Denisu Fulmekovú som raz pobavila spojením „Tour de kaviarne Ružinova“. Aj preto, že vie, aké zážitky ako večná konzumentka viney, kofoly a nebublinkovej minerálky v sídliskových lokálkach zbieram, aj preto, že jej asociovalo „prízemnú budovu v tvare kocky, ktorá medzi bytovkami vyrástla znenazdajky ako pleseň na chlebe a dostala nežný názov Pivonka“. Piváreň z názvu knihy Posledná polnoc v Pivonke (Ikar 2013) sa, ak nie ako dejisko, tak aspoň ako letmá zmienka vyskytuje vo viacerých príbehoch poviedkového cyklu o (prevažne) nečakaných zvratoch v životoch ľudí. Anotácia hovorí o „príbehoch ľudských vášní plných napätia, dramatických situácií, ale i sarkastického humoru“. Najmä ten mám na autorkinom písaní rada. Spolu s dynamickými dialógmi, zvládnutou kombinatorikou pri štruktúrovaní príbehu, citom pre detail a porozumením pre emócie bytostí s nenaplnenými túžbami po šťastí. Ako inak, osobnom, veď ak sa niekto brodí v mizériách, ako vyrovnávanie sa s manželovou neverou, sklamanie v láske, prípadne sebaobetavá starostlivosť o chorú sestru, stráca ambíciu participovať na chode veľkého sveta. Víťazí heroické úsilie každý deň nanovo ako-tak zvládnuť privátny vesmír. Ani autorka Poslednej polnoci v Pivonke si nenárokuje na prívlastok knihy obradne okiadzanej ako ucelená generačná výpoveď a spoločenská próza v jednom. Bezdetná lekárka v milenkovskej pozícii, zbierka deziluzívnych štyridsiatnikov na stretávke či babrák Marcel s hárkom sentimentálno-insitných veršov pre nič netušiacu právničku. Aj by som sa na ich tragikomických eskapádach smiala, keby neboli zároveň také smutné a reálne. K vytvoreniu uceleného tónu knihy stačia aj parciálne príbehy. Poviedky Denise pristanú. Sú zbierkou správ o večných kolíziách medzi predstavami a realitou, drsných dôsledkoch plynutia času aj podprahovej toxicite vzťahového života.
