Na začiatku bola otázka v telefonáte. Rozvážnu dámu zaujímal môj názor. Objavila Ondreja Štefánika a vydala mu Bezprsté mesto. Že či sa naň – na ten „súčasný mestský román s detektívnou zápletkou“ – pozriem. Pozrela som sa. S chuťou. A uvedomila som si, že Ondreja Štefánika v skutočnosti poznám. Aj ako človeka s výskytom na podobných miestach ako ja, aj ako autora, čo v dvetisícjedenástom debutoval poviedkami v knihe Pštrosí muž. Z môjho pohľadu teda žiadne prepiato zdvorilostné predstavovanie nepotreboval. Takisto nepotrebuje prepiato zdvorilostné recenzentské kľučky & konštrukcie jeho Bezprsté mesto (Tatran 2012). Možno o ne dokonca nestojí. Boduje len tak, AKOBY mimochodom. Akcent na slovíčko „akoby“ nie je náhodný – tak, ako nie je náhodná premyslená autorská stratégia „copywritera ovenčeného mnohými oceneniami za reklamu“. Niežeby efektná vizitka ovplyvnila moju textovú priazeň alebo nepriazeň, pravdou však je, že výrazne neprotirečím internetovému fanúšikovi prvej Ondrejovej knihy, ktorý sa tešil z poviedok, čo „bavia od začiatku do konca“. Fanúšik pridal aj niečo o „sviežosti, ktorú kniha vnáša do komerčných vôd“, a tiež o autorovi, „čistom psychopatovi a pravdepodobne aj géniovi“. Ja taká expresívna nebudem. Bezprsté mesto je druhou Štefánikovou knihou. Nazerá sa na ňu podozrievavejšie než na prvú. Napriek tomu obstojí. Románová forma tentoraz autorovi zuby nevylámala. Možno hľadať paralely a odlišnosti s Radom Ondřejíčkom, iným autorom s koreňmi v reklamnej branži. Možno špekulovať o tom, koľko má román významovej nejednoznačnosti spoločnej s Michelom Houellebecqom. A možno netreba nič iné, ako čítať. Prijať cynický čierny humor, panoptikum bizarných postáv a (prechodných?) stratencov, generačný pocit frustrovaných tridsiatnikov, ambivalentný vzťah k záväzku, hru na konšpirácie, a dokonca aj závan moralizovania a nádeje v empatiu.
