Vyhľadávanie
Scénu si pamätám úplne presne: sedím v obľúbenom kúte kaviarne na prízemí môjho pracoviska, ruky si zohrievam na šálke ovocného čaju s medom, a hoci by som radšej klebetila – nanovo re-interpretujúc novinky z vlastného súkromia – zapínam nahrávanie. Prekladateľ knihy Michaila Šiškina Listovník (Vydavateľstvo Slovart 2013) sa rozhovorí o epištolárnom románe ruského spisovateľa žijúceho vo Švajčiarsku. Prikyvujem Jánovi Štrasserovi, že áno, román ako zbierka ľúbostných listov vyzerá aj takto pri prvom opise veľmi zaujímavo. A že áno, ak sa autorovi podarilo zinscenovať dokonalý súzvuk oboch pisateľov, čo sa nikdy nestretli, potom je ozaj majstrom slova. Dozvedám sa aj to, že slovom „pismovnik“ sa v ruštine označovali normatívne zborníky vzorových listov, najprv administratívne, od 18. storočia aj súkromné. No a nakoniec sa vo mne rodí čitateľská zvedavosť na korešpondenčné striedanie Sašinho ženského a Voloďovho mužského hlasu, ktorým časopriestorové rozdiely ani náhodou nebránia v živom dialógu. Prejde pár mesiacov. Šiškinov Listovník sa mi do rúk dostane ako modroobálková knižka z edície MM. Prečítam si ju. Zrazu lepšie rozumiem paralele s listami Abélarda a Heloisy. Pochopím, prečo nie je scestné spomenúť si pri čítaní Šiškina na Bunina s Nabokovom, aj to, ako urputne môžu slová bojovať proti umieraniu. Bez ohľadu na ukotvenie Voloďu v krutom roku Povstania boxerov v Číne a Sašino postupné odprevádzanie chorej mamy a zúboženého otca zo života ide najmä o odtlačok naliehavého lipnutia na prchavých emóciách a útržkoch dojímavo intímnych príbehov. Objatie prostredníctvom slov je pokusom o prekonanie samoty. Ak hovorené slovo nájde správneho adresáta, svet (na chvíľu) nadobudne rovnovážny stav. Šiškin nezatajuje podozrivú blízkosť krutosti s oddanosťou, ale ani to, aké prekvapujúce súvislosti nás môžu utešiť v kontakte so zlom sveta.
