Keď roku 2009 v knižnej edícii vydavateľstva F. R. & G. vyšli Listové tajomstvá Jozefa Mihalkoviča, Dana Podracká písala o autorovom boji proti „strate schopnosti hovoriť a písať, s ktorými sa vytráca určitý druh vedenia o ľud­skej existencii, dokonca o samotnej ľudskosti človeka“. Kým v tejto „jednotke“ Mihalkovič „spomalene zhmotňoval básnickú predstavu expressis verbis“, „dvojka“, teda Listové tajomstvá II z roku 2012, je sympatickým príspevkom k téme prekladu umeleckej literatúry. Neprináša samoúčelné ospevovanie ani vzdušnozámkové krasorečnenie. A predsa nik nepochybuje o autentickom dialógu básnika s textom iného básnika, o ich vzájomnom prestupovaní, interakcii, interferenciách a výslednom skvoste v podobe „básnické­ho prekladu ako umenia“. Tú poslednú citáciu si požičiavam z doslovu Jána Zambora Na okraj prekladov Jozefa Mihalkoviča – rovnako ako tézu o Mihalkovičovom „predstavovaní vynikajúcej poézie bez akýchkoľvek príznakov konvenčnosti“. Ja vám tu úplne konvenčne vravím, že Listové tajomstvá II majú štyri kapitoly a prvou z nich sú Preklady a perexy, kam sa dostali dobrodružne žijúci Rimbaud, samotárka Dickinsonová, geniálny fyzik Cros, Rimbaudov súpútnik Verlaine, zvestovateľ modernej poézie Apollinaire, nemecký klasik Goethe aj nezabudnuteľný Rilke. Konvenčne a hádam aj prvoplánovo upozorňujem aj na druhú kapitolu Básní s dedikáciou súvisiacou s prekladaním a tretiu kapitolu Esejí, recenzií a glos o zahraničných spisovateľoch a o prekla­de. A popritom sa priznávam k dôvodu, prečo ma vlastne kniha tak potešila: vyvolala vo mne nostalgiu za obdobím, keď som vyberala poéziu do rozhlasových päťminútoviek. Vtedy bol ideálny čas na Desnosa, Williamsa i na povestných Mihalkovičových Francúzov. Čas objavovať aj sa potichu tešiť. Keď sa rozhodnete odhaľovať Listové tajomstvá II, je možné, že do takého času vstúpite aj vy.