Kým som začala písať svojich pár poznámok ku knihe Kjersti A. Skomsvold Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia (Premedia Group), vypočula som si skladbu Joan Jett I Love Rock N‘ Roll. Potom som si intenzívne zakazovala obhrýzať krvavočervené nechty a neskôr som si pozrela video Kjersti z bratislavského Artfora – o tom, ako pred debutom nevedela nič o písaní, o počítačovom inžinierstve, aj o možnosti použiť matematiku v písaní. Napokon som sa dostala k ľútosti, že som za knihu v preklade Mira Zumríka nehlasovala v žiadnej z minuloročných ankiet popularity. Určite by si to zaslúžila. Vyhovovala mi jej subtílna verzia tragikomického pohľadu na svet, aj téma rozhodnutia žiť naplno. Naplnila som predpoklad anotácie: bez ohľadu na pokročilý vek hlavnej postavy Mathey sa s ňou dokážu identifikovať aj čitatelia z radov autorkinej generácie. Kjersti vnímam plus-mínus ako rovesníčku, vyhovuje mi teda jej vyhýbanie sa „gýčovému sentimentu“ a „humorný spôsob rozprávania o medziľudských vzťahoch a potrebe byť samým sebou“. Niežeby som si nejako extra zakladala na vlastnej výnimočnosti, ale napočudovanie silno vo mne rezonoval moment Matheiných komunikačných problémov s inými ľuďmi, spôsobenými jej prílišnou odlišnosťou od uniformného priemeru. Keď to raz drapne mňa, asi nenapečiem koláčiky ani nevytiahnem staré svadobné šaty ako ona, rozhodne však ako čitateľka vnímam posolstvo v podobe imperatívu: treba ísť medzi ľudí, treba dať o sebe vedieť, netreba sa báť zanechať po sebe identifikovateľnú stopu. V knihe je veľa koncentrovanej osamelosti, aj bizarných metód na jej odplašenie – Mathea absurdne putuje po okolí, jej spomienky nemožno nenazvať morbídnymi, jej známych nemožno nepokladať za zúfalých stratencov. Páčil sa mi jej svojsky útulný privátny chaos a páčil sa mi aj (zdanlivý) kompozičný chaos ako rozprávačská stratégia Kjersti Skomsvold.
