že „to je spoločnosť a nie básnici, ktorá je vyšinutá.“ (tamže, s. 99)
Literatúra beatnickej generácie je v americkej literárnej histórii už dávno uzavretá kapitola, avšak legendárne kníhkupectvo City Lights spolu s nakladateľstvom rovnakého mena stále stojí na nároží medzi čínskym mestom a Columbus Avenue v San Franciscu. Obchod s knihami v mäkkej väzbe Ferlinghetti založil v roku 1953 s Peterom Martinom s cieľom sprístupniť literatúru naprieč spoločenským vrstvám, „demokratizovať“ literatúru, umožniť, aby čítanie bolo prístupné kdekoľvek a komukoľvek. „Knihy v mäkkej väzbe neboli považované za knihy,“ cituje ho vo svojom článku Chloe Veltman. Ferlinghettimu sa uskutočnil sen – vytvoriť miesto, kde sa sústredil život literárnej komunity: viedol kníhkupectvo otvorené sedem dní v týždni dlho do noci, kde zákazníci s nadšením nachádzali literárne poklady, ktoré už dlho hľadali.
Ako džezový riff
Vo svojej básni Pity the Nation (2007) Ferlinghetti píše: „Poľutuj národ, ktorý nepozná iný jazyk ako ten svoj, a žiadnu inú kultúru, iba tú svoju.“ Okrem generalizujúceho významu je možné tieto verše chápať špecificky v kontexte strednoprúdovej americkej kultúry. Ako nedávno ukázalo obdobie vlády Donalda Trumpa, mnohí priemerní Američania nevidia za hranice vlastného jazyka a už vôbec nie jednorodej americkej kultúry. Ferlinghetti sústredil všetku svoju kreatívnu energiu na to, aby sprostredkoval rôzne jazyky a ich špecifikácie verejnosti – či už ako umelec, básnik a výtvarník, alebo ako vydavateľ a kníhkupec. Pretože jazyk funguje nielen ako prostriedok komunikácie, ale aj ako spôsob umeleckého vyjadrenia. Každé umelecké dielo, každá umelecká forma používa vlastný, charakteristický jazyk, ktorý prekračuje hranice bežnej lingvistickej komunikácie, vrství významy a pri recepcii umeleckého diela scitlivuje prijímateľa, ktorý jeho kód dešifruje.
Podľa Jana Zábranu, významného českého prekladateľa Ferlinghettiho poézie, je Ferlinghetti v USA skôr „známy ako významný”. Zábrana to napísal začiatkom 80. rokov minulého storočia v doslove k svojim prekladom a určite s ním možno súhlasiť, ak sa pri hodnotení významu sústredíme na tzv. kritický establishment. Ferlinghetti sa však už v počiatku svojej umeleckej kariéry vymedzil voči ustanoveným normám recepcie a akýmkoľvek, aj inovatívnym a kritickým očakávaniam.
V prvom rade si vytvoril vlastné vydavateľstvo, kde publikoval svoju prvú zbierku Obrazy zmiznutého sveta (1955), jeho druhú zbierku Lunapark v hlave (1958, česky 1962) už publikovalo vydavateľstvo New Directions, čo sám neskoršie hodnotil s prekvapením. Hoci bol ovplyvnený tvorbou beatnikov a spájalo ho s nimi rozhorčenie nad umeleckými obmedzeniami, ktoré McCarthyovský režim predstavoval, nebol typickým beatnikom. Podobne ako oni sa však inšpiroval džezovou hudbou a produktívne ju spájal s poéziou: jeho voľne rytmizovaný verš niekedy kulminuje ako džezový riff.
V oceáne večnosti...
Zdanlivá jednoduchosť jeho básní a rytmus, ktorý kopíruje kadenciu bežného prehovoru, sú z môjho pohľadu aspekty, ktoré sprístupňujú jeho texty mladým čitateľom. Russell O’Neill, ktorý píše o svojej skúsenosti s vyučovaním Ferlinghettiho poézie medzi stredoškolákmi, tvrdí: „(Ferlinghetti) je ako autor formálne disciplinovaný. Bežný hovorový jazyk sa v jeho veršoch rozoznieva spôsobom, aký žiadny iný Američan nepoužil. Jeho básne zrkadlia jednoduchosť v zložitosti.“
Je to práve zámerná jednoduchosť jazyka, ktorá u Ferlinghettiho provokuje, avšak podporená silnou vizuálnou obraznosťou otvára čitateľovi nové recepčné možnosti. Niekedy jeho obrazy katalogizujú momenty krásy, inokedy ironicky komentujú – ale stávajú sa aj spojivom so skutočnosťou, ktorá môže byť oveľa zložitejšia, než je jazyk schopný prezentovať, ako napríklad v jednej z jeho neskorších zbierok, v básni venovanej rodičom[1], zo zbierky A Far Rockaway of the Heart (1997, Far Rockaway2 môjho srdca) „v papierovom aute bez papierov / môj otec stretol moju mamu… brzdy zrazili ich pominuteľné telá k sebe naveky / teraz obývajú zadné sedadlo večnosti / kde sa ich snažím dosiahnuť a objať.“
22. februára 2021 sa Ferlinghettimu splnila aj táto predstava. Je teda možné, že ako svetlo meniace sa v San Franciscu aj on už pomaly plynie v oceáne večnosti.
…o štvrtej sa zdvihne vietor
dotkne sa
kopcov
a potom závoj svetla za súmraku
a potom ďalší poryv
keď s nocou vpláva hmla
v objatí svetla
mesto pomaly plynie
smerom k oceánu.
(Premenlivé svetlo, 2000. Zo zbierky How To Paint Sunlight, 2002 – Ako namaľovať slnečné svetlo.)
Poznámky
[1]Ferlinghettiho otec zomrel krátko predtým, ako sa Lawrence narodil. Jeho matku umiestnili v blázinci. Príbuzní vzali Lawrencea do Francúzska, kde strávil detstvo, neskôr žili na Long Islande, v New Yorku.
2 Far Rockaway je časť New Yorku situovaná na polostrove a známa najmä v lete ako miesto oddychu mladých Newyorčanov, s dobrými podmienkami na surfovanie. Začiatkom 20. storočia, keď sa Ferlinghettiho rodičia stretli, túto časť obývali prevažne chudobní Američania.
Alena Smiešková (1966)
Vyštudovala anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave, kde v súčasnosti vyučuje na katedre anglistiky a amerikanistiky. Zaoberá sa otázkami etnicity a diverzity americkej kultúry. Je autorkou monografie: Mýtus. Realita. Rozprávanie. Prípad Philip Roth (2011).
Lawrence Ferlinghetti (zľava) s Allenom Ginsbergom v Londýne v roku 1965
FOTO: Stroud/Getty Images
