Na obálke je olejová maľba Šesť kúpajúcich sa ovečiek, v knihe básne hľadajúce ticho, „ktoré by si neprekričal, no nedá sa vylúčiť, že ono hľadá teba“. Mňa si pocit (z knihy) Akoby niekto nahlas mlčal (Petrus 2013) našiel v októbrový nedeľný večer. Nepodľahnite, prosím, mylnému dojmu, že som čítanie zbierky Roba Bielika špeciálne imidžovo zladila s dátumom, časom, tlmeným osvetlením a prepiato melancholickou náladou. Pamätám si totiž aj paralelné momenty v podobe zapnutej telky s Mission: Impossible 4, žartovného smskovania s kamarátkou a citovo podfarbeného telefonátu s niekým, kto čaká „na slnko, pod ktorým telo nevrhne tieň“. Ak však onen večer oškrabem od sprievodných vnemov privátneho, ak nie rovno banálneho charakteru, zostane koncízny dojem z čítania textov, ktoré skrývajú zenový pokoj, skepsu so štipkou humoru, aj vážne reflexie nášho odchádzania. Premýšľala som o nich aj v iný októbrový večer, tentoraz piatkový, keď som na obligátnych vysokých podpätkoch cupitala po nemožnej dlažbe na Prepoštskej. Ono je to tak: čítačky, diskusie a iné (viac alebo menej spektakulárne) podujatia určené „na podporu čítania“ v poslednom čase priam bujnejú, a hoci sa na nich výskytom v úlohe moderátorky často aktívne podieľam, nie vždy som presvedčená o tom, že by slovenská literatúra vyronila potok sĺz, keby sa náhodou nekonali. Večer s autorom Šiestich kúpajúcich sa ovečiek (a spisovateľkou Denisou Fulmekovou) k podenkovo zabudnuteľným určite nepatril. Básne, ktoré Robo Bielik po mojej pravici čítal, úžasne interferovali s dojmom, aký vo mne predtým zanechalo ich tiché nedeľnovečerné čítanie. Bol to jeden zo šťastných prípadov, keď osobná prítomnosť autora nekazí, ale bezvýhradne podporuje vyznenie textu, čistého „akoby niekto nahlas mlčal“ a zreteľného, akoby slovo razantne vystúpilo z rozbúreného mora na Robových akvareloch s poznámkami k básňam.
