Anotácia Bariccovho Pána Gwyna (Vydavateľstvo Slovart) lákala na inú knihu, než akú som nakoniec na (takmer) jeden dúšok zhltla. Na bezfarebnejšiu, predvídateľnejšiu a menej korešpondujúcu s mojím svetom. A hoci mám Baricca úprimne rada, nebránilo mi to od neho očakávať trochu samoúčelnej exhibície pri písaní o písaní, štipku efektnej štylistickej konštrukcie a bravúru takú hladkú, až sa čitateľovi žiada trochu škrabancov na laku. Autor sa zaobišiel bez nich, a predsa nezanechal dojem prázdneho kalkulu, banálnej variácie na tisícdvestotrikrát pohladkanú tému a lesklej brilantíny na remeselne odvedenej prozatérskej práci. Jasné, že si neodpustil účelové finty a fintičky na usmerňovanie čitateľskej pozornosti – napríklad postupný presun pozornosti zo štyridsaťtriročného bývalého spisovateľa Jaspera Gwyna na tučné dievča Rebeccu a jej pátranie po zmysle (nielen) Gwynovho príbehu. Mal na ne právo, tak ako na skvostné postavy výrobcu žiaroviek z Camden Parku, mŕtvej starenky s dáždnikom a nepremokavou šatkou či Davida Barbera, autora šesťdesiatdvahodinovej skladby ako podkladu pre každodenné nahé štvorhodinovky modelov v ateliéri prepisovača. Vyvážené tempo, čistota obrazu, elegantná technika rozprávania, majstrovská hra s detailom a jemné odstupňovanie tlaku a uvoľnenia pri formovaní sujetu sú samozrejmosťou. Jedna zo zahraničných recenzií hovorí o sokratovsko-platónovských postupoch a citlivosti ladiča klavírov. Hovorí aj za mňa. Po prečítaní Pána Gwyna nezapochybujete, že pochopiť je lepšie ako pozorovať, to, ako veľmi môže umelcovi chýbať akt písania – aj keď spisovateľstva a humbugu s ním spojeného má už plné zuby. Čitateľovi „poetického trileru“ Baricco dožičí dostatok času na tajomstvo, postupné zoškrabávanie vrstiev, aj Proustovu myšlienku o „definitívnych rozhodnutiach, ktoré sa prijímajú vždy a iba v takom duševnom stave, ktorý nemá trvať dlho“.
