Andraščíkovu poéziu, ktorá sa nám v prítomnom výbere predostiera, nie je ani zďaleka možné postihnúť na limitovanom priestore recenzie. Tá sa musí nevyhnutne obmedziť na pár neúplných postrehov, ktoré budú (dúfam) motivovať čitateľa, aby po knihe siahol sám.

Básnikov debut Brieždenie (1963) sa ešte nesie v duchu životného optimizmu, ku ktorému patrí i úsmevný nadhľad a hravá ľahkosť (ktorá bola zrejme, podobne ako už sám názov, podmienená „dobovou ideovou optikou“): „včera bola anjel, / a dnes je to mandragora / … / Prišla. / Usmial sa. / Aké divné, / včera bola mandragora / alebo / psie / zavýjanie, / a dnes je anjel“ (s. 26). V  nasledujúcich básnických knihách, ktoré vyšli pred autorovou nútenou publikačnou prestávkou – v  knihách Prísne ráno (1965), Rekviem za živým (1967) a  Zaklínanie (1967) – sa Andraščík čoraz hlbšie ponára do determinánt povahy človeka, obnažuje ho, zviditeľňuje to individuálne v absolútnych spoločenských súvislostiach a  to spoločenské v  absolútnych individuálnych súvislostiach. Podstatou, zmyslom poézie je tu nabádanie na absolútnu mravnú čistotu vo vzťahu človeka k človeku i v jeho vzťahu k  prírode a  prirodzenej / prírodnej duchovnosti v  situácii (existenciálneho) ohrozenia a  odcudzenia jednotlivca: „Noc. / Každý deň noc, / noc čo noc noc. / Celú noc kráča so svo­jou / smrťou“ (s. 61). Z osobitostí tvaru spomeniem najmä veľmi pôsobivý eufonický voľný verš, v  pozadí ktorého počuť ozveny náznakov metrických impulzov a ktorý až magicky (A. vyjadrenie má často blízko k rozprávke, zaklínadlu či modlitbe), esteticky mimoriadne účinne pracuje s opakovaniami, kvantitou a veršovou dĺžkou: „Elegáni zabávajú Európu, / spievajú šlágre Európe o Európe, / ó, Európa / … / a moja mama, ona, moja mama, / napriek štátnemu úsiliu o spravodlivosť / ešte smutná, utrápená, / v pustom poli švábku kope“ (s. 36).

Zo zbierok, ktoré básnikovi vychádzajú po publikačnej prestávke – Úpenlivé ruky (1985) a Svetadiel Tabu (1990) – etické posolstvo nemizne, no tvarovo báseň prechádza, ako píše J. Zambor v doslove, „od relatívnej zložitosti […] k umelecky vykryštalizovanej, výraznej a myš­lienkovo obsažnej elementárnej, jiménezovskej ‚nahej’ poézii“ (s. 214). Výber uzatvára blok básní z posledného autorovho tvorivého obdobia a fundovaná záverečná štúdia editora.

Začítať sa dnes do poézie Františka Andraščíka je ako objaviť celkom novú poéziu; poéziu skrytú, tajnú, magickú, hlbokú, eticky a esteticky presnú. Toto je skutočne knižka, ktorú by každý čo ako letmý záujemca o poéziu a človeka mal mať.